Rozprávali sme sa so študentkou herectva Máriou Schumerovou (24), o zahodenej šanci byť lekárkou, závisti spolužiakov i sne tancovať v Lúčnici.
Ste študentkou piateho ročníka na VŠMU. Vaša cesta k herectvu bola priamočiara?
Počas gymnázia som sa pripravovala na medicínu. Bola som riadna „bifľoška“. Z chémie a biológie som aj maturovala, mala som rada tieto predmety. Od detstva som však bola v kontakte s javiskom – ako tanečnica vo folklórnom súbore, aj ako recitátorka, a to ma veľmi ovplyvnilo. Javisko mi vytvorilo svet, ktorému (aspoň som mala taký pocit) som najväčšmi rozumela. Nepochádzam však z umeleckej rodiny, som z malého mesta. Živiť sa umením veľmi neprichádzalo do úvahy, bol to skôr len môj sen. Puberta však človeku dodá trochu odvahy, a tak som si podala prihlášku aj na herectvo. Prijímačky tam boli o niečo skôr ako tie na medicínu. A keď som sa dozvedela, že motyka vystrelila a prijali ma, medicínu som v sekunde nechala tak, napriek tomu, že som sa ozaj veľmi veľa učila a pripravovala sa.
Medicínu vám ako životnú cestu vraj naplánovali rodičia. Mali ste už predstavu o tom, aké odvetvie lekárstva bude vaším osudom?
Rodičia to neplánovali, nechávali mi voľnú ruku vo výbere povolania. Skôr mi len dohovárali, aby som si vybrala istejšie, stabilnejšie povolanie z hľadiska budúcnosti, ako je herectvo. Moja radosť a nadšenie ich však presvedčili, a tak mi nebránili. Čo sa týka medicíny, rozmýšľala som o pediatrii – po stopách babky, alebo o gastroenterológii.
Na VŠMU do Bratislavy ste sa však na prvýkrát nedostali. Neodradilo vás to ani na chvíľu?
Nie, lebo som bola prijatá na herectvo na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Chcela som však pôsobiť v Bratislave, preto som si podala prihlášku na VŠMU opäť. Keďže som už prvýkrát na prijímačkách na VŠMU prešla všetkými troma kolami, povedala som si, že to musím skúsiť ešte raz. A podarilo sa. Dokonca som rada, že sa to všetko udialo takto. V Banskej Bystrici som spoznala skvelých ľudí a trochu sa socializovala, keďže dovtedy som bola taký knihomoľ. V Bratislave som sa zas dostala do ročníka pani profesorky Emílie Vášáryovej, sme vlastne jej posledná trieda. Bola to veľká česť, učiť sa od nej.
