Po vpáde sovietskych vojsk na územie Československa v roku 1968 sa nebál dokonca ani hovoriť pravdu komunistom. Bývalý stíhací pilot, ktorý prežil v 2. svetovej vojne pád lietadla i strelné poranenie, prežíval po udalostiach z konca šesťdesiatych rokov ťažké chvíle.
"Slúžil som v Malackách, na letisku Kuchyňa. Na jednom, aj na druhom konci dráhy boli tanky a museli sme robiť to, čo bolo od vtedajšieho velenia, (sovietskych) okupačných vojsk nariadené,“ uviedol. To, že ho po udalostiach z roku 1968 vyhodili zo strany, aj keď nebol žiadny funkcionár, mu až tak nevadilo.
Keď ho však chceli vylúčiť z armády povedal si svoje. "Bol som v Prahe, bola tam nejaká previerková záležitosť a tam mi jeden vtedajší súdruh oznámil, že mi hrozí prepustenie z armády. Ja som tam tak buchol na stôl, že všetci tí, nechcem hovoriť páprdovia vyšli von na chodbu, že čo sa to deje. Hovorím: 'Ja keď som sa nebál pozrieť do hlavní tankov v Slovenskom národnom povstaní, tak sa nebudem báť povedať pravdu do očí aj vám! Aj keď ma už prepustíte, tak dobre‘. Ale neurobili to,“ spresnil najskôr so zdvihnutým hlasom, neskôr s úsmevom Šramko.
O vyše dve desaťročia skôr, keď vypuklo Slovenské národné povstanie, slúžil v Piešťanoch ako poručík. "Spolu s kapitánom Haluzickým a nadporučíkom Drozdom, všetci už pomreli, sme organizovali odchod celej piešťanskej posádky, kde boli letci, do povstania,“ uviedol. Ako spresnil, 29. augusta boli všetky hangáre zavreté a lietadlá mali vypustené palivo.
Všetkým pilotom, vrátane pilotov tylového zabezpečenia, povedali, že idú do Povstania, ale musia počítať s tým, že budú bojovať ako vojaci. "My sme jednoznačne celá posádka piešťanská, bez jedného mrknutia oka, všetci šli,“ prezradil Šramko, z ktorého sa stal veliteľ pešej čaty. Letcov, ako samostatnú jednotku nasadili v Novej Bani a v okolí.
"Prvú noc som prežil v Badíne, v lese pod stanom a hneď na druhý deň nás nasadili ako organizovanú jednotku podľa pokynov velenia z Banskej Bystrice,“ priznal. V priebehu bojov ho pri prevoze munície aj postrelili. "Bol som v Novákoch pre muníciu s deviatimi nákladnými autami, čo bol
jediný spôsob ako ju dostať z tohto skladu. Po jeho okraji sa bojovalo, praskali mínomety, no napriek tomu sa mi ešte do siedmich vozidiel podarilo naložiť muníciu,“ spresnil Šramko.
Pri odchode síce sedem vozidiel prešlo, no posledným dvom sa to už nepodarilo. Šramko sedel v jednom z nich. "Išli sme proti frontu a práve vtedy útočili nemecké tanky. Jeden z nich, boli v ňom takzvaní desanti, to znamená, že vystúpili von a samopalmi, kto sa hýbal, všetko kosili. Ja som to vtedy dostal do ľavého pleca. Našťastie to bolo ľahké zranenie a úloha bola splnená. Poslednú muníciu, ktorú bolo možné v tom čase z tohto skladu získať som previezol do Martina,“ tešil sa plukovník vo výslužbe.
Napriek všetkým bojom a ohrozeniu života, mal na otázku, či mal niekedy strach iba jednu odpoveď. "Strach ... ja som pôvodne stíhací pilot v 2. svetovej vojne. Veľmi ťažkú haváriu som mal, našťastie to nezačalo horieť. Vojak ... zo dňa na deň žijeme, večer sme si zaspievali, keď sme boli ďaleko od domova a spomínali pri harmonike,“ dodal Šramko.
