Z Petra Weissa sa nakoniec stal prvý komunista, ktorý sa v televíznom štúdiu posadil zoči-voči tribúnom Nežnej revolúcie a dokázal s nimi vecne diskutovať. Ako si dnešný veľvyslanec SR v Česku a kedysi vedecký tajomník Ústavu marxizmu-leninizmu spomína na tie pohnuté dni spred 30 rokov?
Kedy a prečo ste vstúpili do komunistickej strany?
V poslednom ročníku štúdia andragogiky na Filozofickej fakulte UK v r. 1975 ma organizácia KSS na Katedre pedagogiky oslovila, že ma ako vynikajúceho študenta zoberú za kandidáta strany. Prijal som to, lebo moji rodičia i starí rodičia boli z chudobných rodín, ťažko sa pretĺkali životom za prvej ČSR a veľa mi o tom rozprávali. Stareček z maminej strany i rodičia vstúpili do strany, a tak som uveril aj ja v socialistickú alternatívu.
Ako si spomínate na obdobie pár mesiacov či týždňov pred novembrom 1989? Aká nálada v strane panovala?
Bola stále kritickejšia, a zároveň plná frustrácie i zlosti, lebo vedenie strany v Prahe i v Bratislave nebolo schopné pochopiť, čo sa deje v spoločnosti, strane samotnej, na medzinárodnej scéne. Perestrojku simulovalo. Pritom náš ústav nechal v r. 1988 a následne vo februári 1989 urobiť na veľkej, trojtisícovej vzorke výskumy, ako ľudia vnímajú stranu a jej vedúcu úlohu a ako vnímajú stranu aj samotní jej členovia. Za rok sa situácia dramaticky zhoršila. Takmer 40 % členov strany by už do strany znovu nevstúpilo, v spoločnosti i medzi členmi strany sa nedôverovalo vedeniu KSČ, že to s prestavbou myslí vážne.
Aké postavenie v KSS ste mali? Patrili ste k nejakým mladým progresívcom, alebo ako vedecký tajomník Ústavu marxizmu-leninizmu ste sa držali starej doktríny?
Môj svetonázorový zlom, aj keď som ani predtým nebol pokladaný za dogmatika, sa udial po tom, čo v auguste 1980 vznikla Solidarita. Dennodenne som čítal všetku poľskú tlač a medzinárodné odozvy na dianie v Poľsku. Rýchlo som pochopil, že tu sa už nemožno vyhovárať na chyby a omyly jednotlivcov, že sú potrebné zásadné zmeny v organizácii spoločnosti, pravda, s prihliadnutím na to, čo dovolí Sovietsky zväz. Už na konci roku 1981 sme začali pripravovať analýzu stavu spoločnosti. Naším hlavným argumentom bolo, že treba posilniť vedecké poznanie ako základ uskutočňovania potrebných zmien. Dostali sme politický súhlas i prostriedky na výskumnú úlohu „Súčasný stav spoločnosti v SSR a perspektívy jej vývoja.“ Pracovalo na nej asi 150 spoločenskovedných pracovníkov a ďalší poskytli podklady. Ukončili sme ju v decembri 1985, ale pri príprave XVII. zjazdu strany, o ktorom sme si mysleli, že naskočí na Gorbačovovu perestrojku, sa závery z tohto výskumu nepoužili. Bolo to veľké sklamanie.
V Poľsku boli v lete 1989 poloslobodné voľby a dovtedy ilegálna Solidarita sa dostala do vlády. Maďari otvorili hranice do Rakúska, cez ČSSR utekali tisícky východných Nemcov... Prečo v takejto situácii československí komunisti stále „držali basu“ a verili, že to nejako dohrajú? Aké debaty sa viedli na ÚV?
Doteraz neviem, na čo sa ľudia vo vedení strany spoliehali. Bol som presne informovaný o vývoji v Poľsku a v Maďarsku, o tom, aké veľké vnútorné reformy tamojšie vládnuce strany robia, ako súhlasili s dialógom s opozíciou. Bola to súčasť mojej práce, ktorá ma do budúcnosti inšpirovala. Tieto informácie aj od nášho ústavu vedenie strany malo. Keď som si neskôr prečítal diskusiu na zasadnutí ÚV KSČ 24. novembra 1989, zistil som, že hlavným problémom pre vedenie strany, ktoré stálo nad priepasťou, bolo to, ako zabrániť, aby Dubčekov prejav, keď už si netrúfali rozohnať obrovskú demonštráciu na Letnej, neprenášala televízia! Minister obrany Václavík, Vasil Biľak i ďalší členovia ÚV pritom dávali najavo, že by bolo vhodné použiť na „obranu výdobytkov socializmu“ silu. Prevažná väčšina prítomných však, chvalabohu, tento šialený nápad zamietla. ÚV KSS sa však vzbúril, odhlasovalo sa jeho rozpustenie a vznikol Akčný výbor KSS, ktorého členom som sa stal spolu s mojím kolegom z ústavu P. Kanisom a naším riaditeľom V. Plevzom. V reformne naladených kruhoch KSS sme si teda vydobyli kredit.
Ako ste sa pozerali na vedenie KSČ na čele s Milošom Jakešom?
Hanbil som sa zaň, najmä za Jakeša a Biľaka. A nebol som sám. Keď sa Jakeš, s ktorým sa po okupácii v auguste 1968 rátalo ako s členom robotnícko-roľníckej vlády, stal generálnym tajomníkom, bolo jasné, že on veru prestavbu neuskutoční. No a po jeho smutne známom prejave na Hrádečku, ktorý sme si vypočuli z magnetofónovej pásky, sme sa smiali cez slzy.
Keď 16. novembra vyšli do ulíc bratislavskí študenti a o deň neskôr polícia tvrdo zasiahla proti mohutnej demonštrácii v Prahe, ako ste to vnímali? Čo ste si pomysleli?
Že sú to idioti, keď nechali zbiť študentov a ešte k tomu akurát na Medzinárodný deň študentstva.
V televíznom štúdiu ste sa v novembrových dňoch posadili za stôl oproti revolučným tribúnom Kňažkovi, Budajovi, Gálovi... Vybrali vás v strane, ako mladý nádejný káder, lebo „starí“ nemali odvahu, alebo chceli ste ísť do konfrontácie z vlastnej vôle?
Do historicky prvého otvoreného dialógu v Československu som išiel iba sám za seba. Nikto ma tam neposlal. Keď mi doobeda 24. novembra zavolal zástupca šéfredaktora spravodajstva a publicistiky Ivan Farský, aby som prišiel, nemohol som odmietnuť. Párkrát predtým som mu totiž vyčítal, prečo v čase perestrojky už konečne nezačnú vysielať otvorené dialógy na rôzne témy, keď ich už možno vidieť nielen v rakúskej televízii, ale aj v tej moskovskej. Povedal mi, Peter, dnes bude taký dialóg, po akom si volal. Témou bol generálny štrajk. Tak som jednoducho prišiel. Nevedel som, kto presne tam bude a netušil som, akú revolúciu v mojom živote to spôsobí. Zo dňa na deň som sa stal známym a hodilo ma to do víru politického života na 13 rokov.
