Slovenka má problémy so sluchom, z čoho sa odvíja rad ďalších problémov. Prečítajte si srdcervúce slová, ktoré zverejnila FB stránka Nekŕmte nás odpadom.
"Som nepočujúca. Mám 21 rokov, kvôli nádorom som začala strácať sluch ako 15-ročná. Nemôžem za to, nehanbím sa za to, no ľudia mi to nemusia stále pripomínať. Počujem na cca 50 % hlavne vďaka tomu, že viem skvele odčítavať z úst. Od začiatku som vedela, že to nebude ľahké, no Slovensko ma každý deň vie prekvapiť. Už vyše roka si nedokážem nájsť prácu, ledva ma pozvú na pohovory, a keď už na ňom som a vidia, že dobre nepočujem, vždy dostanem odpoveď: "Prepáčte, ozveme sa, ak sa niečo zmení". Neozvú sa. Všade by chceli prax, no tá sa ťažko hľadá, keď mi nikto nedá šancu. Dokonca som minulý týždeň v jednom obchode zažila, že vedúca DOSLOVA o krok ustúpila, keď som jej povedala, že dobre nepočujem. Je snáď nedoslýchavosť nákazlivá choroba?
Úrady sú kapitola sama o sebe. Keď so mnou nie je niekto, kto by mi pri vybavovaní vedel pomôcť a poprosím ich, aby na mňa hovorili hlasnejšie, lebo dobre nepočujem, veľakrát prekrúcajú očami alebo vzdychajú. Ja nie som slepá, len nepočujem!
Dnes ma dostal vodič autobusu v Banskej Bystrici, ktorý na mňa začal ziapať na celý autobus, lebo som mu nevedela odpovedať. Na pohľady všetkých ľudí v autobuse ešte dlho nezabudnem. Chcem týmto len povedať: Prosím, uvedomte si, že aj nepočujúci/nevidiaci/hendikepovaní sú rovnakí ľudia ako vy zdraví. Máme rovnaké city ako vy a už bez vašich narážok sa kvôli tomu trápime. Nezaslúžime si gúľanie očami vzdychanie, krik, ak niečo nedokážeme spraviť. Potrebujeme len trochu pochopenia."
Zo všetkých príspevkov v diskusii stojí za zamyslenie názor Edity: "Veľmi smutné, čo sa to deje na Slovensku. Pokiaľ by slečna bola pes, tak by sa o ňu ľudia trhali, ale o hendikepovaných ľudí nemajú záujem. Dnes sú zvieratá postavené nad človeka, čo je skutočne na zamyslenie. Niežeby sme nemali pomáhať zvieratám, ale ľudia by mali byť vždy na prvom mieste."
Ľudia, buďme ohľaduplnejší, nič nás to predsa nestojí.
