Namiesto angažmánu v divadle uprednostnila divadlo jedného herca a za svoje monodrámy dostala viacero ocenení. V rozhovore pre Nový Čas Nedeľa povedala, prečo neznáša výdobytky techniky, prečo rada cestuje vlakmi a tiež, aká by dnes bola Johana Ovšená z filmu Pásla kone na betóne, ktorý herečku pred rokmi preslávil.
Roky sa venujete divadlu jedného herca, vaše monodrámy sú známe dokonca aj za hranicami. Prečo ste si vybrali práve monodrámu?
To nie je náhoda. Robím to, lebo viem, že mám divákom čo povedať. Za 44 rokov som neodmietla nijaké pozvanie, ale nedávno sa mi stalo, že som druhý raz v živote musela zo zdravotných dôvodov zrušiť predstavenie. Mala som hrať v Ubli na slovensko-ukrajinskej hranici. Stretnutia s ľuďmi sú pre mňa nezabudnuteľné, je to pre mňa zdroj toho, že môžem ďalej písať, môžem sa tešiť na ďalšie predstavenie. Aj keď sa priznám, že niekedy s tými kufriskami už to nie je také ľahké ako dakedy, keď som sama aj do Paríža išla. Ešte dodnes mám občas predstavenia v Poľsku. Cestujem najmä vlakmi.
Spoznávajú vás ľudia vo vlaku? Pretože s ružovým kufrom, dlhými farebnými sukňami a s klobúkom ste neprehliadnuteľná.
No asi aj vravia, čo za čudo to ide? Mňa skôr poznajú z filmov, ale dosť ľudí ma pozná aj z divadla, z knižiek. Veď kniha Pásla kone na betóne vyšla v piatich vydaniach, čo je, myslím si, na Slovensku zriedkavé. Nie som ten typ, ktorý musí byť zviditeľnený, som introvert, samotár. Nechodím na všelijaké podujatia, idem len tam, kde sa patrí ísť. Nemusím mať stále spoločnosť okolo seba, no vždy sa rada stretnem s milými a múdrymi ľuďmi. Ale divadlo, to je iné.
V čom je to iné?
Každý herec je do istej miery egoista, lebo predáva svoje ego. Kedysi som veľmi chcela hrať. Bolela ma duša aj telo z toho ničnerobenia. Vtedy by som bola zahrala hocičo, len aby som hrala. Divadlo som chcela robiť odmalička.
