Keď sme autom zastavili na dohodnutom mieste v tichej časti Novej Dubnice, zavolali sme pánovi Zacharovi, aby - ako sám povedal - "vybehol pre nás". Náš najstarší olympionik Ján Zachara nás prekvapil. Naozaj vybehol. Útly muž, o pár dní osemdesiatnik, s úsmevom na tvári svižne klusal k autu. Ani náznak po nejakých ťažkostiach či neduhoch starších ľudí. Zlatý olympionik z roku 1952 naskočil do auta a živo sa dal do reči.
Kondícia bývalého boxera, ktorý pred polstoročím, v roku 1952, vyhral na olympiáde v Helsinkách zlato, je aj dnes závideniahodná. "Za to, ako sa vo svojom veku stále výborne cítim, vďačím športu a životospráve. Nikdy som napríklad nefajčil. Hýbem sa aktívne celý svoj život. Ešte i dnes chodím dvakrát do týždňa trénovať mládežníkov do telocvične. Každé ráno okrem toho šľapem 15 minút na stacionárom bicykli a keď to dovolí počasie, tak jazdím aj na normálnom bicykli tu po okolí Novej Dubnice," hovorí s úplnou samozrejmosťou Ján Zachara. Vysvetľuje, že šport a pohyb vôbec v podstatnej miere zvyšuje kvalitu života.
Makal vo fabrike
Keď olympionik Zachara aktívne boxoval, platili v športe úplne iné pravidlá ako dnes. Aj šampióni okrem svojho športu mali ešte nejaké "normálne" zamestnanie. Ján Zachara bol zámočníkom. Deň čo deň fachčil v trenčianskej fabrike Merina. "To, že sme všetci museli chodiť do práce, považujem za obrovskú výhodu športovcov mojej generácie," hovorí. Prekvapujúci názor v časoch, keď sa v športe točia obrovské peniaze a športoví profesionáli sa ani zďaleka nemusia toľko namáhať, aby uživili svoje rodiny a žili nezriedka v luxusných podmienkach.
Prečo teda vyčerpávajúce pracovné povinnosti vo fabrike považuje bývalý boxerský šampión za výhodu? "Pretože doba aj prístup nás i našich trénerov bol celkom iný ako dnes. Neexistovali žiadne realizačné tímy, kondiční tréneri, odborníci na stravu, špecializované tréningy na odpich či rovnováhu - nič také. Nerobila sa jednoducho z toho taká veda. Dnes sa spolu s extrémnym množstvom peňazí dostala do športu i nevídaná drzosť," rozpráva.
"Napríklad doping. V mladosti som nikdy nepočul, že by si niekto z nás dával nejaké drogy na zlepšenie výkonu. Náš doping bol, že sme museli ísť do hory, škriabať sa na stromy a doniesť dostatok šišiek a dreva pre celú rodinu, lebo vtedy nebolo ústredné kúrenie. Čiže my sme mali pohybovú prípravu a posilňovanie bez toho, aby sme si to vôbec uvedomovali. Dnes vidíme všade len hory svalstva - atlétov, ktorý vyzerajú ako vzpierači alebo kulturisti. Keď som bol prvýkrát nominovaný za reprezentanta, vážil som 47 kíl aj so zimným kabátom... A to som bol boxer. Keď som sa vyzliekol, to ako keby som býval odišiel," smeje sa zlatý olympionik.
Celý článok ako aj rozhovor s olympijským medailistom Jánom Zacharom si môžete prečítať v týždenníku Nový Čas Nedeľa.
