U nás všetko odštartovala študentská demonštrácia 17. novembra v Prahe, ktorú polícia s použitím brutálnej sily potlačila. Už o pár dní státisíce ľudí na námestiach skandovali: „Slobodu! Slobodu!“ A stalo sa... Jedným z tých, čo stáli pri zrode Nežnej revolúcie, bol aj spisovateľ a dramatik Ľubomír Feldek. Čo o prelomových dňoch prezradil?
Na doskách Malej scény SND ste ešte v roku 1988 uviedli odvážnu hru Skúška. Šípili ste vtedy, že sa schyľuje k zmenám v spoločnosti? Ako inak si vysvetliť, že ste súdruhov pri premiére doslova vyhnali z divadla?
Nikoho som nevyháňal, no klasická činohra má jednu špecialitu - fiktívnu „štvrtú stenu“. Herci sa dívajú z javiska do hľadiska, no divákov akože nevidia. Tak hral v mojej hre aj Milan Kňažko. Hra Skúška, ktorá mala na Malej scéne SND v réžii Petra Mikulíka premiéru 4. decembra 1988, sa odohrávala v divadelnom bufete – vernej kópii skutočného bufetu divadla. Jeden bufet skutočný, druhý divadelný – bola to metafora dvojtvárnej doby. Hneď na začiatku hry jej hlavný hrdina, ktorého hral Milan Kňažko, začal komentovať nástennú maľbu na fiktívnej štvrtej stene javiskového bufetu, no pritom sa v skutočnosti pozeral do prvého radu a hovoril: „Fuj! Koľko odporných tiel na jednej hromade! Nemajú inej roboty, len sa spoločne vznášať nahí vo vzduchoprázdne? Všetky tie smiešne figúry siahajú po slnku, ale to, že majú pod sebou bahno, to ich už nezaujíma. No, len smelo! Len sa ďalej bezstarostne vznášajte a siahajte, vy odporné nahé bytosti! To bahno pod vami stúpa rýchlejšie než vy! O chvíľu budete to svoje bahno chlípať!“ Po prestávke bol prvý rad prázdny.
Práve v tom prvom rade sedeli „papaláši“. Nebáli ste sa, že sa vám to môže vypomstiť?
Keď básnik napíše báseň a šíri ju v rukopise, nesie za ňu zodpovednosť sám. Keď vyjde tlačou, nesie zodpovednosť v prvom rade vydavateľ. A nie vždy sa - aj na sklonku totality - vydavateľom podarilo všetko presadiť. Písal sa už rok 1987, keď som sa pokúsil vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ vydať básnickú antológiu Aktívne svedomie. No len čo vyšla, zhabala ju Štátna bezpečnosť. Vládnuca moc vtedy zlikvidovala aj moju básnickú zbierku Plakať je krásne, ktorá bola už vytlačená s vročením 1987. Vydavateľstvo Smena ju potom dalo vytlačiť znova, s vročením 1990. O to väčšiu poklonu si zaslúži vtedajší, dnes už nebohý riaditeľ SND Ivan Petrovický († 76), že vedel presadiť a uniesol zodpovednosť aj za také odvážne inscenácie, ako boli Erdmanov Samovrah či Ibsenov Nepriateľ ľudu. A dovolím si zarátať medzi ne aj Mikulíkovu inscenáciu mojej Skúšky.
