Počas doktorskej praxe sa stretával s napätými situáciami na hrane života a smrti, pričom si kládol mnohé otázky, ktoré ho napokon pritiahli k štúdiu na biblickej škole v Londýne. Po jej úspešnom ukončení zakladá na Slovensku cirkevné zbory, ale vraví, že lekárom už zostane na celý život. Popri tom sa stihol oženiť a má tri krásne deti. Kazateľ s dušou záchranára sa o svoje životné skúsenosti podelil s Novým Časom.
Tomáš vyrastal v kresťanskej rodine. „Na gymnáziu som si kládol otázky týkajúce sa zmyslu môjho života. Prečo som tu? Načo žijem? Pri odpovediach som spoznával Ježiša. Myslel som si, že by som sa mal venovať teológii, ale napokon vyhrala medicína, ktorú som študoval v Česku a vo Švédsku. K tomuto kroku ma povzbudila učiteľka,“ spomína sympatický muž, ktorý si s budúcim povolaním potykal až vtedy, keď ho začala priťahovať akútna medicína.
Volali ma doktor Smrť
Začínal ako anesteziológ v Nitre. „Čoskoro som prešiel na lekára v prednemocničnej starostlivosti na vrtuľník a záchranku,“ opisuje začiatky praxe. Pre lekára veriaceho v Boha bolo zvlášť ťažké pozerať sa, ako zomierajú ľudia. Dokonca ho volali doktor Smrť, pretože často sa počas jeho služby niekto obesil. Doma v tichosti premýšľal nad tým, ako bude môcť takto ďalej pracovať.
„Môj prvý prípad si pamätám dodnes. Bola to nehoda kamióna s motorkárom. Chlapca priviezli na operačnú sálu, kde som slúžil. Nedokázali sme mu pomôcť. Pri každej tragédii, pri ktorej máme chuť pochybovať, že ak Boh vôbec je, tak určite nie je dobrý. Existuje nehoda, pri ktorej nik z jej účastníkov nemal prežiť. Vy tam prídete a vidíte, že sú bez jediného škrabanca.“
Veril som až do konca
Záchranár podľa neho nemôže spanikáriť. „Je dôležité udržať si rozvahu, ale aj citlivý prístup k pacientom a ich blízkym. Často už viete, že človeku niet pomoci, no robíte do posledného okamihu všetko pre to, aby prežil. Resuscitujete a dúfate, že sa stane zázrak. Umožníte rodine, aby boli s blízkym do poslednej chvíle. To je pre nich najviac. Pri poslednej rozlúčke sa vám tlačia slzy do očí, ale taký je život,“ vysvetľuje Tomáš, ktorý pracoval ako lekár 10 rokov.
Zakladám cirkevné zbory
„Chcem pokračovať v medicíne. No rozbehol som aj cirkevné veci a tie sa rozrástli. V tejto etape života sa im chcem venovať naplno. Teraz zakladáme zbor v Bratislave, pôsobím v Cirkvi bratskej. Je to jedna z menších kresťanských protestantských cirkví u nás,“ vysvetľuje kazateľ, ktorý má s manželkou Silviou (40) tri deti.
„Moja manželka mi pri všetkom pomáha, spoločne zakladáme cirkevné zbory. Naše deti Oliver (7), Karolína (6) a Ruben (3) sú s nami pri všetkom. Aj kvôli rodine som nechal prácu na záchranke, pretože som mal tak trochu pocit, že som ich podvádzal, chcel som im venovať viac času,“ vraví mladý kazateľ s veľkým srdcom záchranára.
Môj najsmutnejší prípad
V tejto práci som presne videl, ako jednoducho môžete zomrieť. Deti sa hrali na dvore, keď zrazu jedno spadlo do žumpy. Bol tam jemne odsunutý poklop. Keď ten chlapček do nej spadol, poklop sa vrátil naspäť. Všade sme ho hľadal po dedine. Až nakoniec vošli hasiči do žumpy a tam ho našli. Bola to taká obrovská náhoda. Potom premýšľate nad tým, že prečo sa takéto veci dejú. Ale potom sa stane presný opak. Prídete k nehode, kde si myslíte, že to ten človek vôbec nemohol prežiť a vy ho vidíte, ako bez problémov chodí.
Najťažšie výjazdy
Najhoršie je to vtedy, keď vynaložíte všetko úsilie, ale neúspešne... Otec našiel syna obeseného v garáži. Nejavil známky života. Kým príde záchranka, syna oživuje. Pri našom príchode mu srdce nebije. Zreničky má široké. Preberáme resuscitáciu. Srdce ani ťuk. Tlačíme do neho lieky. Stláčame hruď. Nič.
Vieme, kam to smeruje, ale ešte to skúsime. Otec by nedbal, keby sme pokračovali hodiny. Nalieha a prosí, aby sme neprestávali. Rozumieme... No postupne mu dávkujeme definitívny verdikt. Po maximálnom úsilí sa treba postaviť, pozrieť sa do zúfalých očí otca, podať mu pravicu a povedať: „Je mi to naozaj ľúto, ale...“
