V prvom rade však bolestne zasiahla rodiny zavraždených. Sedím s Kuciakovou sestrou Máriou (25) za stolom v jej byte v Nitre a obom je nám jasné, že to nebude ľahký rozhovor. Z Majky na jednej strane vyžaruje pokoj a sila, no aj obrovské utrpenie, ktorým si prešla. Na otázky odpovedá vyrovnane, ale z jej hlasu je stále cítiť veľký smútok...
Je to už rok, čo niekto zavraždil vášho brata a jeho snúbenicu. Keď sa obzriete späť, ako sa podľa vás odvtedy zmenilo Slovensko?
Mne sa to ťažko hodnotí, pretože to nevidím objektívne. Mám pocit, že ľudia sa viac začali zaujímať o verejné dianie a politiku. Na druhej strane už je toho tak veľa a stále vychádzajú nové a nové kauzy, až sa bojím, že verejnosť stratí záujem. Každý má predsa svoj vlastný život a svoje problémy...
Ako ste sa za rok od tej tragédie zmenili vy?
Môj život a život celej rodiny sa zmenil od základov. To sa ani nedá opísať... Keď mi predtým dával Janko čítať nejaké svoje články a nútil ma zaujímať sa o to, čo sa deje, tak som to väčšinou brala na ľahkú váhu. Hovorievala som, že čo z toho, keď napíše článok, tri dni bude okolo toho haló a potom sa to znova vráti do zabehnutých koľají. Teraz sa zaujímam o všetko, čo sa deje, neustále čítam nové články a sledujem súvislosti, ktoré vychádzajú na povrch.
Aké máte na Janka spomienky? Bol pre vás tým starším bratom, ktorý chránil sestru a pomáhal jej?
Janko bol z nás súrodencov najstarší a najrozumnejší. Ja s bratom Jožkom sme boli takí hádaví pubertiaci, zatiaľ čo Janko bol ten rozumný a pokojný typ. Keď som skončila zdravotnú vysokú školu, tak som s Martinkou a s Jankom dva roky bývala tu v Nitre. Mali prenajatý dvojizbový byt a v ňom voľnú izbu, kde ma prichýlili. Zvykli sme si večer spolu sadnúť a porozprávať sa, ako sme sa mali v práci, čo nové, a tak. Neskôr, keď v auguste 2017 kúpili dom vo Veľkej Mači, tak sme im tam chodili pomáhať, ako sa len dalo. Brat s tatinom tam chodili pomáhať asi aj každý víkend. Bol to starý dom a keď tam prišli, hneď sa musela urobiť aspoň jedna izba, kde by sa dalo bývať. Mala som rada tieto naše spoločné chvíle.
Bol váš brat aj v bežnom živote taký typ, že hľadal pravdu a záležalo mu na spravodlivosti?
Viete, keď prerábali dom, tak sa často stal nejaký drobný úraz. Pamätám si na deň, keď si klepol kladivom po prste. Veľmi ho to bolelo, tak mu hovorím, že mu to ošetrím. Mala som pre každý prípad so sebou obväzy a nejakú dezinfekciu z nemocnice, poprosila som vrchnú sestru, či si to môžem vziať. On sa ma okamžite opýtal, odkiaľ sú tie veci. Tak som mu to povedala a on si radšej išiel do lekárne kúpiť svoj rýchloobväz, pretože moje obväzy som riadne nezaplatila, a on také nechce! Pokarhal ma, že tie veci z nemocnice brať nemám. V jeho očiach to bola krádež. Dokonca som to potom vrátila, pretože som mala normálne zlé svedomie. A jeho Martinka bola taká istá. Niekedy ma to až rozčuľovalo, lebo isté veci sa dali spraviť jednoduchšie, napríklad, keď potrebovali nejaké vyšetrenie, ktoré by som im mohla vybaviť, ani to nechceli. Oni si radšej počkali rovnako ako ostatní ľudia. Jednoducho vždy si zvolili tú namáhavejšiu, ale správnu cestu.
Ako sa brat rozhodol, že sa stane novinárom?
My sme už dávno tušili, že je veľký talent. S bratom sme sa na tom kedysi bavili, lebo keď sme po Jankovi vo veku 14-15 rokov zdedili telefón, našli sme tam rôzne básničky a texty. Neskôr, po vražde, sme aj v úložnom priestore v jeho posteli našli papiere s básňami a s textami. Okrem toho vždy rád blogoval. Tušili sme, že k písaniu inklinuje, no aj napriek tomu prvý rok študoval informatiku na STU v Bratislave, kde ho to veľmi nebavilo. Chodil zo školy zničený a viackrát mi hovoril, že s tým chce skončiť, ale je mu ľúto rodičov, pretože aj keď sme nemali veľa peňazí, v štúdiu nás vždy podporovali. Najmä kvôli nim s tým nechcel len tak skončiť. Potom si aj naši všimli, že tam nie je šťastný. Nakoniec teda na technickej univerzite skončil, rok brigádoval v Nemecku a potom sa prihlásil na žurnalistiku do Nitry.
Nebáli sa rodičia pustiť ho z malej dedinky Štiavnik do „veľkého“ sveta?
Nie, tešili sa, kam to dotiahne. Už odmalička videli, že je veľmi inteligentný a povedali si, že budú robiť všetko preto, aby mohol ísť na vysokú. Vedeli, že to bude ťažké a že budú potrebovať viac financií, no oni ho podporovali. Okrem toho Janko, ale aj ja s bratom sme si počas školy privyrábali brigádami, aby sme našich trošku odbremenili.
Keď začal písať o háklivých témach, o korupcii, prepojení pofidérnych podnikateľov na politikov... Nebáli ste sa oňho? Nevraveli ste mu, nech sa v tom radšej nerýpe a nechá to tak?
O tom, čo píše, sme sa bavili veľakrát. Keď sa veľmi sústredil a písal nejaký článok už dlho, občas tam mal prieklepy a dával to mne a Martinke kontrolovať. A či sme sa báli? Ťažko povedať, ja som o tom celom veľa nevedela. Chápala som, že sú nejakí podnikatelia a nejakí ľudia, ktorí figurujú na mafiánskych zoznamoch, a že sú spájaní s politikmi. Začala som sa báť až po tom, ako prišlo vyhrážanie od Mariána Kočnera. V ten deň som bola s Jankom u nich v Mači. Pustil mi tú nahrávku a mne prebehlo hlavou, že toto je asi vážne dosť nebezpečné. Janko to však zľahčoval, že veď sme na Slovensku, tu sa také veci nedejú, nič sa mu nestane. Maximálne mu vybuchne auto a to má aj tak staré, takže v podstate sa nemám čoho báť.
Ako jeho investigatívne články vnímali rodičia?
Mamina sa veľmi politike nerozumela, no vždy, keď sme sa o tom doma rozprávali, tak len tak poznamenala, že mal radšej písať o športe, že veď aj tomu sa rozumie. Janko to vždy bral tak, že keď chce, aby sa na Slovensku niečo zmenilo, niekto musí tú pravdu hľadať a písať o nej. Našich vždy ubezpečoval, že žijeme na Slovensku a nemajú sa čoho báť.
Paradoxom je, že váš otec, ako v niekoľkých rozhovoroch povedal, bol voličom vládnej strany Smer, o ktorej ľuďoch Ján písal.
Tatino do Janka rád rýpal, že prečo stále píše iba o Smere, či nie je zaujatý. Janko mu na to vždy hovoril, že keď sa nájde niečo na akéhokoľvek politika, on bude písať o všetkých, či už o tých koaličných, alebo opozičných.
Ako si spomínate na osudný februárový deň, keď ste sa dozvedeli, že vášho brata a vašu budúcu švagrinú niekto zastrelil?
Viem, že to bola nedeľa. Cez deň som bola v práci a keď som poobede volala s maminou, tak mi povedala, že Janko sa jej neozýva. Ja som bola v poslednom kontakte viac s Martinkou ako s Jankom, pretože sme spolu riešili svadobné šaty a iné veci ohľadom ich svadby. Dokonca ešte v ten večer, keď ich zavraždili, sme si spolu písali, pretože sme ich chceli cez víkend s priateľom navštíviť. Povedala mi, že toho majú veľmi veľa a že cez víkend idú na predmanželskú náuku do Bratislavy, že tam nebudú brať telefóny a že sa v nedeľu večer ozvú. Potom mamina volala s Martinkinou mamou, a tá v nedeľu zalarmovala políciu. Keďže som k Veľkej Mači bývala najbližšie, išli sme sa tam aj s priateľom pozrieť. Keď sme tam prišli, už tam boli policajti, dom bol zapáskovaný a nikto nám nechcel povedať, čo sa deje. Brat volal aj na tú náuku, a keď zistil, že tam neboli, pomaly sa začal črtať ten najhorší možný scenár... Čakali sme na vyšetrovateľov a až potom sme sa dozvedeli viac.
Oboch ich zavraždili už v stredu, až v nedeľu Martinina mama Zlatica zalarmovala políciu. Vy ste doma neriešili, že sa Janko tak dlho neozýva?
Viete, vždy to bolo tak, že keď sme im vyvolávali, tak sa smiali, že ich stále bombardujeme. Okrem toho, nebolo nič nezvyčajné, že sme s Jankom neboli aj 3-4 dni v kontakte. Riešili prácu, do toho dom, svadbu... Keď toho mali naozaj veľa, niekedy sa stalo, že sa neozvali a my sme ich nechceli otravovať. Vždy sme si povedali, že keď si dokončia, čo majú, tak sa ozvú. Vedela som, že Zlatica telefonovala s Martinkou častejšie, tak preto som aj mamine do telefónu radila, nech jej zavolá, že ona bude vedieť, čo je s nimi.
Verili ste zo začiatku, že sa prípad niekedy vyrieši?
Nie, vôbec som v to nedúfala. Keď sa začalo vyšetrovanie, zistili sme, že to dostal do rúk nejaký mladý vyšetrovateľ. Pomysleli sme si, že tam naschvál dali človeka bez skúseností, aby sa prípad nevyšetril. Čas však ukázal, že pán vyšetrovateľ Juhás je jeden poctivý a svedomitý človek, ktorý sa nebojí ísť aj po veľkých rybách. Teraz v celé objasnenie prípadu verím viac ako na začiatku, no myslím si, že k dolapeniu ozajstných objednávateľov vraždy je ešte dlhá cesta. Ešte sa ukáže, nakoľko majú policajti pri vyšetrovaní voľné ruky.
Ako ste vnímali, keď polícia zatkla objednávateľku Alenu Zsuzsovú a vrahov vášho brata a jeho snúbenice?
Máme možnosť nahliadať do vyšetrovacieho spisu a náš právny zástupca nám už pár dní pred samotným zatýkaním podozrivých hovoril, že pravdepodobne už majú vykonávateľov a plánuje sa zadržiavanie. Keď sa tak stalo, zažívali sme zmes rôznych pocitov od neopísateľného hnevu až po obrovský smútok. Pre mňa osobne bude zadosťučinením, až keď sa príde na to, kto boli skutoční objednávatelia, a tí budú právoplatne odsúdení. Teraz je to celé ešte veľmi otvorené a nejasné.
Neuvažovali ste aj s bratom Jožkom o tom, že pod tlakom všetkých okolností odídete zo Slovenska?
Veľakrát toho bolo tak veľa, že by sme sa najradšej niekde v tichosti zamkli, aby nás nikto nerušil. Na jednej strane by sme vtedy najradšej utiekli niekam preč, no na druhej strane sme si uvedomili, že novinári a všetci, čo sa o prípad zaujímajú, to robia pre nás, a preto, aby sa na to nezabudlo. Povedali sme si, že jediné, čo nám zostáva, je bojovať za Janka a Martinku, a to tak, aby nás bolo počuť.
Nie ste z toho celého ako rodina už unavení?
Teraz, keď sa blíži výročie vraždy, máme toho veľa. Pozývajú nás na rôzne odhaľovania pomníkov, na pochody, do relácií... Nedá sa to všetko stihnúť, aj keď by sme veľmi chceli. Tatino niekedy aj povie, že už je unavený. Predsa len má svoj vek, problémy s kolenami, je na dôchodku a najradšej by v pokoji sedel doma, no aspoň aký-taký pokoj nájdeme, až keď bude prípad uzatvorený. Tým, že budeme sedieť doma a plakať, tým už Jankovi a Martinke nepomôžeme. Chceme za nich bojovať, aspoň nejako im to vrátiť.
Kto alebo čo vám v ťažkých chvíľach najviac pomohlo?
My, rodina navzájom. V ťažkých chvíľach stál pri mne aj môj priateľ a veľmi mi pomohol. Ale celkovo sme ako rodina spolu držali, chodili sme často na východ za Martinkinou rodinou, oni zasa k nám. Okrem toho aj z maminej a z tatinovej strany máme veľkú rodinu a oni nám naozaj tiež veľmi pomohli.
Internet je kruté miesto a často sa tam objavujú komentáre plné hnevu a nenávisti, často aj voči Jankovi či celej rodine. Ako s tým bojujete?
Zo začiatku ma to veľmi bolelo. Potom som si však spomenula na komentáre pod Jankovými článkami, ešte keď žil. Písali tam, že brat je mladý „pisálek“, že si vymýšľa a podobne. Keď som sa na to hnevala a chcela reagovať, Martinka mi povedala: Nehádaj sa s blbcom, že je blbec, lebo potom budeš blbec aj ty. Neprajem to nikomu, ale keby si každý z tých ľudí, ktorí píšu tieto komentáre, vyskúšal, aké je to byť čo i len na týždeň v našej koži, až potom by pochopil, aké to je. Keď písali, že máme sedieť doma, plakať a nechodiť na tribúny... Myslím si, že oni by v našej koži tiež iba netrúchlili doma, ale išli do ulíc.
Pod tlakom udalostí máme okrem nových ministrov aj nového premiéra Petra Pellegriniho, ktorý nahradil Roberta Fica. Myslíte si, že sa Slovensko pod jeho vedením pohlo k lepšiemu?
Na začiatku mi pripadalo, že pán Pellegrini bude lepším premiérom ako Robert Fico. Postupne, ako utíchli protesty, ľudia sa vrátili k bežným životom a trošku to celé opadlo, tak nielen on, ale všetci politici si začali zasa viac dovoľovať a postupne ukazujú pravé tváre. Keď sa riešilo, s kým všetkým si pani Zsuzsová písala, tak sa na zozname objavilo aj meno nášho právneho zástupcu pána Lipšica. On túto komunikáciu označil za podvrh. No nás ako rodinu veľmi zamrzelo, keď pán premiér Pellegrini v istej televíznej diskusii povedal, že ak môže mať Lipšic dôveru rodičov zavraždených, tak aj Glváč môže mať jeho dôveru. Prečo do týchto špinavých politických bojov zaťahuje aj nás? Neuvedomuje si, čo tým môže spôsobiť a akým nenávistným útokom nás potom vystavuje? Aj v takýchto zákernostiach sa začína ukazovať, že nového premiéra pán Fico veľa naučil...
Ministerka vnútra Denisa Saková zobrala časť prípadu vyšetrovaciemu tímu a dala ho policajnej inšpekcii, ktorá spadá rovno pod ňu samotnú. Čo vám napadlo, keď ste sa to dozvedeli?
Nás na to istí ľudia upozorňovali, že keď pôjde do tuhého, tak sa vo vyšetrovaní budú snažiť vyvinúť obrovské tlaky. A zjavne potom, ako sa prišlo na to, že bývalý policajný prezident pán Gašpar dal pokyn na lustrovanie Janka, sa to naozaj deje. Čakáme, čo sa z toho nakoniec vykľuje.
Chodievate ešte do domu vo Veľkej Mači?
Chcela by som najprv verejne poďakovať všetkým susedom za to, že sa tak pekne o to miesto starajú. Menia pred domom kvety, vyblednuté fotky za nové, starajú sa o okolie domu. Ja tam chodievam najčastejšie, keď treba niečo skontrolovať, lebo som najbližšie, no snažím sa tam chodiť čo najmenej.
Čo prežívate, keď tam vkročíte?
Neviem... (ticho). Nemám rada to miesto, nechcem tam chodiť, je to tragická pripomienka. Nič dobré ani pekné nám to neprináša a pohľad na ten dom strašne bolí. Najradšej by sme boli, keby sa ten dom zbúral, a tak sme sa aj dohodli. Bude tam iba tráva a pietne miesto.
