Predpokladáte, že v prípade KTAG dôjde napokon aj k obžalobe a k súdu?
Ide o politickú pomstu. Novinári robili rozbory podobných prípadov a nikdy nebolo vznesené obvinenie. Keď si pozriete, ako to historicky dávali stále novému vyšetrovateľovi, kým to nedostal tretí – Hrušovský.
Nie je to teda tak, že si polícia robí konečne svoju prácu? Za posledný rok vidieť, že sa snažia objasniť mnohé prípady...
Kauza vznikla po tom, keď Fico dopredu ohlasoval pred ľuďmi z mimovládok na Úrade vlády, že tento proces začne – Kiska je podvodník a ja ho dostanem. Vedel o vyšetrovaní, hoci mu to polícia nemá čo oznamovať. Potom sa našiel akože anonym, ktorý to rozposlal médiám. Vieme, kto šéfoval daniarom, polícii a vnútru. Toto nezmení moje zásadné politické rozhodnutie pomôcť tejto krajine – ak si niekto myslí, že ma zastraší, tak nie, nezastraší.
Inou vašou kauzou sú pozemky pod Tatrami, ktoré ste kúpili v 90. rokoch. Súd napokon povedal, že ste podvedení boli vy ako kupec aj pôvodný majiteľ. Čisto pragmaticky - nebola pre vás v tom čase cena toho pozemku 1 800 € v takej lokalite podozrivá?
Kupoval som vtedy viaceré stavebné pozemky pre manželku za oveľa vyššiu sumu, lebo sme chceli postaviť dom. Ponúkli mi k tomu aj lúku, ornú pôdu v extraviláne, ktorá bola neďaleko odtiaľ, žiadne podozrenie som nemal. Na tomto prípade sa ukazuje, ako štát zlyhal. Pozemok mal čistý list vlastníctva, kataster to kontroloval. A potom sa ukáže, jeden bol okradnutý, druhý bol okradnutý... Predstavte si, že si kúpite byt a o 20 rokov niekto príde a povie, že toto je môj byt. To je absurdistan.
Pozemky predával pán Šuliga, ktorý má podľa medializovaných informácií na krku trestné stíhanie za ekonomické trestné činy. Vy ste ho pred tým nepoznali?
Nie. Po prvý raz som videl inzerát, že sa vo Vysokých Tatrách predávajú pozemky, vo vašom denníku. My s manželkou sme vtedy práve rozmýšľali o stavbe domu, a tak som zavolal do tej spoločnosti a vtedy som pána Šuligu počul a potom videl po prvý raz.
Pri vašej inaugurácii pred piatimi rokmi ste hovorili, že nie ste kandidátom vlády a ani opozície, že budete nestranným a nadstraníckym prezidentom. Tiež ste chceli čo najviac cestovať po regiónoch a ako prezident klásť otázky, aby sa problémy riešili. Splnili ste tieto sľuby?
Prezidenta by mali v prvom rade hodnotiť občania, ale každý z týchto sľubov, ktoré ste vymenovali, by som si mohol odškrtnúť ako splnený. Vždy som sa snažil byť nadstranícky - aj k tejto vláde, aj k predošlej. Ak sa niečo podarilo, pochválil som, ak sa nepodarilo, kritizoval som. Za päť rokov v úrade som dostal od občanov asi 21 000 listov, od žiadostí o milosť až po sťažnosti na zlyhávanie súdov, zdravotníctva, verejnej správy... Na každý jeden list sme odpovedali a v mnohých prípadoch sa nám podarilo ľuďom pomôcť. Navštívil som skoro všetky okresy a stovky dediniek a miest, Slovensko som pochodil krížom-krážom. Myslím si, že chybou slovenskej politiky je, že je málo v styku s problémami regiónov, mnohí poslanci si v hlavnom meste žijú ako v zlatej klietke. A keď chodia na výjazdové zasadnutie, je to iba taký koaličný marketing, lebo peniaze dostanú len ich starostovia, opoziční nič. A posledný bod – vždy som sa pýtal v mene občanov. Až tak otvorene, že to potom Smeru začalo prekážať.
Vráťme sa ešte k vašej politickej budúcnosti. Ako vaša manželka Martina zobrala rozhodnutie, že to idete skúsiť v parlamentnej politike?
Večer som si sadol s manželkou, dali sme si pohár vínka a povedal som jej, že po tom všetkom, čo som zažil a čo som videl, mám nesmierne silný pocit zodpovednosti. Že by som mal vyskúšať v politike ešte zostať a pomôcť našej krajine.
A ona odišla z izby...
Nie. Troška smutne sa usmiala a povedala: „Rozumiem ti“. Nie je z toho nadšená, veď nebola nadšená ani z toho, že som kandidoval za prezidenta. Ale chápe ma.
Prezident bol projekt na päť rokov. Prípadná parlamentná politika je však dlhodobejšia vec. Budete naďalej cestovať medzi Bratislavou a Popradom, alebo sa spolu s rodinou usadíte v Bratislave alebo v jej okolí?
Naša rodina si už zvykla na určitý systém života, že veľa cestujem. Aj teraz chcem tráviť veľmi veľa času v regiónoch budovaním štruktúr novej strany.
Čiže oni budú v Poprade a vy tu?
Tak ako je to v tisíckach iných rodín, aj ja chodím na týždňovky.
Teraz bývate na Čmelovci pri Bôriku, budete tam bývať aj po skončení vášho prezidentského mandátu?
Nie. Tento byt, ktorý patrí ministerstvu zahraničných vecí, vraciam. A ďalšie bývanie si budem riešiť operatívne podľa potrieb, budem prespávať po celom Slovensku, respektíve aj v Bratislave. Zatiaľ nevidím dôvod, aby som si hľadal stály byt.
Vaša exmanželka Mária sa verejne vyjadrila, že ak si založíte stranu, išla by do nej. Bude to teda tak, keďže stranu zakladáte?
Vôbec sme sa o tom nerozprávali. Vážim si na nej, že mala chuť a išla do politiky, lebo ak chceme našej krajine pomôcť, musíme mať v politike nových, schopných a čestných ľudí. Ale o tom, či vstúpi do mojej novej strany, sme sa absolútne nebavili.
Čiže to bola jej vlastná iniciatíva, ktorú potrebovala oznámiť?
To neviem posúdiť.
Ako to zobrala vaša terajšia manželka?
Ako informáciu, nič viac. S bývalou manželkou mám dobrý vzťah, viac sme to teda neriešili.
Za tých päť rokov, keď vy ste boli v hlavnom meste a vaša manželka sama s deťmi v Poprade, ste ani raz neriešili krízu či rozchod?
Nie, vidíte to aj na tom, že máme dvojročného synčeka. Mám úžasnú rodinu a super manželku, ktorú milujem. Je pravda, keďže manželka bola tých päť rokov väčšinou sama doma s troma deťmi, že keď prídem domov, cítim, že sa z nej stal veliteľ domácnosti. Že ja už nemám morálne právo zasahovať do toho, ako fungujú. Beriem to s absolútnym porozumením.
Zažili ste dvoch premiérov zo strany Smer. S kým sa lepšie spolupracuje, s Robertom Ficom či s Petrom Pellegrinim?
Pán Pellegrini je určite lepším partnerom na komunikáciu. Pokiaľ ide o Roberta Fica, ten jeho typ arogancie a pocit, že ja som strojcom všetkého jeho nešťastia, sa prejavoval aj v jeho vzťahu ku mne. Je mi ho ľudsky ľúto, keď vidím, akým vnútorným nepokojom a sklamaním prechádza, ako sa uzatvoril. Ešte sa mu aj rozpadáva strana a jeho dôveryhodnosť sa prepadla pod Kotlebovu... Je na ňom vidieť, že po toľkých rokoch v politike to neberie ľahko.
Čiže premiér Pellegrini je väčší pohoďák?
Na jeho vláde mi prekáža, že nič nedokázala a že zásadné veci sa vôbec nehýbu. Áno, je pravda, že sú podstatne milší a slušnejší, ako to bolo predtým, ale dôležité veci, ktoré treba riešiť, sa zabrzdili. Tunel Višňové, nemocnica Rázsochy, dostavba Mochoviec...
Trúfli by ste si vymenovať päť vašich úspechov a päť zlyhaní za tých päť rokov?
Začnime zlyhaniami. Mojím najväčším sklamaním je školstvo. Mal som možnosť stretnúť sa so špičkovými odborníkmi z oblasti zdravotníctva, školstva, justície, riešenia rómskej problematiky, rozvoja regiónov... A tí odborníci mi povedali, čo treba spraviť, aby sa situácia zlepšila. Potom som si zavolal každého príslušného ministra a povedal som mu, toto, toto a toto by sme mali spraviť. Vypočuli si ma a nespravili nič. Keď niečo poviem ministrovi, a on nereaguje, čo môže spraviť prezident? Jedine s tým ísť von a povedať to nahlas. A tak som neustále opakoval, že nám zlyháva školstvo, zdravotníctvo, nerieši sa rómska problematika a na základe toho nám rastie extrémizmus, a tak ďalej. Stále máme regióny, odkiaľ ľudia utekajú, a obce na východe nám vymierajú. Nedarí sa nám vybudovať dôveru ľudí v štát. V tomto vidím moje zlyhanie, že som s tým ako prezident nedokázal pohnúť. A tam pramení moja motivácia, že chcem ešte tejto krajine pomôcť posunúť sa vpred, čo sa z pozície kompetencií prezidenta nedalo.
A päť úspechov?
To nechám na ľudí, nech to sami zhodnotia. Teší ma však, že končím ako najdôveryhodnejší politik v krajine.
A váš vnútorný pocit? Ste so svojím výkonom hlavy štátu spokojný?
Ako tvrdil otec Srholec: Cieľ je cesta. Veľakrát si v živote kladieme otázky, či to má zmysel, ale nemôžeme podľahnúť vnútornému nešťastiu, ak sa veci nepodaria. Lebo veci sa naozaj veľakrát nepodaria, ale nemusí to byť osobným zlyhaním človeka. Žiaden boj nie je prehraný, kým ho my sami nevzdáme.
