Zbierke asi 600 historických skvostov vládne Peter Džerenga (74), ktorý sa tejto vášni venuje už vyše 50 rokov. A keďže sme sa o tomto neobyčajnom mieste dopočuli aj v Novom Čase Nedeľa, zvedavosť nám nedala a pred pár dňami sme sa u kráľa budíkov ohlásili na audienciu.
Na samom vrchu dvanásťposchodového paneláka nás víta sympatický sedemdesiatnik. Mimochodom, pán Peter je otcom známej slovenskej spisovateľky Petry Nagyovej Džerengovej (47), ktorá však viac ako k budíkom priľnula k písanému slovu. Zbierka pána Džerengu je podľa všetkého jednou z najväčších na Slovensku, veď hádam každé voľné miestečko v byte zaberajú mechanické budíky.
Prvé, čo nám napadne, je, či mu toto netradičné hobby toleruje manželka. „Už si zvykla, ale dávno vyhlásila, že ona prach z políc utierať nebude,“ smeje sa zberateľ. Usadí nás v obývačke a kým manželka pripravuje v kuchyni kávu, zasvätí nás do tajov budíkovej zbierky. „Vo východnej Európe sa radím so svojou zbierkou medzi špičku. V západnej, napríklad vo Francúzsku či v Nemecku sú zberatelia, ktorí majú možno drahšie kusy, ale zas nemajú také, ktoré mám ja. Každý koníček však prináša radosť, ale aj vyprázdňuje peňaženku,“ skonštatuje a prezradí, že okrem mechanických budíkov v minulosti prepadol aj inej zberateľskej vášni.
„Zbieral som žehličky, asi 350 ich je vystavených v hoteli v Dunajskej Strede. Budíky som začal zbierať pred 50 rokmi,“ podotkne pán Džerenga, a keď sa spýtame, čo ho viedlo k tejto záľube, zamyslí sa: „Viete, zberateľstvo je ako sanatórium. Vždy, keď vás vonku niečo vyvedie z miery, doma sa vám medzi zberateľskými kúskami upraví tlak. Neviem ako, ale funguje to stopercentne.“
Čas je spravodlivý
Každý z budíkov, ktorý si našiel miesto na polici, má svoju históriu. Pán Džerenga berie do rúk niektoré kúsky a o každom povie zaujímavosť. Pretože, ako vraví, zberateľstvo znamená aj študovanie historických faktov. „Mnohí historici na doplnenie svojich znalostí chodia za súkromnými zberateľmi. Tí totiž majú o niečo viac poznania. To je tá túžba, ktorá ženie zberateľov k vzdelávaniu,“ vysvetľuje a podotkne, že už pred 4-tisíc rokmi v Babylone, Egypte či v Číne mali prvé slnečné hodiny.
„Vo svojej zbierke mám aj vodný budík, ktorý používali Rimania pri vojsku. Lebo niektorí vojaci sa vracali zo stráženia objektu čerství ako rybičky a iní zas uťahaní. Rýchlo pochopili, že vojaci trávia v službe nerovnaký čas. Vodný budík to zmenil,“ vraví a dodá, že v minulosti hodiny slúžili aj ako platidlo. „Mohli ste si za ne kúpiť napríklad aj koňa. Bol to hotový majetok!“
Hodinárske pikošky
Dozvedáme sa, že prvé mechanické hodiny vznikli v roku 1315. Pán Džerenga vezme do rúk ďalší z budíkov a hneď nás upozorní, že nejde o originál, ale vlastnoručne vyrobený budík. „Ten pravý je umiestnený v hodinárskom múzeu v Norimbergu. V 16. storočí sa objavilo pero - pružina, hodiny sa začali zmenšovať a dostali sa do príbytkov ľudí. Neskôr, v roku 1655 Holanďan Christiaan Huygens zostrojil prvé kyvadlové hodiny. Prvé budíky sa objavili už v 16. storočí, ale stále neboli veľmi potrebné. Keď si priemyselná revolúcia v 17. storočí definitívne vyžiadala nástup železníc, zamestnanci museli disciplinovane nastupovať do práce na presne stanovený čas. A to vyriešili prvé budíky,“ vysvetľuje zberateľ a dodá, že budíky zaviedli aj do panských sídiel pre služobníctvo, lebo šľachta ráno vyžadovala čerstvé pečivo.
Koniec budíkov
Je jasné, že pán Džerenga má v unikátnej zbierke uložené nemalé financie. Veď ako prezradil, dobrý budík vyjde aj na 1 500 eur. „Sú však aj drahšie. Mimoriadne kvalitný, pozlátený stojí aj 4-tisícky eur,“ šokuje. Dozvieme sa ešte, že výroba mechanických budíkov sa vo svete skončila pred štvrťstoročím. „Prišla elektronika a definitívne odsunula mechanické budíky do histórie,“ skonštatuje a potom povie čosi, čomu sa dá ťažko uveriť.
„Poviem vám ešte perličku. Budíky medzi sebou komunikujú. Mal som budík, ktorý nešiel, hoci nebol dôvod – mechanizmus mal v poriadku. Položil som ho vedľa takého, ktorý fungoval a hovorím mu: ,Nehanbíš sa, nebol si postavený na ten účel, aby si nič nerobil. Si budík, máš budiť!‘ Odišiel som preč a ráno budík fungoval! Neviem, či ho povzbudil tikot susedného budíka. Je to zaujímavé, ale hovorili mi to aj iní hodinári. Nechcel som tomu veriť, kým som to nevidel na vlastné oči. Je to ako z rozprávky,“ povie a my musíme len súhlasiť. Napokon, veď už na začiatku sme povedali, že sme navštívili rozprávkové kráľovstvo...
