S maliarom Viktorom Hulíkom sme sa stretli krátko po otvorení jeho výstavy Variabily v galérii Danubiana. Dal si ju ako darček k jubilejnej sedemdesiatke. Aj preto nás zaujímalo, kde hľadá po toľkých rokoch inšpiráciu. „Moja tvorivá práca sa vyvíja v logickom slede. To, čo robím v súčasnosti, mi akýmsi spôsobom predznamenáva možnosti do budúcnosti. Nepatrím k umelcom, ktorí čakajú na múzu, ale skôr čakám na voľný čas, aby som ho mohol tráviť v ateliéri,“ vysvetľuje výtvarník a popritom nám ukazuje svoje obrazy a grafiky, na ktorých sú prevažne čierno-bielo-sivé geometrické útvary. Práve hra s geometriou, čiarami, bodmi, tvarmi, ktorá neraz prechádza až do očného klamu, sa stali Hulíkovým nezameniteľným rukopisom.
Zákaz
Možnosti cestovať a mať pri tvorbe slobodné ruky neboli vždy v Hulíkovom živote samozrejmosťou. „Stalo sa mi, že týždeň pred otvorením mojej prvej výstavy v Galérii Cypriána Majerníka mi prišiel zákaz, že výstava nebude. Tak ani nebola. V tom čase som sa venoval námetom s ekologickou problematikou. No a vtedy malo byť predsa všetko pozitívne a optimistické. Žiadne ekologické problémy podľa súdruhov neexistovali!“ vracia sa do trpkej minulosti. A hoci pomery totalitného režimu neboli k umelcovi práve naklonené, tvoriť neprestával rovnako ako jeho spolužiaci. „Cítili sme, s prepáčením, nasratosť, že sme museli žiť v takejto krajine. Keďže naša tvorba nebola po vôli oficiálnej doktríne, organizovali sme si svoje vlastné utajené výstavy.“
