Vaše tipy Máte tip na článok, zaujímavé fotografie alebo video? Pošlite nám ich! Poslať tip
17.11.2019 16:00 | Správy | Domáce správy

Exprokurátor Kvasnica bol v Leopoldove riešiť amnestie, nebolo mu všetko jedno: Pravda o situácii v januári 1990

Dnes Romana Kvasnicu verejnosť vníma ako obhajcu rodiny zavraždenej Martiny Kušnírovej († 27), ktorá bola v roku 2018 zastrelená spolu s novinárom Jánom Kuciakom († 27).

Fotogaléria
12
fotiek v galérii

V rokoch 1989 - 1991 bol prokurátorom Krajskej prokuratúry v Bratislave. Do Nápravnovýchovného ústavu v Leopoldove prišiel napätú situáciu riešiť 2. januára 1990. Ako si na to spomína?

Zvykne sa hovoriť, že v novembri a v decembri 1989 dramaticky poklesla kriminalita. Naozaj je to pravda?

Pri týchto štatistikách by som bol veľmi opatrný. Výsledkom destabilizácie štátneho aparátu bolo aj to, že si štátne orgány – vrátane bezpečnostných zložiek – neplnili úlohy tak, ako mali. A to platí aj pre vyhľadávanie trestnej činnosti – takže tu musíme pripustiť určitú odchýlku, tie čísla môžu byť skreslené. Bol by som zdržanlivý, aby sme nešírili nejaký mýtus.

 

Kedy ste sa prvýkrát dozvedeli o pripravovanej amnestii?

Z televíznych správ 1. januára 1990.

Kedy ste po vyhlásení amnestie prišli pracovne do Leopoldova?

2. januára ráno o pol štvrtej ma zobudili policajti. Boli to príslušníci väzenskej stráže z Leopoldova. Povedali mi, že si ma vyžiadal riaditeľ, či by som neprišiel do väznice. Vtedy som už vedel, že väznicu ovládajú väzni a že príslušníci Zboru nápravnej výchovy majú pod kontrolou iba východy.

Čo sa tam dialo?

Na mieste ma čakal riaditeľ väznice – doktor Oto Lobodáš. Oznámil mi, že krajský prokurátor ma určil ako osobu, ktorá býva najbližšie, a že sa máme spolu pokúsiť dostať väznicu späť pod kontrolu. Väzni už zvnútra fakticky ovládli celý ústav. Bolo potrebné s nimi hovoriť a vyriešiť to. Zároveň sme potrebovali zistiť, či tam nedošlo k násilnej trestnej činnosti, k nejakým úmrtiam. Podotýkam, že v tom čase sa tam nachádzalo okolo 2 500 odsúdených.

Otvoriť galériu
Ako ste reagovali?

Opýtal som sa majora Lobodáša, či nám nehrozí nejaké nebezpečenstvo. Povedal mi, že existuje akýsi väzenský výbor, ktorý by mal garantovať našu bezpečnosť.

Kto v ňom bol?

Nepamätám si už mená, boli to väzni. S niektorými členmi toho výboru sme sa stret­li, opýtal som sa ich, či nebudeme ohrození na živote, a oni povedali, že by sa nemalo nič stať.

Čo bolo ďalej?

Dal som si priniesť noviny, aby som si mohol prečítať celé znenie amnestie. Počkali sme, kým začne svitať a ráno okolo siedmej sme vošli dnu do väznice. Za nami išli príslušníci väzenského zboru, ktorí postupne preberali od väzňov všetky oddelenia.

Ako to prebiehalo?

Samotné preberanie sa dialo tak, že si väzni na každej cele nastúpili a my sme kontrolovali, či tam nie sú nejaké zranenia, pozerali sme, v akom stave sú cely a vôbec celá väznica, pretože tam už niekoľko dní nemali príslušníci vtedajšieho Zboru nápravnej výchovy prístup. Trvalo to asi päť-šesť hodín – za ten čas som sa stretol s väčšinou z 2 500 väzňov. Mali sme aj jeden konflikt, ktorý s odstupom času považujem za mimoriadne nebezpečný, keď zo strany väzňov hrozilo bezprostredné fyzické napadnutie. Stalo sa to v tom najhoršom oddelení, kde boli odsúdení páchatelia násilnej trestnej činnosti a tam náš postup vôbec nebol bezproblémový. Nakoniec sme to zvládli aj tam.

Za šesť hodín ste prevzali väznicu, lebo väzni už vedeli, že dostali amnestiu?

Nielen pre to. Hlavne vďaka doktorovi Lobodášovi. Spomínam si naňho ako na absolútneho odborníka a aj s odstupom času musím dať pred ním klobúk dolu za jeho výkon. Presne vedel, čo treba robiť, poznal psychológiu väzňov, okamžite dokázal rozpoznať riziko. Zdôrazňoval mi, že musíme väznicu dostať pod kontrolu, lebo hrozí, že ju obsadia militantné skupiny. Išlo hlavne o získanie kontroly nad najhoršími oddeleniami a militantnými jednotlivcami, pre ktorých žiadna amnestia nepripadala do úvahy a pri ktorých hrozilo vážne riziko, že by boli schopní zorganizovať hromadný útek s použitím násilia.

Otvoriť galériu

Čo ste zistili?

Nezistili sme žiadne straty na životoch ani ujmy na zdraví väzňov, nezaregistroval som ani nijaké väčšie škody na väznici. Samozrejme, keď som bol predstavený ako prokurátor, tak všetci, ktorí mali ísť na základe amnestie von, sa ma začali pýtať, kedy sa to stane. A tí, ktorých sa amnestia netýkala, sa zase pýtali, kedy bude ďalšia. Všetci boli nespokojní. Aj po prevzatí väznice som situáciu vnímal ako veľmi nebezpečnú.

Prečo?

Opýtal som sa doktora Lobodáša, čo potrebujú väzni, aby znova ovládli väznicu. A on mi na to odpovedal, že pokiaľ by zo strany väzňov došlo k vyhrážaniu sa usmrtením príslušníkov väzenskej stráže, tak majú rozkaz sa okamžite stiahnuť. A to teda nebolo bohviečo. Panovala tam obrovská nervozita a vyhrážky mohli prísť kedykoľvek. Pochopil som, že najpodstatnejšie bude, čím skôr popretŕhať väzby medzi tými 2 500 väzňami vnútri a znížiť ich počet prepustením amnestovaných. A to som im aj ako predstaviteľ štátnej moci hovoril: Urobíme všetko preto, aby sa tí, ktorých majú prepustiť na amnestiu, dostali von čo najrýchlejšie. Treba si, pravdaže, uvedomiť, že tam bolo aj veľké množstvo politických väzňov – ľudí, pre ktorých bola každá minúta vo väzení navyše iba ďalšou veľkou nespravodlivosťou.

Akým spôsobom prebiehalo prepúšťanie väzňov?

Keď som odchádzal z väznice poobede okolo štvrtej, tak tam už boli sudcovia z krajského súdu v Bratislave a myslím, že aj z okresného súdu v Trnave, ktorí prišli rozhodovať o amnestiách. Riaditeľ ústavu mohol prepustiť väzňa len na základe rozhodnutia súdu v jeho konkrétnom prípade, s jeho menom. Tie senáty museli okamžite konať. Išiel som za nimi, vysvetlil im, aká je situácia vo väznici a poprosil ich, že treba o amnestovaných rýchlo rozhodovať, aby mohli odísť z výkonu trestu. Spomínam si, že tam bolo veľa skúsených sudcov, ktorí to pochopili a naozaj začali okamžite konať. Pracovali a pojednávali tam dlho do noci. Vďaka tomu sa ešte v ten deň, v tú noc, dostali von stovky väzňov. Mohlo ich byť aj 700 - 800.

Aký bol váš osobný postoj k amnestiám?

Môj názor bol taký, že to patrí k veci a že to je absolútne adekvátne spoločenskej zmene, ktorá sa udiala. A ten názor mám doteraz.

Otvoriť galériu

A dôvody?

Rozsiahla amnestia naozaj patrila k prebiehajúcej revolučnej zmene. Okrem toho, ako som už spomínal, pred amnestiou som v Leopoldove často komunikoval s väzňami. Absolvoval som možno až desať stretnutí, keď bolo v miestnosti 200 - 300 väzňov a ja som im prednášal. Bolo to v rámci prevencie pred páchaním trestnej činnosti vo väznici. Po každej prednáške som pripustil diskusiu a väzni mi mohli klásť otázky. Skoro každá začínala konštatovaním: „Ja som nespravodlivo odsúdený…“ V rámci celej republiky bolo takýchto prípadov určite veľa. Myslím si, že je menej spoločensky nebezpečné, keď vo väzení nie je 10 páchateľov trestnej činnosti, ako keď je tam jeden nevinný. Rozumiete? Ak sme mali byť humanistická a demokratická spoločnosť, tak sa predsa nesmelo dopustiť, aby po Novembri ’89 zostali vo väzniciach trestom postihnutí nevinní ľudia. Viete si predstaviť, že ste nevinný a ste vo výkone trestu?

Čo hovoríte na to, že niektorí amnestovaní väzni sa naozaj stali kriminálnikmi?

Nemá zmysel sa baviť takto všeobecne. Cez zovšeobecňovanie odôvodníte čokoľvek. Treba vždy vybrať jeden konkrétny prípad, jedného konkrétneho odsúdeného. Pozrieť sa, akým spôsobom sa naňho vzťahovala amnestia. Možno by sa ukázalo, že mal amnestovaných posledných pár mesiacov výkonu trestu – aj tak by bol v roku 1990 už z väzenia prepustený. Po vzniku Slovenskej republiky bol prezident Havel zodpovedný pomaly za všetko. Za nárast kriminality, za zrušenie zbrojoviek, za likvidáciu slovenského poľnohospodárstva a neviem, čo všetko sa ešte natáralo. Poviem to takto: Václava Havla som považoval a stále považujem za svojho prezidenta. Dobre?

Ako by ste teda zhrnuli svoj názor na Václava Havla?

Václav Havel bol kus svedomia v každom z nás, čo sme sa nedokázali vzoprieť komunistickému režimu. Ja som to tiež nedokázal. Hoci som mal pre svoje postoje ako prokurátor veľa nepríjemností, nedokázal som sa postaviť režimu rozhodnejším spôsobom. Václav Havel nám ukázal, prečo je dôležitá občianska spoločnosť. Myslím si totiž, že občianska spoločnosť je základom fungovania právneho štátu. Zdá sa mi, že tí, ktorí ho znevažujú, mu nevedia odpustiť predovšetkým svoje vlastné chyby a zlyhania. Asi to je najjednoduchšia cesta, ako zabudnúť na vlastnú slabosť. Václav Havel bol významnou historickou osobnosťou, a tak buďme radi, že sme mohli byť – síce krátko, ale predsa – súčasťou dejinných udalostí, ktoré on spoluvytváral. Ukázal nám jednu dôležitú vec – nebáť sa. Mnohokrát vo svojom živote túto jeho odvahu preciťujem a snažím sa mu vo svojej činnosti priblížiť.

Viac k téme:
Diskusia /
Súvisiace články:
Autor: red, Nový Čas Nedeľa

Vami zadané údaje do kontaktného formulára sú spracúvané spoločnosťou FPD Media, a.s., so sídlom Prievozská 14, 821 09 Bratislava, IČO: 47 237 601, zapísaná v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, v odd. Sa, vložka č. 6882/B na účely spätného kontaktovania. Prečítajte si viac informácií k ochrane osobných údajov viac informácií k ochrane osobných údajov.

Odporúčame z TIVI.sk


(ilusrtračné foto)
Po streľbe na škole pritvrdili: Učitelia si môžu do práce nosiť zbraň!
Dubayovej tanečník Matyáš si nekládol servítku pred ústa.
Foto
Petru Dubayovú nabonzoval tanečný partner: Čo sa deje, keď sa vypnú kamery? To snáď nie!
Napravo: Toto je posledná fotografia, na ktorej je miliardár zachytený pred zmiznutím.
Foto
Nemeckého miliardára vyhlásili za mŕtveho: Je všetko inak?! Vyšetrovanie vedie k prekvapivému odhaleniu
Vo filme dýchal na krk malému Kevinovi, ktorý si v mene otca sám objednal hotelovú izbu
Foto
Herec z filmu Sám doma po mŕtvici takmer nevychádza von: Najväčšiu neresť si neodpustí ani na vozíku
Knight Rider: Kitt (1982 Pontiac Trans-Am)
Foto
Vždy ste túžili po tátošovi z Knight Ridera či Batmana? Reálne trhanie asfaltu by vás vyšlo pekne draho!
O pohodlie havkáčov sa postará vyškolený personál.
Cestovanie so psom môže byť problémom: Spoločnosť našla riešenie! Havkáči sa budú mať ako v bavlnke
(ilustračné foto)
Muž, ktorý útočil mačetou v knižnici na Ekonomickej fakulte bol zneškodnený: Polícii bol páchateľ známy
recycling Plastic in junkyard wait for recycling.The plastic  waste can  reused many times  ,decreased air pollution and greenhouse gases
Zatočí svet s plastami? V Kanade odštartovalo rokovanie: Odzneli tam slová do boja
Biely dom (ilustračná fotografia).
Ukrajina je o krôčik bližšie k sľúbenej vojenskej pomoci od USA: Pentagón je pripravený
Lutz Berlemont-Bernard - Stadt-Land-Fotografie - Israel von Norden bis Süd
Grécko zavalili mračná prachu zo Savany: Takéto niečo nezažili roky! Úrady varujú
Na rchívnej snímke z 27. augusta 2023 športovkyne plávajú v rieke Seina počas prvej etapy testovacích pretekov v triatlone žien pre OH2024 vo francúzskej metropole Paríž.
Olympijské hry sú už za dverami: Bude sa plávať v Seine? Macron si neodpustil poznámku
Talianska polícia (ilustračná fotografia).
Poplach v centre Ríma: Z hotela museli evakuovať hostí, hrozné, čo sa tam dialo