Prekvapila vás niečím okrúhla osemdesiatka?
Trochu áno – že som sa toho dožil. Môj starý otec Petrovský sa tiež dožil vysokého veku a už vtedy hovorieval: ,Teraz má každý sopliak 80!‘ Dnes je tých sopliakov ešte viac, lebo ľudia sa dožívajú vyššieho veku a osemdesiatnikov pribúda.
Každý vek má svoje čaro. V čom je zázračná osemdesiatka?
Viete, keď máte čo robiť a keď ste relatívne zdraví, tak aj tento vek je príjemný. Začiatkom minulého roka som sa, žiaľ, pošmykol a nepekne som spadol. Zlomil som si stehennú kosť a rozbil si kĺb. Keď mi to lekári vyliečili, uvedomil som si, aké je to dobré, keď nie ste chorí. Momentálne sa cítim fajn, nič ma nebolí. Každý deň trénujem, takmer hodinu chodím pomocou francúzskych bariel. Napriek osemdesiatke som vyrovnaný a nemám žiadne špeciálne túžby. Mám tri deti, zdravé vnúčatá a úžasnú manželku. To ma teší najviac a vôbec nepremýšľam o tom, koľko rokov sa dožijem.
Pre spisovateľa dôchodok neznamená nečinnosť. Píšete dnes inak, ako keď ste v roku 1963 vydali svoj literárny debut Popoludnie na terase?
Samozrejme, je to veľmi rozdielne. Keď som mal dvadsať, tak sme písali na písacích strojoch a na knižke som pracoval aj 10 - 15 hodín denne. Teraz sa až tak nepreťažujem. Písať román, najmä historický, to si vyžaduje isté štúdium miestnej tlače a kníh, ktoré sa zaoberajú konkrétnym obdobím. Neskôr prišla doba technická, prešiel som z písacieho stroja na počítač. Aktuálne píšem knižku s názvom Pasca, ktorá vyjde v tomto roku. A predstavte si, píšem ju rukou.
Nie je ručné písanie trochu zdĺhavé?
Isteže, je to pomalšie ako na počítači, ale veď sa nikam neponáhľam. Mám čas, keď napíšem denne rukou tri-štyri strany, tak to stačí.
O čom bude Pasca?
Bude to asi 15 poviedok zo súčasnosti. Teraz píšem najmä zo súčasnosti, lebo táto doba je veľmi zaujímavá. Vychádzam často z rodinných príbehov, veď mám dosť rozvetvenú rodinu, takže je o čom písať. Neviem prečo, no zdá sa mi, že poviedky o súčasnosti majú inú šťavu, príbehy sú pestrejšie než tie, ktoré som písal kedysi.
V portfóliu vašich knižiek sú poviedky, novely, romány... Najznámejšie sú však bezpochyby Tisícročná včela a Pacho, hybský zbojník. Keďže boli úspešné aj vo filmovom spracovaní, pozná ich hádam každý. Aj v rodných Hybiach vás zrejme pozná každý Hyban.
Mám v Hybiach ľudí, ktorých mám rád a myslím si, že aj oni majú radi mňa. Preto tam rád chodím. Keď som bol mladší, chodil som aj do krčmy, teraz popíjam najmä so susedmi. Môj otec bol z jedenástich detí a mnohé jeho sestry zostali v Hybiach. Keď som išiel do krčmy s niektorým príbuzným, tak vďaka filmu Pacho, hybský zbojník, som mal za pár minút na stole desať poldecákov a desať pív. A to všetko len od chlapcov z rodiny. Postupne sa mi predstavovali: Ja som od Magdy, ja som od Jana, ja od Sama... To sa nedalo vypiť, lebo by ma museli domov odviezť na fúriku. Dal som si teda aspoň štamperlík, aby som neurazil.
Alkohol a ženy sú vraj veľkou inšpiráciou pre umelcov. Traduje sa, že spisovatelia pri vzájomných stretnutiach vždy čo-to popili... Je to pravda?
Ale áno, veď aj Ján Smrek oslavoval vo svojich básňach ženy a víno. Keď sme sa stretávali v Klube spisovateľov a diskutovali o knižkách, samozrejme, že sa aj voľačo popilo. Bol som mladší a zvykol som týždeň písať len s prestávkami na spánok. Vtedy som nič nepil. Ale keď som dopísal, tak som si nejaké to vínko dal. Lebo keď som písal aj pil zároveň a potom som po sebe čítal text, tak to veru nebolo bohviečo. Len taká zmätková próza. (smiech)
A ako to bolo so ženami? Patrili ste medzi bohémov?
Bohémstvo nezaručí kvalitu. Bohém môže byť dobrý umelec, ale môže to byť aj nechutný babrák. Bohémstvo si niektorí „pestujú“ hlavne v mladosti a len máloktorí vydržia až do staroby, keď sa im podlamujú reumatické kolená, opäť začínajú nosiť plienky a máločo si pamätajú.
Stáva sa vám, že chytíte do rúk vlastnú knihu, začítate sa do textu a nepamätáte si ho? Po rokoch akoby ste objavili sám seba?
Presne tak, ako hovoríte. Stáva sa mi to dosť často. Napísal som asi tridsať kníh a veľa poviedok. Už sa mi stalo, že mi zavolali z televízie, že by chceli nakrútiť moju poviedku a ja som sa spýtal: A to som napísal ja? Človek zabudne...
Neuvažovali ste napísať svoj životopis?
Zatiaľ mám v pláne dopísať Pascu a potom uvidím, čo bude. Už roky si píšem denník, mám ich vyše päťdesiat. Keď ich na seba naskladám, je to kopa vysoká aj vyše metra. Takmer každý deň si tam niečo zapíšem. Nie všetko podrobne, ale tie najzaujímavejšie veci. Aj vašu návštevu si zaznamenám: Bola tu pani redaktorka Studeničová aj s fotografom a trochu sme sa porozprávali. Povedal som žene, že keď zomriem, môže tie denníky začať vydávať. (smiech)... Žena ma však nahovára, aby som sa pustil do napísania pamätí, kým mi hlava a pamäť dobre slúži. Rada by mi vydala knižku Pamäti.
Obec Hybe, odkiaľ pochádzate, sa stala doslova svetoznámym miestom na mape vďaka vašej poviedke a rovnomennému scenáru Pacho, hybský zbojník, ktorý ste napísali, a jeho filmového spracovaniu. Predpokladali ste taký obrovský úspech?
Ja som najprv napísal poviedku Pacho, hybský zbojník, ktorá vyšla v Slovenskýchpohľadoch a potom r. 1970 v zbierke poviedok Krvaviny. Režisér Martin Ťapák si ju prečítal a povedal: ,Peter, nemohol by si z toho napísať scenár?‘ Napísal som teda scenár. Do filmu z roku 1975 sme chceli obsadiť Milana Lasicu a Jula Satinského. Lenže akurát v tom čase mali tichý dištanc. Nuž, bola to smola, inak by v tom filme obaja hrali.
Tak sme sa s režisérom Ťapákom dohodli, že keď im Ústredný výbor Komunistickej strany Československa nedovolí hrať, upravia dialógy vo filmovom scenári. To sa robí pri každom filme. Aj pri Tisícročnej včele upravoval dialógy dramaturg Jozef Paštéka. Lebo keď má spisovateľ v scenári dialógy na pár riadkov, do filmu ich musí dialogista čo najúspornejšie skrátiť a vybrúsiť. Lasica a Satinský upravili dialógy, no vo filmových titulkoch nemohli byť uvedení. Objavili sa v nich až po roku 1989.
Spýtať sa, či je vám bližší film - Pacho, hybský zbojník, či Tisícročná včela - je čosi ako, keď by sa matka mala rozhodnúť, ktoré dieťa miluje viac. Spýtam sa teda inak – ktorá filmová adaptácia sa vám pozdáva viac?
V čase, keď vznikal film Pacho, hybský zbojník, pracoval som ako dramaturg a scenárista na Kolibe. Prijali nás vtedy troch mladých scenáristov - mňa, Ruda Slobodu a Vinca Šikulu, lebo nejakí ľudia išli do dôchodku. Poverili nás, aby sme písali scenáre zo života mladých slovenských ľudí. Už som spomínal, že ma oslovil Martin Ťapák, aby som napísal scenár k Pachovi. Scenár schvaľovala jedna z najsilnejších a najobávanejších tvorivých dramatických skupín: Jozef A. Tallo, Ivan Bukovčan, Maximilián Nitra, Alfonz Bednár, Miloš Krno. Všetko vynikajúci spisovatelia, scenáristi a dramaturgovia. Všetci sa tejto skupiny báli. Predbežne ho schválili, no keďže od vedenia dostali aj iný scenár na schválenie, ten môj presunuli do skupiny Moniky Gajdošovej. Po schválení sa film začal realizovať.
Žil v Hybiach či v okolí skutočný Pacho?
Pacho Matrtaj z Hýb je vymyslená postava. Hybania nemali svojho zbojníka, a tak som sa rozhodol, že svojim rodákom, a nielen im, jedného vymyslím. Naši priatelia folkloristi nás odrádzali, že čo je to za konkurencia Jánošíkovi v podaní Theodora Pištěka, Paľa Bielika či Františka Kuchtu? Aj na Kolibe boli problémy so schvaľovaním scenára filmu. Že ide o dehonestovanie mýtu Jánošíka. S Ťapákom sme však zbojníka poňali opačne. Jánošík bol historická, vážna postava, preto sme Pacha urobili tak, aby sa ľudia na ňom zasmiali.
Je to vlastne antihrdina, či akási paródia na hrdinu. Jozef Kroner ho zahral fantasticky, Pacho je zbojník vzrastom malý, ktorý nevíťazí silou a svalmi, ale hlavou, dôvtipom, humorom, figliarstvom a svojou zázračnou pálenkou frndžalicou! Pacho sa stal u nás divácky najúspešnejšou filmovou komédiou a tento rekord dosiaľ nebol prekonaný .Veď na Slovensku sa zmestia aj dvaja zbojníci! Jeden skutočný, druhý vymyslený.
Druhým vaším kultovým dielom je monumentálny historický román - sága rodiny Pichandovcov Tisícročná včela. Boli ste aj vy včelárom?
Nie, ja som včelárom nebol. Ale u nás v Hybiach, vedľa záhrady pána učiteľa a ovocinára Orfanidesa, bol obrovský včelín. Odmalička som videl, ako pracovali so včelami, ako stáčali med... Včely ma aj často poštípali. Tisícročná včela je vlastne metafora – slovenský národ má zhruba tisíc rokov. Je to však mýtus nielen o našich dejinách, ale aj akýsi archetyp o ľudskom bytí ako takom, mýtus o včeľom úli, rodine, rode, národe, krajine, spoločenstve, ľudstve... O tom, ako možno prežiť aj v najťažších časoch a krízach vďaka spolupatričnosti, práci na spoločnom diele, empatii, odpúšťaní a láske.
Beriete tento román ako vaše vrcholné dielo?
Niektorí kamaráti - literárni kritici mi hovorili, že román Nemé ucho, hluché oko je lepšie napísaný ako Tisícročná včela. Tak neviem... Tisícročná včela rozpráva o osudoch obyvateľov podtatranského mestečka Hybe na prelome 19. a 20. storočia až do konca 1. svetovej vojny. V popredí stoja osudy troch generácií rodiny Pichandovcov. Myslím si, že je to naozaj moje najrozsiahlejšie dielo. Musel som prečítať veľa kníh či miestnych novín o tomto období, aby som napríklad vedel, koľko stál chlieb alebo poldeci v krčme. Tri-štyri roky som vysedával v Univerzitnej knižnici, robil si výpisky. Bez toho sa nezaobídete, keď píšete historický román. A potom asi štyri-päť rokov som román písal.
Zvyknete často škrtať v rukopise?
Ak píšete na počítači, je to pohodlnejšie, lebo sa rýchlejšie dostanete k tomu, čo ste napísali. V Tisícročnej včele je napríklad asi 250 postáv. Aby som sa v nich vyznal, na stene som mal nalepenú veľkú papierovú „plachtu“, kde som mal zapísané, kto je kto. Značil som si tam poznámky, kde som sa s postavami v deji posunul. Mnohí dramatici tvoria touto metódou. Nemusíte si totiž pamätať všetky detaily, kľúčové body si nájdem napísané na tej plachte. Ale keď píšem román zo súčasnosti, tak to nepoužívam.
Do svojich kníh spisovatelia pretavujú aj spomienky a zážitky z detstva. Čo vo vás rezonuje z tohto obdobia?
V našom dome v Hybiach bývali začiatkom roka 1945 Rusi. Trvalo to asi dva mesiace. Nemecké vojská cúvali k Liptovskému Mikulášu. V jednej izbe bývali moji rodičia so mnou a s mojou mladšou sestrou Milkou, v druhej izbe asi desať sovietskych zdravotníčok. V letnej kuchyni sa ubytoval podplukovník so sekretárkou Kaťou a v zimnej kuchyni kuchár a podplukovníkov šofér. Kuchár s pomocníkmi varili na našom dvore vo veľkých kadiach jedlo pre vojakov. Utkvelo mi v pamäti, ako sa po izbách premávalo zo desať nahých Rusiek.
Prosím?
No, viete, keď sa zdravotníčky kúpali, chlapov vyhnali z domu, ale mňa si nevšímali. Bol som malý chlapec, mal som štyri roky. Vonku im kuchár so šoférom zohrievali v troch kadiach vodu. Tie im nanosili do izby a potom sa dievky kúpali. Vtedy ma to však veľmi nezaujímalo. (smiech)
Je nejaká téma, o ktorej by ste chceli napísať, no zatiaľ sa vám to ani pri tridsiatke vašich kníh nepodarilo?
Mám jednu tému. Neviem, či ste počuli meno Albert Škarvan. O jeho osud sa živo zaujímal aj L. N. Tolstoj vo svojich listoch písaných D. Makovickému. Za Rakúsko-Uhorska odmietol vojenskú službu, pretože bol pacifista. Po prepustení z väzenia v roku 1896 Škarvan odcestoval na pozvánku od L. N. Tolstého do Jasnej Poľany. Počas svojho pobytu v Rusku pôsobil ako jeho osobný lekár. Bol o ňom aj natočený zaujímavý film Albert, Albert (1985), ktorý urobil režisér Jaro Rihák.
Škarvan bol z našej rodiny, jeho matka sa volala Mária Jarošová, bola to moja prateta. Keď som pracoval vo filmových štúdiách na Kolibe, zbieral som o ňom materiál, aj scenár som chcel napísať. Lenže Albert sám napísal životopisnú knihu, aj Zápisky vojenského lekára. A keď vyšli knižne jeho denníky, povedal som si, že vlastne už nie je o čom písať. Možno o tom ešte pouvažujem.
Pred polrokom ste boli ocenený Mimoriadnou cenou Igric. Pohladí vás po duši, ak vám ešte aj po takom množstve vydaných knižných diel niekto povie, že ste skvelý spisovateľ a vaša knižka je úžasná?
Nepotrpím si na to, ale keď už mi ocenenie dajú, som rád. Vždy to človeku dobre padne.
