Rozprávali sme sa so študentkou herectva Máriou Schumerovou (24), o zahodenej šanci byť lekárkou, závisti spolužiakov i sne tancovať v Lúčnici.
Ste študentkou piateho ročníka na VŠMU. Vaša cesta k herectvu bola priamočiara?
Počas gymnázia som sa pripravovala na medicínu. Bola som riadna „bifľoška“. Z chémie a biológie som aj maturovala, mala som rada tieto predmety. Od detstva som však bola v kontakte s javiskom – ako tanečnica vo folklórnom súbore, aj ako recitátorka, a to ma veľmi ovplyvnilo. Javisko mi vytvorilo svet, ktorému (aspoň som mala taký pocit) som najväčšmi rozumela. Nepochádzam však z umeleckej rodiny, som z malého mesta. Živiť sa umením veľmi neprichádzalo do úvahy, bol to skôr len môj sen. Puberta však človeku dodá trochu odvahy, a tak som si podala prihlášku aj na herectvo. Prijímačky tam boli o niečo skôr ako tie na medicínu. A keď som sa dozvedela, že motyka vystrelila a prijali ma, medicínu som v sekunde nechala tak, napriek tomu, že som sa ozaj veľmi veľa učila a pripravovala sa.
Medicínu vám ako životnú cestu vraj naplánovali rodičia. Mali ste už predstavu o tom, aké odvetvie lekárstva bude vaším osudom?
Rodičia to neplánovali, nechávali mi voľnú ruku vo výbere povolania. Skôr mi len dohovárali, aby som si vybrala istejšie, stabilnejšie povolanie z hľadiska budúcnosti, ako je herectvo. Moja radosť a nadšenie ich však presvedčili, a tak mi nebránili. Čo sa týka medicíny, rozmýšľala som o pediatrii – po stopách babky, alebo o gastroenterológii.
Na VŠMU do Bratislavy ste sa však na prvýkrát nedostali. Neodradilo vás to ani na chvíľu?
Nie, lebo som bola prijatá na herectvo na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Chcela som však pôsobiť v Bratislave, preto som si podala prihlášku na VŠMU opäť. Keďže som už prvýkrát na prijímačkách na VŠMU prešla všetkými troma kolami, povedala som si, že to musím skúsiť ešte raz. A podarilo sa. Dokonca som rada, že sa to všetko udialo takto. V Banskej Bystrici som spoznala skvelých ľudí a trochu sa socializovala, keďže dovtedy som bola taký knihomoľ. V Bratislave som sa zas dostala do ročníka pani profesorky Emílie Vášáryovej, sme vlastne jej posledná trieda. Bola to veľká česť, učiť sa od nej.
Na jeseň ste sa stali posilou Oteckov. Je to váš prvý väčší kontakt s kamerami?
Áno, nemala som inú dlhodobejšiu skúsenosť s kamerami. Nejaké malé projekty alebo školské točenia síce boli, ale pracovať pred kamerou sa učím až tu.
Aké to bolo prísť medzi zohranú partiu skúsených hereckých hviezd a prakticky od prvého momentu medzi nimi hrať kľúčovú postavu?
Podobnú skúsenosť - prísť medzi hereckú špičku - som mala v Slovenskom národnom divadle. Už som tú trému teda dobre poznala. Akosi však mám zatiaľ šťastie na priateľských a nápomocných ľudí. Kolektív Oteckov je tiež takýto, okrem toho je tam vždy prítomný humor a dobrá nálada. Všetci so mnou mali a majú trpezlivosť – od štábu, hercov až po režisérov. Cítim sa tam ozaj veľmi dobre.
Vaša postava Lenky je bláznivá, nedospelá a miestami drsná. Chceli by ste z nej niečo mať?
Možno by som chcela vedieť občas zahodiť niektoré veci za hlavu, neriešiť. A áno, mám chvíle, keď by som chcela byť aj extrovertnejšia, bláznivejšia či drzejšia. Na druhej strane, mám „srdce vychodňara“, takže taká „šaľenosť“ sa občas vie predrať na povrch. Čo mi je však na Lenke sympatické, je to, že napriek svojej pojašenosti a jednoduchosti nie je vnútri zlá. Skôr len nedospelá.
Vlani v lete ste hrali Júliu na Letných shakespearovských slávnostiach, do toho ste už zrejme točili Oteckov. Ako sa tieto dva herecké protipóly vo vás spojili?
Javisko a kamera sú pre mňa odlišné svety. Dramatickej postave sa herec venuje počas skúšobného procesu dennodenne. Hľadá nové stavy a polohy, spôsob rozmýšľania, herecké vyjadrenie daných emócií. Nie je to len o naučení sa textov. Každé predstavenie je v čomsi iné, a práve tá jedinečnosť okamihu ma na tom veľmi baví. Keď sa podarí vytvoriť atmosféru, v ktorej si múzy doslova tancujú, tak to diváci cítia. A my herci, tiež. Vtedy nastáva zvláštna katarzia a všeobjímajúca človečina. Pred kamerou je to zas celé technickejšie, remeselnejšie. Tiež ste závislí od druhých ľudí – strihačov, zvukárov, kameramanov... Na druhej strane je film či seriál večný. Dá sa uložiť do archívu a znovu pozrieť. Tá spomínaná katarzia nastáva skôr až v závere, čiže vo výsledku – keď si ten film, respektíve seriál pozeráme, málokedy aj v procese, keď ho tvoríme. Týmto však nechcem povedať, že ma to nebaví, práve naopak.
Čo fanúšikovia? Vďaka Oteckom zo dňa na deň vpadli do vášho života a zatriasli ním?
Zatiaľ len pribudli followeri na instagrame. (smiech) A takto mi to vyhovuje. Určite sa nevnímam ani ako celebrita, ani ako populárna osobnosť, nič také nie som. Chcem si titul herečky zaslúžiť dlhodobou a kvalitnou prácou. Oteckovia sú jedným z projektov, kde môžem získavať cenné skúsenosti a to, že sa vďaka nim dostávam do povedomia ľudí, je len príjemným bonusom.
Hosťujete vo viacerých predstaveniach našej prvej divadelnej scény. Stihli ste sa zblížiť s Monikou Potokárovou?
S Monikou som hrala len v dvoch predstaveniach, aj to nie dlho, takže sme sa poznali skôr len z videnia. Iste, na chodbách SND sme sa občas videli, čo-to prehovorili, ale nič viac. Nechcem sa veľmi k tejto téme vyjadrovať, je stále veľmi čerstvá a citlivá. Faktom ostáva, že bola vynikajúcou herečkou.
Nie je pravidlom, aby študenti hrali v SND a v najsledovanejšom seriáli posledných rokov. Ako na vašu rýchlu kariéru reagujú spolužiaci?
Ono je to s nami ako na hojdačke – raz sa viac darí jednému, inokedy druhému. Myslím, že každý v triede má nejaké dotyky aj s divadlom, aj s kamerou. Niektorí aj oveľa väčšie než ja. Iste, je medzi nami zdravá konkurencia, ale žeby sme si podrážali kolená, to necítim. Herectvo je okrem individuálnej prípravy najmä o tímovej práci, a preto sa neustále učíme držať našu dravosť, ambície či ego na uzde. Vedome sa učíme mať sa navzájom radi, alebo sa tolerovať, rešpektovať ako ľudia, ako kolegovia. Potom je to všetko ľahšie. Zistila som, že vedieť sa pokoriť nie je prejavom slabosti ani v tejto profesii.
Pochádzate z Michaloviec, kde vás vraj s mladšou sestrou všetci poznajú ako veľké recitátorky. Sestra sa tiež dala na umenie?
Je prváčkou na gymnáziu a zatiaľ sa zdá, že to bude ona, kto pôjde v šľapajach starých rodičov, teda na medicínu. Stále však recituje, dokonca aj v ruštine. Donedávna tancovala v rovnakom folklórnom súbore, kde ja. Myslím si však, že sme iné typy. Tiež má rada javisko, je nadšená, ale asi sama na ňom stáť nechce. Teda určite nie celý život.
Vo folklórnom súbore ste tancovali aj vy, štrnásť rokov v Zemplíne. Dnes už folklórom nežijete vôbec?
Bohužiaľ, nie, ale ak by sa akokoľvek dalo, tak by som sa k tomu s radosťou vrátila. Jedným z mojich snov bolo tancovať v Lúčnici. Vždy som hovorila, že je mi jedno, čo budem študovať, len nech budem v Bratislave – kvôli Lúčnici. Herectvo a poloprofesionálny tanec sa však nedali spojiť, najmä časovo. Vybrala som si herectvo, a tým sa pre mňa tanečná kapitola skončila.
Ako ste na tom v súkromí? Nejaký priateľ je?
Nie, nie je.
O čom snívate? Čo okrem úspešného ukončenia štúdia je pre vás prioritou a výzvou na tento rok?
Čo najviac príležitostí a práce, to je pre mňa momentálne dôležité. Výzvy sú zahrnuté práve v nich. Bude to prvý rok po škole a chcem sa v pracovnom slova zmysle postaviť na nohy.
