Napriek tomu, že spev ani tanec nie sú jeho silnou stránkou, Pavol Topoľský (58) statočne bojuje o priazeň televízneho diváka tým, čo mu je najbližšie. Hereckými skúsenosťami a nadhľadom, ktorý vo svojom veku berie ako výhodu. Veď aj pre Nový Čas Nedeľa prezradil, že v jeho prípade platí, že muži sú veční chlapci, ktorí nedozrievajú...
Asi nie je ľahké súťažiť najmä v tanečnej zložke s oveľa mladšími ročníkmi?
Keď ma oslovili, najprv som to veľmi slušne odmietol s tým, že ponuku si vážim, ale necítim sa na to, aby som spieval a tancoval. To naozaj nie je moja parketa. Keď som sa potom porozprával s režisérom a vysvetlil mi dramaturgický zámer, zistil som, že sa vlastne nemám čoho báť. Určite nechcem konkurovať mladým, ale každý tam má svoje miesto. A to moje miesto je zabaviť ľudí, urobiť smiešnu šou.
Takže nemáte problém urobiť si zo seba srandu?
To určite nie, dokonca si robím z nedostatku cnosť a naschvál zvýrazním, že neviem tancovať. Od začiatku bolo jasné, že nie som v šou na to, aby som konkuroval Davidovi Hartlovi, Nele Pociskovej či Zuzke Kravárikovej.
Čo je na tom všetkom úplne najťažšie? Tanec alebo spev?
Borím sa rovnako so spevom aj s tancom. Som činoherný herec, ktorý síce občas v muzikáloch spieva aj tancuje, ale to je v divadle, kde sa predstavenie skúša aj dva - tri mesiace. Čo samozrejme nie je prípad tejto šou. Klobúk dolu, keď vidím, ako to niektorí s tými ťažkými pesničkami a ťažkými choreografiami zvládajú. Toho som sa na začiatku zľakol. Napokon som sa vcelku dobre medzi ostatných zaradil a s odretými ušami to dávam.
Pomáha vám s choreografiami aj manželka Vierka (31), ktorá je tanečníčka?
Nie, hoci sa mi ponúkala. Ale odmietol som, pred ňou netancujem, lebo by sa mi smiala. Ja som parketový lev len vtedy, keď chytím „šajbu“, vtedy dávam štýly, ktoré nepoznajú ani najväčší odborníci. (smiech)
Ako ste na tom s angličtinou? Lebo väčšina piesní v šou je práve anglických.
Toto bolo tiež jedno z úskalí, na ktoré som upozorňoval. Nielenže neviem spievať a tancovať, ale neviem ani po anglicky, čo je tiež môj obrovský hendikep. Mladší kolegovia anglický text piesní z veľkej časti ovládajú. Poznajú pesničky z diskoték, angličtinu mali už na základnej škole a majú ju v krvi. Ja som generácia, ktorá sa v škole učila ruštinu, angličtina bola imperialistický jazyk. A v tomto veku už nesledujem hitparády, netuším, čo má nové Madonna, nevyklopím z rukáva názov a autorov skladieb. Nezaujíma ma to, som len konzument, ktorý si občas púšťa pesničky. Mám však rád pohodovú hudbu, nie tie dnešné moderné bum-bum-bum, žiadne treskoty. Obľubujem melodické skladby, najmä českú a slovenskú tvorbu. Počúvam napríklad Desmod, ale aj Modus, Žbirku, Elán... To je moja mladosť a texty majú aj nejaký význam. Práve v tomto cítim obrovský generačný rozdiel medzi mnou a ostatnými súťažiacimi v Tvári.
Zastavujú vás na ulici ľudia s tým, že ste sa im páčili v tej či onej speváckej role?
Ale áno, nedávno som sa bol bicyklovať na hrádzi a niekto zakričal: Jéj Zagorka na bicykli! Reagoval na pesničku Setkání od Hanky Zagorovej, ktorú som v Tvári imitoval.
Bavíte sa občas v zákulisí s mladými aj o tom, ako sa žilo za vašich mladých čias, aká bola muzika, aké divadlo, televízia?
Veru áno, je mi sympatické, že sú zvedaví, aké to bolo za našich čias v tejto brandži. Lebo vtedy neexistoval šoubiznis, bola kultúra. Nebola taká hektika. Hovorím im aj o tom, že v divadle bola úplne iná etika, iný prístup. Sú prekvapení, keď opisujem ako sa správali mladší k starším a starší k mladším kolegom.
V čom to bolo iné ako dnes?
Ja som prišiel po vysokej škole do činohry na Novú Scénu a nastúpil som medzi takých hercov ako bola pani Magda Paveleková, Stano Dančiak, Milan Lasica, Julo Satinský, Ivan Krivosudský, Vlado Müller... Samé esá a ja začínajúci herec. Mal som pred nimi trému, už len keď som ich videl v šatni, roztriasli sa mi kolená. Ale oni sa na mňa pozerali ako na mladého kolegu, nie ako na mladého kandrdasa, začínajúceho herca. Samozrejme, keď mali pocit, že by som si zaslúžil nejakú pripomienku, veľmi ľudsky mi ju povedali. Všetci si so mnou potykali, okamžite ma prijali medzi seba. To bola herecká garnitúra, to boli páni herci! Nebol tam nikto, kto by mi robil zlomyseľne zle.
S kým z týchto legiend ste si boli bližší?
S Ľubom Romanom sme sedávali v divadle a rozprávali sa o hrách, Vlado Müller sa ma ujal ako hereckého syna. Často mi radil v divadle aj v súkromí. Raz som mu spomenul, že si doma vyrábam produkty z mäsa – klobásy, údené – a keďže Vlado bol známy tým, že aj on si robil domáce klobásy, spýtal som sa ho na jeho recept. Povedal mi, že zatiaľ ho nikomu neprezradil, ale keď mu prídem pomôcť na Záhorie na chatu, tak mi ho povie. Párkrát som na jeho chate strávil s ďalšími kolegami víkendy a údili sme klobásy. Boli sme úžasná partia.
Často ste sa stretávali aj mimo divadla?
Veľmi často. Vtedy boli povinné tzv. branné cvičenia. Celé divadlo išlo na bratislavskú Partizánsku lúku, kde sme absolvovali povinné záležitosti. Vlado Müller medzitým uvaril guláš a po brannom cvičení sme sa do večera zabávali. To boli časy, kedy sme v divadle všetci vedeli o každom všetko. Komu sa ako volá žena, kto má koľko detí, na aké školy chodia... Boli sme veľká rodina, čo dnes neexistuje. Dnes každý do divadla doletí, odskúša, odohrá a odíde.
Cítite nostalgiu za starými časmi?
Áno, je mi to ľúto, a teší ma, že mladí sa o tie časy zaujímajú. Dnes je síce v divadle tiež istá partia, ale už to nie je ono. Nie preto, že by tí ľudia boli horší, ale preto, že dnes je rýchlejšia doba. Každý sa naháňa, pozerá na hodinky, lebo už niekam letí, potom ide tam, odtiaľ inam, zarába na všetky strany len aby prežil. Lebo platy v divadlách, to je katastrofa.
A stojí to za to? Možno tí mladší sa ešte potrebujú naháňať, lebo majú hypotéky, zakladajú si rodiny, ale vo vašom veku sa na život asi pozeráte ináč...
Máte pravdu, pre mňa je najdôležitejší pokoj, preto sa nenaháňam. V pohode mi stačí trojizbový byt v Petržalke. Isteže, viem si predstaviť, že keby mi teraz z neba spadol na hlavu kufrík plný eur, čo s ním urobím. Viem si predstaviť dom so záhradou alebo 6-izbový byt s terasou. Ale čo sa tohto týka, som skromný. Nepotrebujem exotické dovolenky niekoľkokrát do roka. Preto, keď mám toho dosť, odmietnem aj lukratívnu prácu. Už som vyrástol z toho, aby som sa naháňal od rána do večera. Ono to nie je sranda, odísť ráno z domu a prísť v noci vypľutý, zajtra to isté, pozajtra tiež a potom človek zistí, že ani nevie, ako sa mu volajú deti.
Ako dobíjate baterky?
Často vyrážam z domu do prírody. Máme dobrých priateľov, ktorí majú chalupu v krásnom prostredí na Horehroní, tam viem na pár dní úplne vypnúť, doslova neviem, kde mám telefón. Mám malú záhradku, kde pestujem trochu zeleniny, chodím tam grilovať, psi sa mi tam vybehajú a ja si pokojne sedím s vyloženými nohami a debatujem so susedmi.
Vyhovuje tento „kľudový režim“ aj vašej manželke? Predsa len, Vierka je o generáciu mladšia. Nechýba jej tá hektika, akou žijú jej rovesníci?
Ale veď na tom nie je nič starecké, keď ideme spoločne na Horehronie s priateľmi. Vierka veľmi dobre zapadla do partie tam aj v Bratislave. Chodievame s kamarátmi von, napríklad vybehneme s Rasťom Sokolom na hrádzu na bicykloch. To nie je tak, že ja chodím za kamarátmi do domova dôchodcov a ona sa tam nudí. Nie som žiadna knedľa, typický dedko. Viem sa rozblázniť tak, že ma Vierka musí brzdiť. Všetci mi hovoria, že som ešte stále pubertiak.
Napokon, veď sa vraví, že muži sú veční chlapci, ktorí neskoro dozrievajú...
Tak to na mňa úplne platí! (smiech) Mám rád voľnosť, slobodu, to ma vie rozšantiť. Vtedy už „jede, jede mašinka...“ Pamätám si, ako sme si kedysi s nebohým Paľom Juráňom (†29) hocikedy povedali, že ideme robiť sprostosti. Nevedeli sme vôbec aké, len sme sa vydali do mesta a dva-tri dni sme robili sprostosti. Hocičo nám napadlo, neriešili sme, čo bude zajtra, ale poriadne sme sa odviazali.
Pri mladej žene, mladých kolegoch v šou Tvoja tvár znie povedome vlastne nemáte ani čas starnúť. Navyše máte štyri dcéry Luciu (36), Rebeccu (22), Kristínu (11) a Karolínu (9) a s nimi tiež musíte držať krok. Aký majú vzťah k vašej terajšej manželke?
V pohode, nemáme žiaden problém. Fungujeme ako normálna rodina.
Kritizujú vás niekedy mladšie dcéry, keď sledujú vaše spevácke a tanečné výkony v Tvári?
Niekedy sa smejú, niekedy ma pochvália a k tomu, čo podľa nich nebolo úplne smiešne, majú pripomienky. Vedia byť bezprostredne kritické.
Najstaršia dcéra z vás urobila dvojnásobného dedka. Máte to asi veselé, keď sa všetci zídete.
Skôr mám problém, že keď sme všetci pohromade, trafiť meno. Viem, ako sa kto volá, ale kým si spomeniem, vymenujem všetky mená. Do toho moji traja psi... (smiech)
Máte naozaj dosť guráže cítiť sa aj pri vnučkách stále ako mladík?
Ono je to tak - keď som mal dvadsať rokov a niekto oslavoval päťdesiatku, tak som si povedal: Ježišikriste, ten už je dobre starý! Smial som sa, keď o polnoci vyspevoval “čože je to päťdesiatka...“ Teraz, keď ja mám 58, vôbec mi nedôjde, že päťdesiatnici sú starí. Poznám síce aj mojich rovesníkov, ktorí už len tak sedia a prežívajú, ale to ich asi už nebaví život. Ja sa riadim heslom, že žime, kým žijeme, lebo potom nám bude ľúto, že už nežijeme. Som presne ten typ, ktorý by mal mať na náhrobnom kameni vytesané: Keby si nebol pil a fajčil, mohol by si tu teraz s nami piť a fajčiť.
Pôsobíte ako by vás nič nevedelo rozhádzať. Ste naozaj taký „pohoďák“ a život beriete ako gombičku?
Ohohóó, omyl! Vie ma vytočiť neprofesionalita, nedochvíľnosť a nepripravenosť mnohých mladých kolegov. Keď vidím, že nevedia texty, alebo prídu o polhodinu neskôr, „lebo veď no a čo?“ - tak to za našich mladých čias neexistovalo. Tam ste raz meškali 15 minút do dabingu ako poslucháč VŠMU, tak ste dostali dištanc a polroka vás tam nikto nezavolal. Nabudúce ste si to poriadne rozmysleli, či budete meškať. Keď sme raz prišli neskoro na hodinu Viliamovi Záborskému, Mikulášovi Hubovi, Ladislavovi Chudíkovi alebo Dušanovi Jamrichovi, no tak to nechcite vedieť, čo s nami porobili. Dnes príde mladý o polhodinu neskôr a povie vám, že veď bola zápcha, ako si dovoľujete mu pripomenúť, že mešká!? Ja som vlastne blbý, lebo neviem, že sú zápchy! A keď mu poviem, že aj ja viem, že sú zápchy a som tu, tak sa oduje. Ak točíte o dve hodiny dlhšie, lebo niekto prišiel nepripravený na pľac, pretože bol piť na diskotéke, to ma teda vytáča. Myslím si, že všetci herci v mojom veku sú na toto alergickí. Tým ale nevravím, že sú takí všetci. Našťastie poznám veľa mladých a pokorných hercov, z ktorých určite niečo bude.
