„Minulosť môžem hodnotiť len z počutia. Mne ku šťastiu veľa netreba, zo Slovenska by som nikdy neodišiel,“ prezradil Roman, dieťa Nežnej revolúcie. Roman sa narodil v Leviciach ako prvé, vytúžené dieťa svojich milujúcich rodičov. Prvorodený syn Marty (51) a Romana (55) prišiel na svet v deň, keď pri príležitosti Medzinárodného dňa študentstva došlo v Prahe na Národnej triede k demonštrácii, ktorú brutálne potlačili bezpečnostné zložky. V tom čase už ľudia tušili, že socializmus melie z posledného a čoskoro dôjde v Československu k prelomovým politickým zmenám.
Rodina Trnkusovcov mala však 17. novembra 1989 úplne iné starosti, pretože Romanovej manželke začali kontrakcie, a tak sa začali pripravovať na príchod prvorodeného syna. Spoločenský ruch v uliciach registrovali minimálne. Syn prišiel na svet bez komplikácií. „Nie som ničím zvláštny, považujem sa za obyčajného človeka, len ten môj dátum narodenia je od toho dňa výnimočný,“ povedal s úsmevom Roman, ktorého životom sprevádza najmä pokora. Nikdy vraj nemal veľké očakávanie, ani nedosiahnuteľné plány.
Po maturite bez roboty
Roman začal vnímať svet v časoch, keď sa v Československu konali prvé slobodné voľby a vzniklo samostatné Slovensko. Na tieto roky však naša krajina nespomína v najlepšom, pretože sa zásluhou politiky Vladimíra Mečiara dostávala do čoraz väčšej izolácie. Registroval však aj úspechy. Keď mal desať rokov, noviny písali o prvom slovenskom kozmonautovi Ivanovi Bellovi. Na začiatku svetovej finančnej krízy v roku 2008 začal študovať na strednej škole.
„Najskôr som bol na jednej, kde ma však štúdium nebavilo. Po roku som prešiel na potravinársku školu v Nitre. Tam som získal o tri roky neskôr výučný list a aj som tam zmaturoval,“ spomína Roman. Neostýchal sa povedať, že mal problémy zamestnať sa. „Ťažké to bolo. Zašiel som na úrad práce a brigádoval, stálu robotu som nemal. Svitla mi nádej, robil som v sklade 8 mesiacov, ale potom som znovu brigádoval.
Vystriedal som všeličo, aj na pošte som robil. Urobil som si rekvalifikačný kurz na maséra, ale masírujem akurát tak rodinu,“ smeje sa Roman, ktorý sa hrdí aj kurzom kuriča na parné lokomotívy, ktoré sú jeho veľkou srdcovkou. Teraz konečne pracuje vo svojom odbore, vo firme na spracovanie mäsa.
Zlom v mojom živote
Tak ako má svet veľké dejiny, každý z nás píše v živote vlastný príbeh. Pre Romana nastal zlom v živote, keď mu v roku 2016 operovali oči a odvtedy nenosí okuliare. Svet bez okuliarov sa mu zapáčil. V tom čase voľby vyhral Smer-SD, ale oveľa viac sa ľudia tešili zo zlatej medaily chodca Mateja Tótha, ktorú získal na olympiáde v Riu v Brazílii. O pár mesiacov neskôr, 5. októbra, zomrel prvý slovenský prezident Michal Kováč a v hlavnom meste mu vystrojili pohreb so všetkými poctami.
Neodišiel ani kvôli láske
Novembrové dieťa sa netají tým, že má Slovensko rád a nikdy by neodišiel. „Mal som v živote jednu vážnu známosť, ale nevyšlo to. Ona chcela odísť za lepším životom do zahraničia, ale ja som nechcel. Milujem svoju vlasť, nikdy by som odtiaľto neodišiel,“ zdôrazňuje Roman. Na lásku napriek osobnému sklamaniu však nezanevrel a dúfa v krajšiu budúcnosť.
„Jasné, že verím v lásku, aj keď jej teraz niet. Musí prísť, chcel by som si založiť rodinu,“ sníva mladý muž na prahu tridsiatky. A tak, ako sa v deň jeho narodenia plnili námestia ľuďmi ktorí chceli zmenu, aj Roman stál v roku 2018 po brutálnej vražde novinára Jána Kuciaka († 27) a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej († 27) na námestí. V tom čase veril, že prvýkrát a naposledy...
