S odvolaním sa na vyhlásenie Laudovej rodiny o tom v noci na utorok informovala agentúra AFP.
"S hlbokým smútkom oznamujeme, že náš milovaný Niki zomrel v pondelok pokojne so svojou rodinou po boku," uvádza sa vo vyhlásení rodiny.
Trojnásobný majster sveta podstúpil vlani v lete transplantáciu pľúc.
Niki Lauda, celým menom Andreas Nikolaus Lauda, sa narodil 22. februára 1949 vo Viedni. Vyrastal v bohatej rodine, ktorá od budúceho šampióna pretekov F1 očakávala, že bude pokračovať v rodinnej podnikateľskej tradícii. Aj preto so značným sklamaním privítala ambície mladého Laudu stať sa automobilovým pretekárom.
Nezabudnuteľný jazdec F1 získal titul majstra sveta Formule 1 v rokoch 1975, 1977 a 1984. Na okruhoch získal v období rokov 1974-1985 celkove 25 prvenstiev v rôznych veľkých cenách, od USA cez Brazíliu až po JAR. Triumfoval aj na prestížnych európskych okruhoch v monackom Monte Carle, talianskej Monze, nemeckom Hockenheime alebo britskom Brands Hatch. Viac ako 50-krát sa umiestnil na stupňoch víťazov.
V roku 1976 prežil ťažkú haváriu na nemeckom okruhu Nürburgring, ktorá ho však doživotne poznačila.
A champion. A legend. An inspiration.
— Motorsports On NBC (@MotorsportsNBC) 21. mája 2019
We send our condolences to the family and friends of Niki Lauda, who died at the age of 70. pic.twitter.com/ys2FJrbnI4
Na úmrtie Laudu reagovali aj velikáni motoristického športu. "Opustila nás legenda. Odpočívaj v pokoji, Niki," napísal na Twitteri majster sveta z roku 2009 a bývalý jazdec McLarenu Jenson Button. "RIP, Niki Lauda, skutočná ikona a legenda motoršportu. V tejto chvíli naše myšlienky smerujú k jeho rodine a blízkym," uviedol niekdajší austrálsky motocyklový pretekár a majster sveta v triede MotoGP Casey Stoner.
Kto bol Niki Lauda († 70)?
Legendárny jazdec tímov March-Ford, BRM, Ferrari, Brabham a McLaren, neskôr pilot dopravného lietadla a zakladateľ dvoch leteckých spoločností Lauda Air a Niki, odjazdil v rokoch 1971 - 1979 a 1982 - 1985 v kokpite monopostu 177 veľkých cien. Trikrát (1975, 1977, 1984) sa stal majstrom sveta, 54-krát sa postavil na stupne víťazov, z toho 25-krát na najvyšší stupienok.
Niki Lauda, celým menom Andreas Nikolaus Lauda, sa narodil 22. februára 1949 vo Viedni. Vyrastal v bohatej rodine, ktorá od budúceho šampióna pretekov F1 očakávala, že bude pokračovať v rodinnej podnikateľskej tradícii. Aj preto so značným sklamaním privítala ambície mladého Laudu stať sa automobilovým pretekárom.
Do kolotoča "efjednotky" vstúpil 15. augusta 1971 na Veľkej cene Rakúska ako jazdec stajne March-Ford. Svoju prvú VC však nedokončil. Nedarilo sa mu ani v nasledujúcej sezóne. V F1 nezískal ani jeden bod a jeho kariéra bola výrazne ohrozená aj pre dlhy. Cieľavedomý Lauda sa nevzdal a v roku 1973 zaznamenal ako jazdec stajne BRM priaznivejšiu sezónu a na VC Monaka sa prvýkrát ocitol na pódiu, keď skončil tretí. Po tejto sezóne prejavila o neho záujem stajňa Ferrari.
Vo Ferrari vytvorili Niki Lauda, vedúci pretekárskeho oddelenia Luca di Montezemolo a konštruktér Mauro Forghieri úspešnú trojicu. Na novom červenom monoposte, ktorý bol dielom celej trojice, vyhral Lauda v roku 1974 VC Španielska. Celý ročník jazdil v tieni tímového kolegu Claya Regazzoniho, ale aj tak skončil celkovo štvrtý a pripísal si aj druhé víťazstvo na VC Holandska.
Prišiel rok 1975 a s ním aj prvý titul majstra sveta vo farbách Ferrari. Prvé štyri VC síce neprišiel do cieľa na lepšom ako 5. mieste, ale po víťazstve v Monaku pridal aj triumfy v Belgicku, Švédsku, Francúzsku a USA. Pripísal si ešte dve pódiové umiestnenia a získal prvý titul svetového šampióna v F1. Okrem vlastného triumfu zabezpečili s tímovým kolegom Ragazzonim pre Ferrari aj prvenstvo v Pohári konštruktérov, na ktorý legendárna stajňa čakala 11 rokov.
Nasledujúca, pre Laudu takmer smrteľná sezóna, sa začala výborne až do nehody, ktorá sa odohrala 1. augusta 1976 na VC v Nürburgringu. Nemecký okruh patril v ére, keď bezpečnostné opatrenia neboli na dnešnej úrovni, k najnebezpečnejším. Uvedomoval si to aj Lauda a týždeň pred VC vyzval ostatných jazdcov na bojkot. Tí ho však prehlasovali a ani obľúbený pilot Ferrari nechcel svojou neúčasťou pokaziť oslavu 50. výročia vzniku okruhu.
Po štarte osudnej VC sa Lauda ujal vedenia, ale už v druhom kole v rýchlosti 250 kilometrov za hodinu narazil do bariéry vedľa trate. Tá ho odrazila späť na trať, pričom začal jeho monopost horieť. Pri trati neboli žiadni zdravotníci a tak ho zachraňovali súperi. Guy Edwards, Harald Ertl a najmä Arturo Merzario, ktorý Laudu vytiahol z horiaceho monopostu.
Lauda utrpel ťažké popáleniny hlavy a vážne poškodenie pľúc. Počas liečby podstúpil bolestivé procedúry, lekári mu z pľúc vysávali odumreté tkanivo. Aj napriek vážnym zraneniam sa po 42 dňoch neoblomný Rakúšan vrátil na okruhy s túžbou obhájiť titul majstra sveta z roku 1975.
Do cesty sa mu však postavil britský pilot a najväčší bohém medzi pretekármi F1 James Hunt. Ten počas Laudovej prestávky, spôsobnej nehodou, znížil jeho náskok. Rozhodnúť mala VC Japonska, ktorú sprevádzal prudký dážď. Lauda ju nedokončil, nechcel riskovať a Hunt oslavoval titul majstra sveta, keď Rakúšana zdolal o jeden bod. O Laudovej nehode, bolestivom liečení a rivalite s Huntom počas sezóny 1976 rozpráva aj hollywoodsky film Rivali z roku 2013.
V roku 1977 oslavoval Lauda vo farbách Ferrari druhý titul majstra sveta. Ten získal aj napriek sporom s majiteľom Enzom Ferrarim. Nezhody napokon vyústili do Laudovho odchodu a nasledujúci ročník odjazdil za tím Brabham, ktorého vlastníkom bol Bernie Ecclestone.
V roku 1979 prerušil Lauda kariéru a začal sa venovať svojej leteckej spoločnosti Lauda Air. Na okruhy F1 sa vrátil v roku 1982 vo farbách stajne McLaren. Jazdecké kvality a húževnatosť predviedol v ročníku 1984, keď získal svoj tretí titul majstra sveta. Vybojoval ho, keď o 0,5 bodu prekonal tímového kolegu Alaina Prosta. Úspešnú kariéru ukončil v roku 1985.
Nezabudnuteľný jazdec F1 bol dvakrát ženatý a ostalo po ňom päť detí. Zdravotné problémy ho neobišli ani tesne pred sedemdesiatkou. V lete 2018 absolvoval transplantáciu pľúc. Ako sám priznal, trpel viac ako po nehode z roku 1976. Nebola to prvá transplantácia, ktorú podstúpil. V 90. rokoch minulého storočia mu vymenili obe obličky. Jednu dostal od svojho brata a druhú od druhej manželky Birgit.
