„Sedel som za vodičom asi v treťom rade,“ odvíja niť svojich spomienok na strašnú nehodu Andreas. „Zrazu nejaká pani zakričala a potom to už išlo. Kamión, ten, čo išiel oproti, už ležal na zemi a my sme leteli do priekopy,“ opisuje chvíle strachu s tým, že počas jazdy na cestu takmer nevidel, a tak nevie povedať, či bol nákladiak rozkývaný, alebo či prešiel do protismeru. Po náraze počul už len krik a vnímal, ako sa prevrátili. „Bol to veľmi silný náraz. Prebral som sa posediačky v autobuse a potom som z neho vyšiel von ako prvý,“ vysvetľuje, ako sa mu podarilo vyslobodiť z pokrčeného vraku.
Prvé, čo ho napadlo, bolo utekať po pomoc. Tú mu poskytli okoloidúci vodiči. „Utekal som akože von za ľuďmi. Tam stáli autá a išli nám pomáhať, tak som išiel za nimi,“ spomína so slzami v očiach tínedžer, ktorý obišiel z tragickej nehody len s ľahkým zranením. „Mal som rozťaté nad okom a museli mi to zašívať. To, čo som videl, sa nedá opísať... Nikdy na to nezabudnem,“ povzdychol si chlapec ledva zadržujúc vzlyky.
Tieto dni sú pre neho o to bolestnejšie, že v autobuse smrti mal aj kamarátov. „Mal som tam spolužiaka a spolužiačku,“ sťažka dodal študent tretieho ročníka, ktorý sa 13. novembra znova narodil.
