V centre Európskej únie odhalili pamätník, ktorý bude navždy pripomínať ich zavraždené deti. Všetci traja pravidelne chodia na pojednávania s obžalovanými z vraždy a dúfajú, že čoskoro sa dozvedia ich trest.
S oboma rodinami sa rozprávame v kuchynke ich domu v Štiavniku na severe Slovenska. Len ťažko sa im verí, že od brutálnej popravy ich detí uplynuli už dva roky. Vynárajú sa im však optimistické spomienky na to, ako sa po vražde zomklo Slovensko. „Vďaka tomu, že sa mladí ľudia postavili za nás a vyšli do ulíc, aj keď niektorí politici tvrdia, že si nenechajú rozkazovať ulicou... Ale keby sa nezačali ľudia tak masovo ozývať, nebolo by sa asi pohlo nič. Zmenilo sa toho na naše pomery dosť, ale je to iba začiatok. Každý sa spolieha na voľby, ale tie to až tak veľmi zmeniť nemusia,“ hovorí Jozef Kuciak. Myslí si, že skorumpované súdnictvo či prokuratúru nezmení len vláda, ale sami medzi sebou musia slušní sudcovia robiť poriadok.
Aj po dvoch rokoch sa im ťažko hovorí o tom, čo prežívajú. „Nikdy to neprestane bolieť,“ tvrdí Zlatica Kušnírová. Otec Kuciaka dodáva: „Je to vec, ktorú nedokážeme nikdy pochopiť. Keby nebolo podpory ľudí, tak by sme asi skončili v blázinci. Toto nás drží nad vodou, že ľudia sú s nami aj teraz, keď sme sa vracali domov, tak nás kopec ľudí zastavovalo. Jedna pani nám srdiečka priniesla. Je to také dobré na dušu, že myslia na nás, že im to je ľúto,“ povedala Zlatica.
Rodiny už uzavreli aj to, čo bude s domom vo Veľkej Mači, kde sa stala ohavná vražda. „Kvôli našim spomienkam sme sa rozhodli, že sa ten dom dá zbúrať a urobíme tam park slobody slova s lavičkami. Bola tam letná kuchynka, ktorá by sa presklila a veci, ktoré mali radi, lebo zberali starožitnosti, tam budú uložené. Napríklad žehlička na uhlie či starý bezpečnostný stôl alebo starý telefón. Bol by to otvorený park, a bude to lepšie aj pre údržbu. Nikoho by to nezaťažovalo, trávu by sme občas pokosili aj my,“ hovoria Kuciakovci.
Na chodbe pri fotografii svojich detí sa Zlatici zaleskli oči. „Toto boli u nás na východe a toto je ich krstniatko. Doteraz bozkáva všetky odznaky. Ona bola ešte malinká, volala ich Maťa a Ňaňo. Ešte tomu nerozumie, stále mi hovorí, babka, neplač, oni prídu,“ dodala s ťažkým povzdychom.
