Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK
Vaše tipy Máte tip na článok, zaujímavé fotografie alebo video? Pošlite nám ich! Poslať tip

Prvý rozhovor Traubnera po dramatickej amputácii: Ostávalo mi 24 hodín života

Uznávaný neurológ Pavel Traubner (78) oslavuje návrat do života. Na Vianoce totiž prišiel pre gangrénu o nohu a hoci sa sprvoti zdalo, že sa s hendikepom vyrovná len ťažko, dnes je jasné, že je odhodlaný bojovať.

Fotogaléria
8
fotiek v galérii

Pred pár dňami sme prijali pozvanie na návštevu k manželom Traubnerovcom a priznávame, že sme tam išli s rozpačitými pocitmi, v akej nálade a kondícii lekára nájdeme. Otvorila nám usmiata pani Katka a len čo sme sa zvítali, z obývačky nás už volal samotný „pacient“: „Poďte ďalej, už vás čakám!“ Vo veľkej koženej sedačke sedel vysmiaty pán Traubner a zaskočil nás čiernym humorom: „Nemám nohu, ale môžem vám tým kýpťom zakývať!“ A aj to urobil. Prvotná neistota razom pominula, usadili sme sa oproti a s obdivom počúvali rozprávanie o tom, ako prežíval túto tragickú udalosť a ako sa s novou situáciou vyrovnal.

Ste lekár, nevyhodnotili ste svoj zdravotný stav ako vážny skôr, než to zašlo až tak ďaleko?

Nie. Som diabetik, s nohou som mal v dôsledku tejto diagnózy už dlhodobo zdravotné problémy. Asi týždeň ma noha dosť bolela, ale ešte som bol v Trnave na premietaní filmu, v ktorom som účinkoval. V priebehu pár dní sa však bolesti tak zhoršili, že som si šiel ľahnúť na našu kliniku na Mickiewiczovu, kde mi dali infúzie proti bolesti.

Zjavne to nestačilo. Naopak, na Vianoce vás museli prevážať vo vážnom stave do inej nemocnice...

Bolo to veľmi rýchle, v priebehu 24 hodín to malo prudký vývoj. Klesol mi tlak, zhoršila sa činnosť srdca a ľadvín a museli mi dávať adrenalín, čo je posledná fáza pred tým, ako by sa srdce zastavilo. Mal som vysoké horúčky, liečila ma i prednostka internej kliniky docentka Soňa Kiňová. Zrazu sa to všetko zomlelo veľmi rýchlo. Keď službukonajúci kolega, neurológ Zoltán Goldenberg 24. decembra v noci videl, že som stratil vedomie a prestalo mi fungovať srdce, urýchlene ma transportovali na ARO do Ružinovskej nemocnice.

A tam všetko nabralo rýchly spád...

Bol som v bezvedomí, na riadenom dýchaní. Lekári rozhodli, že mi musia amputovať nohu. Moju ženu Katku postavili pred dilemu, aby sa vyjadrila, či súhlasí s amputáciou, inak mám pred sebou 24 hodín života. Čo iné jej zostávalo, než súhlasiť? Keď bolo po všetkom, prezradila mi, že tesne predtým som sa na pár sekúnd prebral z bezvedomia a povedal som lekárom: Len mi neodrežte nohu! Ráno 25. decembra prišla za mnou do nemocnice a našla ma ležať obloženého vreckami s ľadom. Mal som horúčky, vysoké hodnoty CRP. Normálna hodnota je 5 a ja som mal 500! Nefungovali mi ľadviny, odchádzali ostatné orgány. Katka rozhodla, že keď mi amputácia má zachrániť život, nech nohu odrežú. Zobrala to na seba a povedala, že ich žalovať nebudem. Nohu mi amputovali nad kolenom. Dva dni som bol kvázi v hlbokom bezvedomí, na umelom dýchaní. Ďalších desať dní som o sebe takmer nevedel.

Emotívne zvítanie: Vnučka a dedko sú na seba veľmi naviazaní. Otvoriť galériu

Aké bolo precitnutie do krutej reality?

O tom, že nemám nohu, mi povedala Katka. Hovoril som ošetrovateľovi, nech mi tú nohu vyloží, lebo ma tlačí a ona na to: Paľo, ty už nemáš nohu! Prvý týždeň som bol na tom tak, že som ani o ničom nevedel, na nič si dodnes nepamätám. Až potom som sa pomaličky začal otvárať životu. Keď som zistil, že nemám nohu, bol som nejaký čas v hlbokej depresii. Hovoril som si, že už sa mi nechce žiť, škoda, že som nezomrel... Keby som bol vládal, vyskočím z toho 12. poschodia. Akurát, že som nemohol prejsť na balkón. (úsmev)

Potom ste však svoj pohľad na novú situáciu zmenili. Čo sa stalo?

Keď moja žena šesť týždňov sedela denne šesť hodín pri mojej posteli – najprv som ležal na ARO, potom na rehabilitačnom a nakoniec na rekonštrukčnej chirurgii u prof. Kollera – nemohol som to vzdať. Keďže som cukrovkár, rana sa veľmi zle hojila. Šesť týždňov trvalo, kým sa mi zahojila jazva. Uvedomil som si, že mám úžasnú ženu, tri nádherné vnúčatá – Hanku (12), Samka (10) a Tamarku (7), dve slušné dcéry a ešte jedného veľmi sympatického zaťa. Tak som sa rozhodol: Neumriem, budem bojovať!

Na sociálnej sieti vás podporilo množstvo priateľov aj cudzích ľudí. Určite vám to tiež dobre padlo.

Dostal som tisíc podporných mailov a esemesiek od mnohých ľudí, čo mi naozaj veľmi dobre padlo. Najmladšia vnučka Tamarka mi nakreslila veľké červené srdiečko a napísala na výkres: Vitaj, náš dedo, viem, že sa to tu zmení. Máme ťa radi! Vylepila to na stenu. Odfotili mi to a poslali do nemocnice. To bolo povzbudenie! Keď som prišiel domov, privítala ma s plačom z celého šťastia.

Čo vás čaká v najbližších týždňoch a mesiacoch?

Začínam plánovať protézu, dajú mi špeciálne koleno. Manželia Veronika a Marek Bachurovci, ortopedickí technici, sa mi intenzívne venujú a vďaka nim by som sa mal rýchlejšie zaradiť do života. Chcel by som poďakovať sponzorom, ktorí mi zaplatili stoličkový výťah, čo nebola lacná záležitosť. Inak by som sa nedostal do bytu po schodoch. Kto by ma vláčil? Veď som dosť ťažký, hoci som schudol 12 kíl, presne toľko vážila pravá noha. Teraz si idem dať prerobiť auto, aby som mal pedál na ľavú nohu.

S manželkou Katkou ste boli častým hosťom spoločenských podujatí, divadelných premiér. Úprimne, to, že ste sa objavili len pár dní po návrate z nemocnice v spoločnosti, bolo prekvapivé. Na druhej strane, veľmi povzbudivé...

Ľudia možno očakávajú, že budem depresívny, nikam nepôjdem a budem sedieť doma pod stolom. Lenže ja som si povedal, že sa s tým vyrovnám a dokážem, že Paľo Traubner je tvrdá osobnosť a je ochotný bojovať, aby sa mohol vrátiť k svojej práci a medzi svojich priateľov. Keď som prišiel z nemocnice domov, o dva dni som išiel na oslavu 80. narodenín Milana Lasicu do Štúdia L + S. Minulú nedeľu som bol na Krištáľovom krídle, kde mi pripravili v štvrtom rade miesto na sedadle. A pred pár dňami som bol na oslave ďalšiemu osemdesiatnikovi, spisovateľovi Petrovi Jarošovi.

V dobrom aj v zlom: Manželka Katka je svojmu manželovi veľkou oporou. Otvoriť galériu

Chystáte sa po uzdravení opäť pracovať?

Povedal som si, že keď sa mi bude dariť, tak sa z toho dostanem azda po nejakom čase aj do roboty. Veď 55 rokov som robil na tom istom pracovisku, tak hádam ešte nejaký čas tam vydržím. Aj na dôchodku som pracoval na trojhodinový úväzok v nemocnici. Moja žena rada hovorila, že jej manžel má trojhodinový úväzok od deviatej rána do siedmej večer. To je pravda. Robil som veľmi veľa, bol som šťastný, že som sa mohol venovať ľuďom, ktorí ma potrebovali. Aj teraz mám denne štyri telefonáty, ľudia sa pýtajú, kedy môžu prísť. Konzultujú so mnou veľa vecí po telefóne. S trochou čierneho humoru vravím, že jednou nohou som už v robote. (smiech)

Myslíte, že vám to bude manželka tolerovať tak ako doteraz? Predsa len sa asi viac po tom všetkom obáva o vaše zdravie.

V tomto ťažkom období som zistil, že moja žena ma miluje ešte viac. Som jej za to veľmi vďačný. Sme manželmi 45 rokov, sedem rokov predtým sa so mnou kamarátila, než vyhrala konkurz a stala sa mojou manželkou... (smiech) Žartujem. Ja som jej už dávno povedal: Vieš, keď raz neprídem domov, tak nečakaj, že som tu. Už budem v krematóriu...

To, že ste sa veľmi rýchlo vyrovnali s novou situáciou, môže byť istým povzbudením pre iných hendikepovaných ľudí.

Liečil som veľa ľudí, ktorí mali hendikep a skončili na vozíku. Boli medzi nimi pacienti so sklerózou multiplex, ochrnutí, po cievnych príhodách... Všetkým som sa ako lekár snažil vliať nádej. Mnohí mi verili a mnohým to pomohlo a postavili sa na nohy vďaka rehabilitácii a vďaka tomu, že verili, že by sa mohli opäť vrátiť do čiastočne normálneho života. To je aj pre dnešok mojím odkazom. Napriek tomu, že som bez jednej nohy a je to pre mňa naozaj tragický hendikep. Na druhej strane si myslím, že rovnako postihnutí ľudia musia nájsť v sebe dostatok síl, pretože vždy je šanca, aby sa stali normálnymi členmi spoločnosti. Chcel by som ísť príkladom, hoci je to ešte veľmi krátka doba a neviem, ako v budúcnosti dopadnem. Práve preto, že som tvrdohlavý a odhodlaný, verím, že sa raz na nohy zas postavím. Aj keď s protézou.

Toto však nebolo vo vašom živote po prvý raz, čo ste sa tak­povediac druhý raz narodili...

Prežil som vo svojom živote veľké tragédie. Bolo to obdobie holokaustu. Mal som osem dní, keď náčelník Hlinkovej gardy v Ilave chytil moju mamičku so mnou v náručí. Bol síce máj, no v našom kraji ešte stále bola zima. Vyzliekol ma z kožušinového fusaka, pretože Žid nesmel mať kožušiny. Padol som do snehu. Ďakujem sovietskym vojakom, ktorí ma vtedy zachránili. Mimochodom, ten šéf Hlinkovej gardy bol v roku 1969 u mňa na vyšetrení ako pacient. A ja som mu pomohol. Neviem, či si na svoj ohavný čin vtedy spomenul. Potom sa stalo, že som ako trojročný vbehol do parku, kde bolo napísané: Psom, Cigánom a Židom vstup zakázaný! Nejaký gardista ma dovliekol domov a povedal mame, že ešte raz ma tam chytia, rovno ma zastrelia. Bolo to strašné obdobie. Som rád, že som ho úspešne prežil, pretože som sa stal lekárom a mohol som pomáhať ľuďom.

Veríte, že máte svojho anjela strážneho, ktorý nedovolil, aby ste ešte prešli na „druhú stranu“?

Nie som nábožensky založený, ale mám určitú vieru. Verím, že je tu nejaká bytosť, nazvime ju akokoľvek, ktorá mi pomohla prežiť najhoršie obdobie počas 2. svetovej vojny. Teraz mi amputovali nohu. Viem, že mám veľa chýb a možno aj množstvo nevhodných krokov som vo svojom živote urobil, ale myslím si, že na 90 percent prevažujú tie dobré činy. Veľmi rád som ich vykonával a môžem povedať, že bezprostredne po tom, ako som sa prebudil, som sa zamyslel: Existuje Boh? Mal som pocit, že už nebudem v nič a v nikoho veriť. Ale moja žena ma presvedčila, že práve preto som prežil, že verím. A ďakujem Bohu, že žijem.

Diskusia / 0
Súvisiace články:
Autor: Marika Eisler Studeničová, Nový Čas Nedeľa
X

Vami zadané údaje do kontaktného formulára sú spracúvané spoločnosťou FPD Media, a.s., so sídlom Prievozská 14, 821 09 Bratislava, IČO: 47 237 601, zapísaná v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, v odd. Sa, vložka č. 6882/B na účely spätného kontaktovania... Prečítajte si viac informácií k ochrane osobných údajov .

Odporúčame z TIVI.sk
Odporúčame z TIVI.sk
Afganské bezpečnostné sily na mieste incidentu
Krviprelievanie v Kábule: Samovrah sa odpálil v mešite, zahynul aj jej imám
Bývalý generálny prokurátor Dobroslav Trnka prichádza na disciplinárnu komisiu Generálnej prokuratúry.
Kedy padne verdikt?! Dobroslava Trnku grilujú už 7 hodín, verejnosť a médiá poslali preč
Protestujúci v New Yorku symbolicky na kolenách
Zákaz vychádzania v New Yorku potrvá až do nedele, starosta vyzýva na pokoj
Ivan Schranz.
Gól mesiaca v Česku? Slovák Schranz sa prezentoval nádhernou strelou
Koronakríza zasiahla aj automobilku Renault.
Slávna automobilka na kolenách: Francúzsko schválilo finančnú pomoc pre Renault
Japonsko po dlhej dobe zaznamenalo vyšší nárast nakazených.
Koronavírus opäť udrel naplno: Nevychádzajte z domu, varuje Tokio svojich obyvateľov
Český herec Bolek Polívka
Foto
Bolek Polívka si zahrá po boku svetových hviezd: Neuveríte, koho Česi zlanárili do filmu
Vo veku 68 rokov bývalý prvoligový hráč ZŤS Petržalka Peter Pavlovič.
Zomrela legenda petržalského futbalu: Pavlovič († 68) podľahol ťažkej chorobe
diverse muslim children studying in classroom
Tragédia v Pakistane: Zrútila sa strecha školy, zahynulo 7 detí
Zdena Studenková (63), herečka a Braňo Kostka (46), dirigent.
Veľký smútok u Studenkovej a Kostku: Smrť milovaného muža
Nový futbalový štadión Tehelné pole.
Slovanu sa nepáči maximálny počet divákov na Tehelnom poli: Môže to mať fatálne následky
Silvia Kucherenko
Kucherenko sa dala na niečo, čo iným ženám ani nenapadne: Silvia, naozaj si tak veríš?