U nás všetko odštartovala študentská demonštrácia 17. novembra v Prahe, ktorú polícia s použitím brutálnej sily potlačila. Už o pár dní státisíce ľudí na námestiach skandovali: „Slobodu! Slobodu!“ A stalo sa... Jedným z tých, čo stáli pri zrode Nežnej revolúcie, bol aj spisovateľ a dramatik Ľubomír Feldek. Čo o prelomových dňoch prezradil?
Na doskách Malej scény SND ste ešte v roku 1988 uviedli odvážnu hru Skúška. Šípili ste vtedy, že sa schyľuje k zmenám v spoločnosti? Ako inak si vysvetliť, že ste súdruhov pri premiére doslova vyhnali z divadla?
Nikoho som nevyháňal, no klasická činohra má jednu špecialitu - fiktívnu „štvrtú stenu“. Herci sa dívajú z javiska do hľadiska, no divákov akože nevidia. Tak hral v mojej hre aj Milan Kňažko. Hra Skúška, ktorá mala na Malej scéne SND v réžii Petra Mikulíka premiéru 4. decembra 1988, sa odohrávala v divadelnom bufete – vernej kópii skutočného bufetu divadla. Jeden bufet skutočný, druhý divadelný – bola to metafora dvojtvárnej doby. Hneď na začiatku hry jej hlavný hrdina, ktorého hral Milan Kňažko, začal komentovať nástennú maľbu na fiktívnej štvrtej stene javiskového bufetu, no pritom sa v skutočnosti pozeral do prvého radu a hovoril: „Fuj! Koľko odporných tiel na jednej hromade! Nemajú inej roboty, len sa spoločne vznášať nahí vo vzduchoprázdne? Všetky tie smiešne figúry siahajú po slnku, ale to, že majú pod sebou bahno, to ich už nezaujíma. No, len smelo! Len sa ďalej bezstarostne vznášajte a siahajte, vy odporné nahé bytosti! To bahno pod vami stúpa rýchlejšie než vy! O chvíľu budete to svoje bahno chlípať!“ Po prestávke bol prvý rad prázdny.
Práve v tom prvom rade sedeli „papaláši“. Nebáli ste sa, že sa vám to môže vypomstiť?
Keď básnik napíše báseň a šíri ju v rukopise, nesie za ňu zodpovednosť sám. Keď vyjde tlačou, nesie zodpovednosť v prvom rade vydavateľ. A nie vždy sa - aj na sklonku totality - vydavateľom podarilo všetko presadiť. Písal sa už rok 1987, keď som sa pokúsil vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ vydať básnickú antológiu Aktívne svedomie. No len čo vyšla, zhabala ju Štátna bezpečnosť. Vládnuca moc vtedy zlikvidovala aj moju básnickú zbierku Plakať je krásne, ktorá bola už vytlačená s vročením 1987. Vydavateľstvo Smena ju potom dalo vytlačiť znova, s vročením 1990. O to väčšiu poklonu si zaslúži vtedajší, dnes už nebohý riaditeľ SND Ivan Petrovický († 76), že vedel presadiť a uniesol zodpovednosť aj za také odvážne inscenácie, ako boli Erdmanov Samovrah či Ibsenov Nepriateľ ľudu. A dovolím si zarátať medzi ne aj Mikulíkovu inscenáciu mojej Skúšky.
Už pred novembrom 1989 ste k mnohým udalostiam zaujali stanoviská, ktoré vám mohli znepríjemniť život. Napríklad protestný telegram proti zatknutiu Václava Havla, či vystúpenie v Prahe na zasadnutí výboru Československého zväzu spisovateľov, kde ste protestovali proti Havlovmu odsúdeniu. Boli ste odvážny, naivný alebo predvídavý?
Nuž hej, ale to bolo výnimočné obdobie... Do Nežnej revolúcie som prišiel z tzv. voľnej nohy a z nej som sa vrátil zas na voľnú nohu. 10. decembra 1989 som sa zastavil na kávu v kaviarni Carlton a čašník, pán Mandák, sa ma opýtal: „Nedáte si k tej kávičke aj zákusok? Máme dnes vynikajúce zákusky.“ „Tak mi doneste jeden,“ povedal som. A on mi doniesol na tanieriku kúsok ostnatého drôtu. V ten deň totiž vojenské nožnice postrihali železnú oponu - a už popoludní sa jej kúsky podávali v Carltone ako zákusky. Díval som sa s potešením na ten „zákusok“ a pocítil som v tej chvíli, že moja krátka politická „kariéra“ sa práve skončila a ja sa môžem vrátiť k svojmu remeslu.
Takže politické ambície ste nemali?
To je ten zásadný rozdiel medzi ľuďmi, ktorých strhla do svojho víru Nežná revolúcia. Takí ako ja sa síce tiež zaujímali aj naďalej o politiku, ale už len sprostredkovane, ja napríklad vo svojich divadelných hrách. Politika je remeslo ako každé iné. Priama účasť na nej si vyžaduje politický talent. Tí, čo ho mali a šli do politiky, prijali aj priamu zodpovednosť za ďalšie dianie.
Napríklad Milan Kňažko?
Milan Kňažko bol výnimočný prípad. Okrem umeleckého talentu mal aj ten politický. Dodnes cítiť, napríklad aj z jeho každého vystúpenia v Sedmičke, že má obidva talenty a že má aj odvahu obidva využívať.
Nebol to z vašej strany len uvážený krok nejsť do politiky, keďže ste sám boli členom KSČ?
No konečne! Už som sa obával, že na túto otázku zabudnete. Keď som 21. novembra 1989 večer prišiel do Umeleckej besedy, mal som vo vrecku svoje „vyhlásenie radových členov strany“. Myslel som si, že s čímsi takým musím vystúpiť, aby to zhromaždenie, ktoré som považoval za zhromaždenie disidentov, vedelo, koho má medzi sebou. Tesne predtým, ako som s tým vystúpil, ma však začalo škrieť, že som si to napísal v „my“ osobe. „My“ osoba je prirodzená pre futbalového trénera, keď hovorí na tlačovke za celé mužstvo, v prípade spisovateľa je smiešna. A ešte navyše, keď je pod „my“ vyhlásením podpísaný len on sám. Našťastie stál pri mne maďarský spisovateľ Lajoš Grendel, dal som mu to prečítať, a on bol ochotný pripodpísať sa. Takže to „vyhlásenie radových členov strany“ sa malo presne volať „vyhlásenie dvoch radových členov strany“. Predniesol som ho a potom sme už len čakali, či nás prijmú medzi seba.
A prijali...
Na naše veľké prekvapenie sa prišli skoro všetci pripodpísať. A na druhý deň, 22. novembra ma s tým poslali na prvú tribúnu na Námestí SNP. Takže nie je to tak, že by v tých tridsiatich rokoch, čo nasledovali, už nebolo v politike miesto pre bývalých členov KSČ. Veď si to len zrekapitulujte... To, že moje miesto nie je v politike, je naozaj predovšetkým dôsledkom toho, že nemám politický talent. A načo aj by mi bol? Ten, čo som dostal od Boha, mi stačí na tri životy.
