V rozhovore pre Nový Čas Nedeľa prezradil, že šport nie je jeho jediná vášeň. Prišiel na chuť aj inej, tak trochu nebezpečnej záľube.
Stať sa športovým redaktorom a moderátorom môže byť cesta, ako sa priblížiť k svojim detským idolom. Je to aj váš prípad?
Svojím spôsobom áno. Odmalička som miloval šport, sledoval som azda všetky televízne prenosy. Chcel som byť futbalový brankár a inklinoval som tiež k tenisu. Môj veľký idol bol Švéd Stefan Edberg. Mali sme doma malý kazetový magnetofón Hitachi s klasickým mikrofónom do ruky. Pamätám si, že som si naň doma pri televízore „odkomentoval“ neúspešné finále Edberga proti Michaelovi Changovi na Roland Garros 1989. Cítil som sa ako skutočný televízny reportér.
Mali ste Edbergov plagát zavesený aj v detskej izbe?
Nebol len jeden, mal som nimi oblepenú celú stenu!
V Markíze ste už 20 rokov, splnili sa vám chlapčenské sny o práci s mikrofónom?
Myslím si, že viac ako som si vtedy predstavoval. Vďaka práci som precestoval veľa krajín. Odmalička bolo mojím snom vidieť naživo nejaké veľké podujatie. Keby mi vtedy niekto povedal, že sa dostanem na 5 olympiád, na MS vo futbale či v hokeji, na hokejový Svetový pohár, asi by som mu neuveril. Za to som Markíze veľmi vďačný. Pri stretnutiach so športovými velikánmi som si uvedomil, že aj ten najväčší idol je len človek. Vždy je však zážitkom, ak sa naskytne možnosť porozprávať sa so športovcom, ktorý dokázal niečo výnimočné, ako napr. hokejista Wayne Gretzky.
Tiež máte záľubu nielen v cestovaní, ale aj vo fotografovaní. Neuvažovali ste, že by ste práve toto skĺbili a z hobby sa stalo seriózne živobytie?
Zatiaľ je to výhradne koníček na súkromné účely. Klamal by som, keby som tvrdil, že mi to nikdy nenapadlo. Mohol by som urobiť napríklad reportáž z cestovateľského tripu. Zatiaľ som sa však k tomu nedostal, lebo mám veľa práce v televízii. Keď sa vrátim z dovolenky, nezostáva mi čas spracovať zážitky, vyselektovať fotografie a niečo napísať.
Aký je váš najväčší fotografický úlovok?
Veľmi nám s manželkou Zuzkou (38) učarovala Afrika. Máme výborných priateľov v Juhoafrickej republike, ktorí majú safari rezort v prírodnej rezervácii Dinokeng, iba hodinku od Johannesburgu. Zvieratá sú úžasné, podarilo sa mi odfotiť, ako levy ulovili kudu – jednu z najväčších a najznámejších antilop. Akurát na nej hodovali. Vtedy som ešte nemal zrkadlovku, takže tie fotky nie sú také, aké by som si prial. Na safari sa dajú urobiť krásne zábery. Samozrejme, fotografujem aj šport. Minulý rok som napríklad fotil na grandslamovom turnaji Roland Garros Rafaela Nadala, Novaka Djokoviča, Serenu Williamsovú a aj našich tenistov – Dominiku Cibulkovú, Martina Kližana či Viki Kužmovú.
Fotíte vraj aj pod vodou... Ste dobrý plavec?
Plával som vždy rád, učarovalo mi potápanie. Pamätám si jeden zo svojich prvých ponorov v známom Zálive svíň na Kube s krásnymi koralovými záhradami. Keď sa na ich konci pred mojimi očami otvoril 400-metrový zráz a dno bolo hlboko podo mnou, mal som pocit, že lietam.
Nemali ste strach?
Na hladine mám horší pocit. Len čo sa ponorím, som v pohode, cítim sa byť akoby súčasťou podvodného prostredia. Chvalabohu, pri potápaní som zatiaľ nemal žiadnu negatívnu skúsenosť. Tam dolu pod vodou je pokoj, ticho, človek sa dorozumieva iba gestami. Mám tam absolútny pocit slobody a relaxu. Najkrajšie ponory som absolvoval v Juhoafrickej republike, ale úžasné bolo aj stretnutie s whale sharkom (žralok veľrybí) v Tanzánii. Ten sa živí iba planktónom, ale vo všeobecnosti mi žraloky veľmi učarovali. Sú to úžasné zvieratá a mrzí ma, aké majú medzi ľuďmi renomé.
Človek má pred žralokom prirodzený rešpekt...
Ale keď si vezmeme, koľko ľudských obetí má žralok na svedomí za rok, tak je to mizivý počet. Navyše ľudia v mnohých prípadoch nedodržiavajú základné pravidlá. Treba si uvedomiť, že človek ide do ich prostredia, nie naopak. To je veľmi dôležité! Absolvovali sme potápanie v klietke pri Kapskom Meste k veľkému bielemu žralokovi. Priamo z klietky sme ho nezazreli, lebo bola zlá viditeľnosť, ale videli sme ho z lode. Je to obrovský rešpekt, keď takmer 6-metrový žralok pripláva tesne k vám.
To musel byť veľký zážitok!
Priznám sa, že klietka pre mňa nebola až takým silným zážitkom. Nie je to totiž prirodzené, žralokov treba nalákať a je to skôr taká komerčná záležitosť. Viacero „žraločích“ ponorov bez klietky som absolvoval pri juhoafrickom Durbane, v lokalite Aliwal Shoal. Prvýkrát to bolo na začiatku sezóny tiger sharkov (žralok tigrí), ktoré sa považujú za jedny z najnebezpečnejších. Na člne sme išli niekoľko kilometrov od brehu a zrazu sa okolo nás objavilo asi osem plutiev. Práve vtedy sme dostali pokyn: Skáčeme! V prvom momente som si povedal – bláznite, teraz? Ponory však majú isté pravidlá a človek ich musí dodržiavať.
Aké sú teda pravidlá pri ponoroch ku žralokom?
Môžem vychádzať len z vlastnej skúsenosti pri vyložene „žraločom“ ponore, pri ktorom sme čakali, čo sa objaví. Podľa pokynov domácich profíkov sme sa držali v hĺbke okolo 10 metrov, plávali sme vertikálne, no a pri dýchaní potápač vypúšťa bublinky, a to sú pre žraloka signály, že s tým radšej nechce nič mať. Pred ponorom ma upozornili, aby som fotoaparát držal tesne pri sebe. Ak by som ho totiž mal od tela a zaleskne sa, žralok si ho môže pomýliť s nejakou rybou a problém je na svete. Ak dodržiavate pravidlá, tak je to, myslím si, bezpečné. Asi 50 minút okolo nás žraloky krúžili, neprišiel však tiger shark, ale len niekoľko grey nurse shark-ov (žraloky piesočné). Tie nie sú agresívne, dorastajú zhruba do troch metrov a bola to úžasná skúsenosť.
