Práve v tejto obci krátko po tragédii zriadili v kultúrnom dome krízové centrum. Už podvečer sa tam začali schádzať príbuzní cestujúcich z autobusu smrti. A zakrátko nato sa z kulturáku ozýval srdcervúci plač... Bol to tak zúfalý nárek, že vháňal slzy do očí aj náhodným okoloidúcim.
Starosta Jelenca Ivan Varga krátko po nehode zverejnil na sociálnej sieti výzvu s nasledovným znením: „Veľká prosba... Zdieľajte. Ak je niekto so zdravotníckym vzdelaním momentálne k dispozícii, prosíme, dostavte sa do KD Jelenec... Potrebujeme každú pomoc.“ Občania neostali k výzve ľahostajní. Zakrátko sa do kultúrneho domu začali schádzať nielen ľudia, ktorí prišli pomôcť, ale aj tí, čo pomoc potrebovali. Niektoré obete nehody totiž mali pochádzať práve z tejto dediny.
„Naša obec bola zasiahnutá takouto hroznou tragédiou,“ s pohnutím hlase povedal starosta, ktorý sa snažil každému pomôcť, ako len vedel. Do krízového centra medzitým dorazili policajní psychológovia, duchovní, psychológovia z Modrého anjela, ale aj nitriansky biskup Viliam Judák, ktorý sa rozhodol poskytnúť útechu ľuďom zasiahnutým touto tragédiou.
Postupne totiž do krízového centra prichádzali ďalší a ďalší príbuzní a priatelia cestujúcich z autobusu. Nie pre každého mali policajti dobrú správu. Z krízového centra sa ozýval zúfalý plač a výkriky. Žiaľ za obeťami nehody bol nevýslovný. Mnohých príbuzných museli kriesiť záchranári.
Novému Času sa podarilo vyspovedať jedného z rodičov, ktorého syn sa viezol v autobuse smrti. Podvečer prišiel do krízového centra. Jeho syn mal šťastie, prežil a nemá ani vážnejšie zranenie. „Syn má 16 rokov a študuje na gymnáziu. Viezol sa v tom autobuse a mal šťastie, že z neho vyšiel po svojich...“ povedal nám jeho otec. „Za všetko môže ten kamión. Ich vodiči tam lietajú ako blázni Bolo len otázkou času, kedy sa tam niečo stane.“
Cestu smrti lemujú kríže!
Právom dostala prezývku Cesta smrti! V priemere na každom jej piatom kilometri zahynul jeden človek. Cesta 1. triedy medzi Nitrou a Zlatými Moravcami kedysi patrila k najnebezpečnejším úsekom na Slovensku. Nepomohlo obmedzenie rýchlosti na 70 kilometrov za hodinu ani zákaz obiehania, autá po nej jazdili aj stotridsiatkou.
Cestu, ktorá kedysi bola hlavným ťahom na stredné Slovensko, lemujú kríže a malé pomníky. Aj pri prvom vjazde do Zlatých Moraviec sa nachádza veľký kríž. Je to pomník obetiam dopravných nehôd, pre ktoré si táto komunikácia vyslúžila označenie Cesta smrti. Obyvatelia mesta a okolitých obcí v minulosti robili, čo mohli, aby tragédiám zabránili. Organizovali petíciu, dnes už bývalá primátorka mesta Serafína Ostrihoňová dokonca držala hladovku pred úradom vlády.
Situácia sa zmenila až v roku 2012, keď neďaleko otvorili rýchlostnú cestu R1. Na ceste smrti ubudlo áut a s nimi aj značné množstvo nehôd. Napríklad v roku 2005 sa na 40-kilometrovom úseku Nitra - Zlaté Moravce stalo 238 nehôd, pri ktorých zahynulo 9 osôb. V roku 2012, po otvorení R1, policajti zaznamenali iba 32 nehôd a jedného mŕtveho.
V aute zahynuli dve mladé ženy
Jedna z najväčších nehôd na ceste smrti sa stala v piatok 13. februára 2004 neďaleko Neveríc (okr. Zlaté Moravce). Auto, v ktorom sa viezli mladé ženy, pravdepodobne na zasneženej ceste dostalo šmyk, vyletelo do priekopy a narazilo do stromu. Dve ženy, 25- ročná Bratislavčanka a 22 -ročná Šalianka, nehodu neprežili. Ďalšiu, 24- ročnú Nitrianku s ťažkými zraneniami previezli do nemocnice.
