Oľga (66) a Peter (68) Kollárikovci zo Žiaru nad Hronom okrem troch detí vychovali aj svoju vnučku Lenku, ktorá sa narodila s viacnásobným postihnutím. Ak by sa jej neujali, skončila by v ústave. Napriek mnohým problémom prežili spolu nádherných štrnásť rokov.
Starí rodičia myslia na vnučku, ktorá sa stala ich štvrtým dieťaťom, každý deň aj po jej smrti. Keby nebolo ich, dievčatko by skončilo v ústave, alebo by hneď po narodení zomrelo. Práve za obetavosť a lásku Kollárikovcom odovzdali v Bojniciach ocenenie Bronzový senior roka 2018. „Nominovala nás mamička jedného z Lenkiných kamarátov zo špeciálnej školy pre telesne postihnutých v Hrabinách. Ostali sme prekvapení, no veľmi sme sa potešili,“ prezradila pani Oľga.
O vnučku sa začali starať, keď mala len päť mesiacov. Vtedy ju získali do náhradnej starostlivosti. „Narodila sa s rázštepom chrbtice, hydrocefalom a epilepsiou. Rodičia o ňu nemali záujem, takmer nesúhlasili ani s operáciou,“ vysvetľuje láskavá starká, pre ktorú bolo úplne samozrejmé, že sa o milovanú Lenôčku treba postarať.
Dievčatko absolvovalo sedemnásť operácií a bolo pripútané na vozíček. Starkí sa o vnučku museli starať 24-hodín denne, kŕmili ju mixovanou stravou, či cievkovali. Nikdy však neoľutovali, že si ju zobrali k sebe.
„Zažili sme spolu toľko krásneho. Milovala prechádzky, prírodu a aj zvieratká. Pochodili sme spolu toho veľa,“ hovorí so slzami Oľga. Jej manžel dodáva: „Vnučka bola šikovná, pekne rozprávala a aj s kanylou dokázala krásne recitovať. Školu v Hrabinách si veľmi obľúbila, no my rovnako. Chodíme tam, aj keď už Lenka nie je medzi nami.“ Ich anjelik († 14) zomrel pred piatimi rokmi na zápal pľúc.
Starinká, ako pani Oľge hovorila Lenka, bola s ňou do poslednej minúty jej života. Jej rodičia neprišli ani na pohreb. Starkí však na svoju milovanú vnučku nikdy nezabudnú. Jej izba vyzerá, ako keby v nej bola stále. Akoby sa v nej zastavil čas. Invalidný vozík a aj školská taška sú stále na svojom mieste.
„Postihnuté dieťa vám dá oveľa viac lásky ako zdravé. To, že sme si ju zobrali, bolo najľahšie, najúžasnejšie a najlepšie, čo sme kedy urobili,“ dodáva pani Kolláriková. Tá sa snaží s manželom prinášať lásku a radosť aj naďalej tým, ktorí ju nemajú.
