Ako sa na tento problém díva dokumentaristka Diana Fabiánová (40), ktorá sa podujala na neľahkú úlohu zoznamovať ľudí a hľadať im partnerov? A čo si myslí o nevere, o ktorej práve točí film?
Vaším otcom je známy psychológ Dušan Fabian. Aké je to byť dcérou psychológa? Prejavovalo sa otcovo povolanie vo vašej výchove?
Myslela som si, že on doma psychológiou vôbec neaplikuje. Až spätne som si uvedomila, že to na nás aplikoval, ale tak nežne, že sme to s bratom ani nezbadali.
Čiže bol v tom rafinovaný?
Otec priznal, že na nás robil aj experimenty, ale v dobrom, aby sme nemali pocit, že nás do niečoho tlačí. Iba nás tak jemne viedol... Málokedy sme sa dočkali od neho priamej odpovede, vždy sa ma spýtal: A ty si čo o tom myslíš, Dianka? Vtedy ma to hnevalo. Až oveľa neskôr som pochopila, že ma takto primal o veciach premýšľať.
Snažíte sa dnes pri svojej práci pracovať s ľuďmi ako psychológ?
Nemám na to kvalifikáciu, ale psychológia ma zaujíma. Otec nechcel, aby som bola psychologičkou. Tvrdil, že je to veľmi náročné povolanie, stále počúvať o cudzích trápeniach a spoznávať ťažké životné príbehy... Ako deťom nám o svojich prípadoch nehovoril a ani teraz nám veľa nepovie, v tomto je striktný. My nevieme, kto sú jeho klienti, hoci k nemu chodí celá Bratislava. Každému v istom životnom období príde vhod rada psychológa. Škoda, že sa za to stále hanbíme, ako by to bolo niečo, čo treba skrývať.
Keď sa s ním radíte vy, je to ako s otcom či ako so psychológom?
„Otcopsychológom“. Vie mi dať psychologickú radu, ktorá je však, samozrejme, naviazaná na jeho osobnosť, na to, ako rozmýšľa. Pre mňa bol otec vždy mýtická postava, ktorá bola celý deň zahalená do modrastého dymu z fajky. Nebol to taký klasický ocino. Naši rodičia boli bohémi, neboli autoritatívni, skôr voľnomyšlienkari.
Ako sa dcéra psychológa dostala k tomu, že dnes zoznamuje ľudí, aby si našli lásku?
V prvom rade som chcela na začiatku nájsť frajerov svojim kamarátkam. Nešlo mi do hlavy, ako také atraktívne, inteligentné ženy nemôžu byť zadané. Kde sú k tým super babám tí správni chlapi? A tak som im začala pomáhať, aby sa stretli. Prvý zoznamovací žúr zafungoval tak perfektne, že chceli mať ďalší a ďalší a dnes už zoznamka Láskatu nie je len pre spoločných kamarátov a známych. Každý mesiac robíme akcie a je o ne veľký záujem.
Čím to je, že ľudia si sami nevedia nájsť partnera a potrebujú na to zoznamku?
Jednou z príčin je, že strácame komunikačné schopnosti pri priamom osobnom kontakte. Dnes sa už nepýtame na ulici, koľko je hodín. Máloktorý chalan vie zbaliť cudziu babu z očí do očí. Je ťažké sa prihovoriť, odhodlať sa spraviť prvý krok. Dnes sa ľudia dohodnú na rande cez sociálne siete, no potom, keď sa stretnú osobne, nie vždy vedia, ako ďalej. Druhou vecou je, že ľudia si nie sú istí, kde sú hranice. Aby ich snaha o nadviazanie kontaktu nebola vnímaná ako obťažovanie. Faktorov je, samozrejme, ešte oveľa viac.
Majú to na svedomí aj sociálne siete?
Na sociálnych sieťach všetci žijú nádherné životy a my chceme, aby náš partner bol podobne výnimočný a úspešný. Práve nakrúcam dokument o nevere a zisťujem, že dnes je asi viac ľudí neverných ako verných. Ale na facebooku vystupujú ako ideálna rodina, ideálny pár. Ak je nejaká kríza, zavesia fotky, kde sú šťastní a vysmiati. Keď som sa ich pýtala, načo robia túto nadprácu, keď realita je iná, povedali mi, že im pomáhajú tie lajky od ľudí. Že vďaka nim sú aspoň chvíľkovo spokojní a dobrovoľne sa podvolia sebaklamu. A tak si nažívame v blude, ktorý si sami vytvárame.
Sme dnes nároční a bojíme sa neúspechu, odmietnutia, a to nás blokuje pri hľadaní partnera?
Žijeme v dobe, kedy sme nadobudli pocit, že máme právo byť šťastnejší než šťastní. Sme dosť egocentrická kultúra. Nielen na instagrame žnú úspech ľudia, ktorí dokážu odpromovať samých seba. A potom príde rozkol. Aký partner je ma hodný, keď ja som topka s tisíckami followerov? Bežný smrteľník nie je dostačujúci. Toto je zveličenie, no vo všeobecnosti sú nároky vysoké, sebareflexia často malá. Po tridsiatke zisťujeme, že mnohí sú už zadaní, majú rodiny a my sa už nevyberieme sami na diskotéku hľadať si spriaznenú dušu na spoločný život. Vyvstane otázka: čo teraz?!
Možno kacírska otázka, ale hľadajú ľudia na zoznamkách naozaj partnera alebo skôr sex?
Aj to, aj to. Mobilné aplikácie fungujú z veľkej časti práve na sex, aj preto je naša zoznamka offline. Sme tu pre tých, ktorí sú na vzťah naozaj pripravení. Po prvom osobnom stretnutí ľudia hneď vedia, či sa chcú s daným človekom ešte stretnúť, alebo nie. Zatiaľ čo cez mobilnú aplikáciu to môže trvať týždne času premárneného četovaním. Keď sa potom osobne stretnú a zistia, že si nesadnú, dajú aspoň ten sex, keď sa už stretli.
Sú pri hľadaní partnera cez zoznamku otvorenejšie ženy či muži?
Ženy sú otvorenejšie, neboja sa priznať, že sú nezadané a hľadajú si partnera. Mužom je viac proti srsti priznať, že potrebujú asistovanú pomoc.
Zohrávajú pri zoznamovaní svoju úlohu aj sociálne pomery? Vzdelanie, plat a podobne?
Prevažná väčšina našich klientov má vysokoškolské či ukončené stredoškolské vzdelanie. Nemáme ambíciu byť pre všetkých, tým je aspoň vyššia šanca, že si ľudia, ktorí prišli, osobnostne sadnú. Nechodia k nám napríklad zlatokopky. Skôr finančne nezávislé ženy, ktoré sú aj chytré, aj vtipné, aj veselé. Len sú samy.
Mladí ľudia dnes študujú na vysokej škole aj sedem-osem rokov, potom cestujú, budujú si kariéry... A až potom si hľadajú životných partnerov. Nie je to neskoro?
Áno, rodinu začíname riešiť zväčša dosť neskoro. Ženy sú v tomto znevýhodnené, ony nemajú toľko času, možno preto sú potom akčnejšie. Trendom stále ostáva, že muži prejavujú záujem o mladšie ženy. Sú presvedčení, že na to majú. Mnohí päťdesiatnici vyhľadávajú ženy do tridsiatky...
Aká je úspešnosť „dohadzovania“ cez zoznamku?
Naše rýchle rande má vyše 80-percentnú úspešnosť. To znamená, že si tam nájdu niekoho, s kým sa chcú ešte stretnúť. Po veľkých žúrkach to je okolo 30 percent, ktoré idú randiť. Za tie štyri roky, čo fungujeme, máme už aj nejaké svadby a vieme o šiestich deťoch. To nás úprimne teší.
Je dnes pre ľudí stále motiváciou pri hľadaní si partnera, že chcú mať deti, rodinu?
Áno, veľa ľudí chce mať deti. Mnohí majú deti z minulých vzťahov. Pre niektorých mužov však býva brzdou, ak už žena deti má. Pritom dnes sa rozvádza takmer každé druhé manželstvo. Mohli by sme sa preto prestať upínať na hru o tradičnej rodine a pozrieť sa realite do očí. Rodina môže mať rôzne formy. Je na nás, akú si ju vytvoríme. Hlavné je, aby bola funkčná.
Spomínali ste, že práve pracujete na dokumentárnom filme o nevere. Čo ste pritom zistili?
Že je toho okolo nás príliš veľa. Často sa tvárime, že to doma klape a pritom vnútri rodiny je to inak. Pred problémami zatvárame oči, a keď to prepukne, býva to dramatické, občas až traumatické.
Možno aj očistné, nie?
Nevera môže vzťah posunúť. Ale takisto môže vzťah na nevere padnúť. Je zjavné, že nie sme nastavení monogamne, v zmysle, že za život by nám stačil, vnútorne nás naplnil a navždy očaril len jeden jediný partner. Podliehame skôr sériovej monogamii - ľudí, ktorí v nás dokážu prebudiť hlboké city či silné pozitívne emócie, stretneme za život viac než raz. A tomu podriaďujeme i vzťahy, ich ukončovanie a obmenu.
Z nevery sú väčšinou vinení len muži, ale čo ženy?
Správne, s kým sú tí muži neverní? Jasné, že s nevernými ženami. Hoci u mužov je troška väčšie percento nevery, lebo sú neverní aj s mladšími ženami, ktoré ešte nie sú v pevnom vzťahu.
Mnohí tvrdia – odpustím hocičo, ale neveru nie! Je to dnes väčšia dráma ako kedysi?
V niečom áno. Dnes sa berieme z lásky. V minulosti to vždy tak nebolo, ľudia sa brali aj z rozumu, svadby boli často dohodnuté rodinami. Láska bola luxus. Bolo to viac o sebaobetovaní sa a o prežití. Dnes je ťažšie sa s neverou vyrovnať, lebo zasiahne naše ego. Pocit zrady je intenzívnejší.
Čo sa berie za neveru? Sex? Alebo už aj bozkávanie?
V mnohých pároch nemajú vyjasnené, čo je pre každého z partnerov nevera. Pre niekoho je nevera už to, ak partner pozerá osamote porno. Iní argumentujú: Veď ja som ťa nepodviedol, lebo ani neviem meno tej baby, s ktorou som spal! Alebo, že ja som pri tom nemala orgazmus, tak sa to neráta. Zdôvodňovania či výhovorky bývajú rôzne. Dôležité je povedať si navzájom o svojich hraniciach pred tým, než do vzťahu vhupneme.
Ako pohľad na sexualitu a partnerský život ovplyvnila pornografia, ktorá je dnes zadarmo a ľahko prístupná?
Porno výrazne ovplyvnilo to, ako mladí ľudia nazerajú na sex. Majú očakávania, že to bude také aj v skutočnosti. To je veľký stres pre chalanov aj dievčatá. Pritom práve k ženám často nie je veľmi férové. Porno nemôže nahrádzať sexuálnu výchovu, no zatiaľ ju vo väčšine prípadov, bohužiaľ, supluje.
Okrem filmu o nevere máte za sebou dokument o menštruácii, ktorý ste nazvali Mesiac v nás. K tej téme vás čo priviedlo?
Chcela som zistiť, prečo je taká bolestivá, prečo spôsobuje výkyvy nálad a ako si s tým celým pomôcť.
Ženy tomu nerozumejú? Som myslel, že v menštruácii tápu len muži.
Chcela som poukázať na to, aby nebola braná ako niečo, za čo sa treba hanbiť. Je to prirodzená súčasť reproduktívneho veku ženy. Reklamy v nás stále živia pohľad, že ak si zoberiete daný tampón alebo vložku, nik nezistí, že ju máte. Menštruácia sa neguje. To postoj k nej smerom k akceptácii neposúva. Na iných frontoch sa o nej radšej mlčí úplne.
A ako ste sa od týchto tém dostali k tomu, že ste programovou riaditeľkou filmového festivalu Jeden svet, ktorý sa začína 9. októbra?
Oslovili ma, aby som ako dokumentaristka vybrala filmy, ktoré budú na festivale predstavené, vytvorila dramaturgiu celého podujatia. Téma tohto ročníka festivalu Jeden svet je Stratení v súčasnosti. Reflektuje na minulosť, zamýšľa sa nad prítomnosťou a rieši, aká je naša vízia do budúcnosti. Akou krajinou chceme byť 30 rokov po Nežnej revolúcii? Čo nás čaká vo verejnej i partnerskej sfére? Stoja pred nami nové morálne i etické dilemy, a zjavia sa ďalšie, úplne nové. Jeden svet ich rieši, diskutuje o nich, dáva podnety, ako s nimi naložiť. Táto práca ma nesmierne baví.
