„To je dlhý príbeh,“ začne so smiechom, keď sa ho spýtame, ako sa dostal k profesionálnemu fotografovaniu. „Keď bola manželka pred desiatimi rokmi na materskej, rozhodla sa objednať nejaké detské veci z USA, z obchodov, ktoré sa jej páčili. Veľmi sa z toho tešila a povedala niečo v štýle, že by sa to tu dobre predávalo. Tak ja jej na to: ,Založme internetový obchod a môžeš začať‘. Myšlienka sa jej zapáčila a pustili sme sa do toho.“
Samozrejme, všetky predávané veci bolo treba najskôr nafotiť. „Začal som robiť kvázi produktovú fotografiu. Keď sa pozriem na svoje výsledky spred desiatich rokov, bolo to niečo strašné... Nič som o tom nevedel, no začal som si pozerať prácu iných fotografov a zistil som, aké obrázky dokážu urobiť tí naozaj dobrí... Odvtedy som stále ponorený vo fotkách, ale postupne som prešiel k iným žánrom, fascinuje ma to.“
Z kuchyne do ateliéru
Medzičasom sám urobil riadne pokroky a v tom môže byť paradoxne problém. „Najhoršie v mojom prípade je, že keď už niečo dokážem, napríklad profesionálne odfotiť šaty či detské topánky, alebo portrét, prestane ma to baviť...“ pokrčí plecami. V každom prípade, postupne sa od detských vecičiek dostal k foteniu ľudí a medzi jeho známymi sa to rozkríklo.
„Veď sprav nám nejaké fotky, ty vieš, ako na to, hovorili mi. Najskôr som fotil doma, hodinu a pol sme spratúvali kuchyňu, kde sme si rozložili svetlá, potom sme to zase hodinu a pol dávali späť a jednoducho sme si v istej chvíli povedali, že takto sa to ďalej nedá.“ Navyše manželka J. Rašlu, ktorá sa profesionálne venuje vizáži, vyrukovala so svojím snom.
„Celý život túžila mať nejaký svoj mejkap & hair ateliér. Preto sme si prenajali v Bernolákove priestory, v ktorých má svoje štúdio, a ja tu zase fotím. A keď už máte ateliér a chcete, aby tie fotky boli na lepšej úrovni, zrazu zistíte, že si k tomu musíte kúpiť aj lepšiu techniku. No a keď som do toho dal príliš veľa peňazí, už bolo fajn nerobiť to len ako hobby. Takže z môjho fotenia je aj nejaký bočný výsledok, nejaký príjem,“ zakončí príbeh na tému, ako sa z herca stal fotograf na čiastočný úväzok.
So svadbami má problém
Najviac ho vraj baví robiť si fotky len pre vlastné potešenie, no ak chcete do svojho archívu nové rodinné snímky alebo chystáte svadbu, je k dispozícii, stačí si pozrieť jeho webovú stránku. I keď... „Svadba je podľa mňa jeden z najťažších žánrov, pretože je to kombinácia reportážnej fotografie s umeleckou a neustále musíte byť v strehu. Ten prvý bozk sa nikdy nezopakuje, musíte si dávať pozor, aby ste ho stihli a dobre trafili. Svadby navyše nerobím veľmi často. Mám ten problém, že som herec, ľudia ma poznajú a o desiatej večer po troch pohárikoch začnú mať všetci pocit, že sa so mnou musia odfotiť, že som ich kamarát a ako je dobre, že som tam. A mne to až tak veľmi nevyhovuje... Čiže ak robím svadby, vyberám si skôr známych ľudí, prominentných, naposledy som napríklad fotil svadbu jednej političke,“ konštatuje J. Rašla, ktorý sa vo svojom živote nebráni novým výzvam a v minulosti vlastnil aj reštauráciu v centre Bratislavy.
„Bolo to zvláštne obdobie, trvalo dva roky. Začal s tým brat, spolumajiteľ sa naňho vykašľal, tak som sa k nemu pridal ja. Bol som tam nonstop - pondelky-nedele, Silvester.... Nakoniec to celkom slušne fungovalo a potom prišla ponuka, že náš bar niekto kúpi, tak sme ho predali. Bolo mi to aj ľúto a dodnes na to spomínam s istou nostalgiou,“ vysvetľuje s tým, že k tomuto biznisu sa možno ešte niekedy vráti. „Pred pár mesiacmi sme sa s bratom opäť rozprávali o jednej reštaurácii, či by sme ju nezobrali. Veľmi intenzívne sme to riešili, aj keď nakoniec z toho zišlo, niekto nám ju vyfúkol,“ usmeje sa.
Vlk-samotár
Aby však nedošlo k omylu, Juraj Rašla je stále najmä herec. Vlani sme ho mohli vidieť v seriáloch Jojky Za sklom a Prázdniny, ktoré budú mať svoje pokračovania, a na Markíze si zahral v Sestričkách. Za tým, že nehrá viac, môže byť vraj ten problém, že nevie udržovať zištné priateľstvá. „Som vlk-samotár, neviem sa niekam tlačiť, a to je moja veľká nevýhoda. Neviem s tými správnymi ľuďmi vyť, byť a piť tak, ako to vedia druhí,“ krúti hlavou.
„Raz som napríklad videl, ako sa na pľaci stretli dvaja herci, ktorí sa predtým nepoznali, no mali ste z nich dojem, že sú to najlepší kamaráti. Ono to je všetko len naoko a toto ja neviem.“ Pokiaľ ide o divadlo, vidieť ste ho v poslednom čase mohli v hre Agatha Christie: A tak nezostal žiaden. Ako však priznáva, divadlu „asi“ prestal absolútne rozumieť.
„S veľkou nostalgiou spomínam na to, ako som ešte ako študent herectva chodil na divadelné predstavenia a vtedy som v hľadisku ani nedýchal. Dnes idete do divadla a je to akési umenie pre umenie, snaží sa to byť osobná výpoveď. Z posledných predstavení, na ktorých som bol, bohužiaľ, aj v SND , kde sú výborní herci, som musel odísť. Pozrel som si 20 - 30 minút a išiel som... Mám pocit, že tento úpadok nie je náhoda,“ krúti hlavou.
Práve preto posledné roky uprednostňuje prácu v televízii, z ktorej má vraj viac radosti a užíva si aj spomínané fotenie. „U mňa sa všetka práca musí prepájať s nejakou radosťou, inšpiráciou, chuťou,“ dodá.
