Verdikt lekárov bol šokujúci – srdce mu bije na 15 percent! Namiesto toho, aby sa zrútil, pozbieral všetky sily, ktoré mu ostali, a k chorobe sa postavil optimisticky. Rozhodol sa žiť. Nový Čas speváka navštívil pred pár dňami v jeho dome pri Bratislave.
Ako ste zistili, že s vaším srdcom niečo nie je v poriadku? Myslíte si, že ste si k tomu pomohli aj nasadeným pracovným tempom?
Pracovné tempo bolo u mňa vždy šialene rýchle. Predtým, ako ma hospitalizovali, som sa niekoľko týždňov cítil unavený. Neprikladal som tomu vážnosť, pripisoval som to chrípkovému obdobiu. Robím celý život veľmi veľa. Pracujem dlho do noci a potom málo spím, len asi štyri hodiny. Ráno vstanem o šiestej, o siedmej a už vyrábam relácie alebo píšem. Moja práca ma úplne zožrala... Okrem toho sa starám o dom, všetko si robím vlastnými rukami. Medzitým televízia, koncerty, agentúrna činnosť, papierovačky... Bolo toho asi veľa.
Kedy ste vyhľadali konečne lekára?
Keď som už nedokázal dýchať, ani spať. Len čo som si ľahol, prestal som dýchať. Musel som si sadnúť a lapal som po dychu. Myslel som si, že to spôsobujú pľúca, vôbec mi nenapadlo, že by mohlo ísť o srdce. Až keď som hádzal psom loptičku a v jednej chvíli som sa nemohol nadýchnuť, zavolal som profesorovi Viliamovi Fischerovi. Chcel som sa len poradiť, čo robiť. Keď som mu povedal do telefónu, čo sa stalo, prikázal mi: Seď na zadku, nič nerob, nehýb sa, idem po teba! Prišli sme do nemocnice, kde zistili, že srdce mi ide na 15 percent. Okamžite si ma nechali na JIS-ke a napojili na prístroje. Bránil som sa hospitalizácii, na druhý deň som mal nakrúcať reláciu. Stále mi nedošlo, že je to naozaj vážne. Povedali, že stačil jeden, dva dni a už by som sa neprebudil. Bolo to na hrane. Prišiel som nie o päť minút dvanásť, ale päť minút po dvanástej.
Teraz ste boli v nemocnici na kontrole. Ako to s vami aktuálne vyzerá?
Bola to veľká kontrola, aby zistili, či lieky zabrali. No ale nebolo to lepšie... Momentálne mi pracuje srdce na 20 percent. Bol som veľmi nepríjemne prekvapený, pretože som si myslel, že to bude oveľa lepšie. Už viem ako-tak dýchať, hoci keď som dlhšie na nohách, tak sa zadýcham.
Zrejme vaša liečba bude behom na dlhé trate...
Áno, presne tak mi to lekári povedali. Pravá komora srdca sa chytila a ide relatívne dobre, ľavá komora absolútne stagnuje. Opuch sa trošku zlepšil, srdce teda môže o čosi lepšie pracovať, a tak aj lepšie dýcham. Pred pár dňami mi vymenili kompletne lieky. Nastavili mi liečbu a momentálne musím brať mesiac nové. Potom pôjdem zas na veľkú kontrolu a uvidí sa, čo ďalej.
Cítite sa aspoň o čosi lepšie?
Pravda je taká, že sa po zmene liekov cítim horšie, ako keď som prišiel z nemocnice. Nerobí mi to dobre, nemám toľko sily, ako predtým, motá sa mi hlava, je mi zle. Už som to konzultoval s primárom, či je to tak v poriadku, ale zatiaľ liečbu nebudú meniť.
Tá cigareta vo vašich rukách by lekárov asi nepotešila...
Priznám sa, že ani teraz si sem-tam neodpustím cigaretku. Lekárom som sa priznal, že som tuhý fajčiar. Paradoxne, keď videli moje výsledky, neverili vlastným očiam. Pľúca mám také čisté, akoby som v živote nefajčil. Samozrejme, cigarety mi zakázali, tak toto je naozaj výnimka.
Zakázali vám aj niečo iné ako fajčenie?
Zakázali mi žiť. (smiech) Všetko mi zakázali – žiadny alkohol, žiadne cigarety, žiadna práca, žiadne stresy... Takže z tých zákazov mám už teraz nervy! Som totiž človek, ktorý musí stále niečo robiť. Rátal som s tým, že budem musieť vypustiť prácu v marci, dokonca som pripustil, že aj v apríli, ale to, že nasledujúce mesiace sa budem musieť šetriť, s tým som nepočítal. Veď niekoľko mesiacov vopred mám dohodnuté koncerty, podpísané zmluvy, vyrábame týždenne štyri programy do televízie... Ale neexistuje, nemôžem vyjsť na javisko, aj keby som chcel. Nevládzem, takže ruším aj májové akcie. Primár mi jasne povedal, že ak chcem zomrieť na javisku, nech idem koncertovať.
Beriete si rady lekárov k srdcu?
Snažím sa ich dodržiavať a veľmi mi to nejde! (smiech)
Vraj vám hrozí dokonca transplantácia srdca?
Na druhý či tretí deň po hospitalizácii mi povedali, že na základe výsledkov to vyzerá tak, že ak sa to nezlepší, hrozí mi transplantácia...
Ako ste tú informáciu vzali?
Zaskočilo ma to, stále som tomu neveril. Bral som to ako epizódu v živote. Ale vidím, že to nefunguje. Pochopil som z rečí lekárov, že moje srdce bolo v dôsledku zápalu také veľké, pracovalo menej a menej... Nemal som kyslík a dusil som sa. Bolo len otázkou hodín, kedy prestane nadobro pracovať. Lenže, to nie je ako pri infarkte, už by ma nenaštartovali. Keby som v mladosti nešportoval, tak to môj organizmus nezvládne.
Čo vám prechádzalo hlavou, keď ste ležali na JIS-ke?
Okolo mňa bolo množstvo prístrojov, na vedľajších lôžkach zomierali ľudia... Bolo to deprimujúce. Človek potom rozmýšľa, na čo je to naháňanie sa dobré? Prehodnocoval som, čo je dôležité a čo nie je. Lenže ja som mal vždy veľkú dávku zodpovednosti za všetko, čo robím. Som perfekcionista, všetko musí byť vždy v rámci možností čo najlepšie. Začal som uvažovať aj o tom, že budem musieť napísať závet. Keby sa náhodou niečo stalo. Na také veci som dovtedy nemyslel, stále sa cítim, akoby som mal dvadsať rokov.
Báli ste sa o život?
Nie, vôbec. Ja to stále neberiem ako fakt. Nie som pesimista, naopak, vravím si, že bude dobre.
Beriete to ako zdvihnutý prst?
Určite to neberiem ako zdvihnutý prst, skôr ako signál na to, aby som prehodnotil veci. Som spevák, ale za posledný rok a pol som neurobil pre seba ani jednu pesničku. Lebo nebol čas. Stále som čosi robil pre iných interpretov. Mnohým som pomohol, urobil som veľa ľudí šťastných, ale čo mám zo svojho života? Nespávam, stresujem sa... Tak som si povedal – stop, skúsim začať žiť svoj život!
Boli vás pozrieť vaše dve dcéry – Andrea (42) a Nikola (27)?
Ja som o svojom probléme nikomu nehovoril. Andrejka žije v Brne a dozvedela sa to z internetu. Okamžite mi telefonovala, píšeme si, zaujíma sa, ako mi je a chystá sa ku mne na návštevu. S Nikolou nie sme v kontakte. Nemá o mňa záujem a úprimne, ani ja už nemám záujem.
Mrzí vás to?
Vôbec ma to nemrzí. Beriem to tak, že som ju od malička nevychovával. Jej mama, moja bývalá manželka ju zapierala, nemohol som ju vidieť. Prvý raz som ju videl, keď mala 14 rokov. Mám veľký štós papierov, čo som o ňu štyri roky bojoval na súde. Je to pre mňa mŕtva vec. Som biologický otec, nič iné.
Ako teraz doma fungujete? Kto sa stará o agentúru, o dom a záhradu?
Pravda je, že kým kedysi som nakrútil reláciu za hodinu, dnes mi to trvá dve a pol hodiny. Vyriešil som to tak, že vždy hodinu ležím a naberám silu. Nemám kondičku. Čokoľvek robím, po 20 minútach som unavený. Za tých 20 minút stihnem urobiť čosi na počítači a potom si idem zas na hodinku ľahnúť. Potom trebárs naštartujem traktor a pokosím záhradu. Urobím dve-tri brázdy a zas musím oddychovať.
Čo plánujete s manželkou Andreou Fischer (46) v najbližších dňoch, týždňoch či mesiacoch?
Hovorili sme o tom, že poľavíme. Vždy som mal plány, čo bude o pol roka, o rok... Zastavil som sa a už neriešim to, čo bude o rok. Som presvedčený, že sa z toho dostanem a budem normálne ďalej pracovať. Ale už si rozmyslím, čo budem robiť, pre koho a či to budem robiť. Teším sa na to, že začnem zdravšie žiť. Odkryjem bazén a pokúsim sa pravidelne plávať. Dúfam, že mi to zdravie dovolí a konečne pôjdem po rokoch na štrnásť dní na dovolenku a oddychovať. Len tak. To som zatiaľ nepoznal...
