Stretli sme sa v jeho kancelárii v budove starej Národnej rady. Privítal nás s úsmevom, džentlmensky zavesil kabát na vešiak a ponúkol sa, že pripraví kávu. To sa nedalo odmietnuť. Pri šálke kávy aj rozhovor inak plynie... Čo všetko nám prezradil?
Skôr ako spustím diktafón, môžem si napísať vašu mailovú adresu? Aby ste mohli rozhovor autorizovať...
Priznám sa, že hoci s počítačom aj s internetom pracujem, mnohé za mňa vybavuje manželka a ochranka.
Sociálne siete, mail a Google nie sú vašou parketou?
Internet je vynikajúca informačná báza, ale je taká popreplietaná všelijakými nezmyslami a nepravdami, že ak človek rozmýšľa, dovádza ho to do zmätočného stavu - komu má veriť alebo čomu má veriť? Internet je ohromná vec, umožňuje človeku veľmi rýchlo sa dozvedieť o veciach, ktoré potrebuje a ktoré by inak musel zháňať hodiny či dni. Niekedy sa však môže stať, že na základe takejto, nie vždy pravdivej informácie bude konať a urobí veľkú chybu.
Čítali ste niekedy diskusie na internete k článkom týkajúcim sa vašej osoby?
Je to strašné, keď sa o sebe dozviete niečo, čo nie je pravda. Mám sa začať s niekým anonymným vadiť cez internet? To proste nejde. Keď niekto niečo chce, niečo sa mu nepáči, nech príde, stretneme sa a porozprávame sa.
Zdvíha vám to adrenalín alebo ste si za tie roky v politike na invektívy už zvykli?
Každého sa takéto zlostné slovné útoky dotknú. Človeka to nahnevá, ale za tie roky si z toho už veľa nerobím. Pred časom, keď nešťastnou náhodou zastrelili mladú dievčinu na poľovačke, na nejakej internetovej stránke sa už písalo, že pred niekoľkými rokmi bol aj prezident Gašparovič podozrivý z toho, že niekoho zastrelil. Išlo o tragédiu, keď lesník zastrelil svojho kolegu pri zastreľovaní pušky na terč. A to sú tie polopravdy - predtým som síce skutočne bol v tom regióne na poľovačke, no v čase nešťastia som sa vracal z dovolenky v Chorvátsku. Pritom stačilo spýtať sa chorvátskej polície, ktorá ma z dovolenky sprevádzala domov až po slovinskú hranicu, kde ma prevzala slovinská polícia. Tá ma sprevádzala po rakúsku hranicu, tam ma prevzala rakúska polícia a išla so mnou až k našej hranici, kde si ma vyzdvihla naša polícia. Je to presne zaznamenané, deň aj hodina, takže ľahko sa dá zistiť, či som tam bol, alebo nebol.
Mimochodom, máte zmysel pre humor?
Myslím si, že mám. Prečo?
Pýtam sa preto, lebo nie raz sa na vašich „slovných preklepoch“ ľudia zabávali.
Áno, zabávali sa stále na tých istých, bolo ich asi päť.
Viete si urobiť žarty sám zo seba?
Áno, ale aj z druhých. V oboch prípadoch to človeku jemne zdvihne adrenalín (smiech).
Ale s adrenalínom nemáte problém, napokon, dokázali ste to veľakrát na automobilových pretekoch. Je to adrenalín porovnateľný s tým v politike?
Je to iné. Predsa len, keď idete do zákruty a dostanete šmyk, na všetko ostatné zabudnete. Uvažujete rýchlo, ako sa z tej šlamastiky dostať. Prejdete zákrutu a idete ďalej. V politike sa jedujete ešte dlho potom, lebo problém väčšinou pretrváva. Za volantom je to moment, v politike sa človek trápi a stresuje oveľa dlhšie.
Za každým úspešným mužom stojí žena. V čom bola manželka Silvia vaším oporným bodom v čase, keď ste boli vo funkciách a teraz, keď si už žijete pokojnejší dôchodcovský život?
Musím povedať, a som presvedčený, že to nie je len v mojom vzťahu, pri funkcii, akou je prezident, rodina zohráva 80 % úspechu. Moja manželka sa starala sama o všetko, o náš rodinný život, o chod a ekonomiku domácnosti... Uvedomujem si, že to pre ňu nemuselo byť vždy jednoduché. Zúčastňovala sa na reprezentácii v Prezidentskom paláci a na domácich spoločenských podujatiach. Taktiež ma aktívne sprevádzala skoro na všetkých zahraničných cestách, čo je a tiež aj bolo, mimoriadne dôležité. Mala veľa povinností v rámci svojej nadácie zameranej na vzdelanie a zdravie pre všetkých. Pomáhala značnou mierou zdravotníctvu, špeciálnym školám pre nevidiace a nepočujúce deti. Popri tom všetkom doma mi často aj navarila a napiekla.
Čím vám ulahodila, keď varila?
Možno to vyznie, že to vravím ako hrdý Slovák, ale pravda je, že mám najradšej tradičné bryndzové halušky.
Nejem divinu.
A pritom ste poľovník...
Áno, ale divinu vôbec nejem. Asi pred tridsiatimi rokmi sme s kamarátmi jedli klobásy z rujného jeleňa. Kto to nepozná, nevie, ako veľmi zapácha takýto jeleň. Keď sa ho dotknete, tak vám aj týždeň smrdí ruka. Niektorým nám prišlo zle, odvtedy divinu nemám rád.
Keď už hovoríme o gastronómii, nedá mi nespýtať sa, či viete variť.
Poviem vám príhodu. Bolo to už dávno, novinári vtedy robili rozhovor s manželkou a spýtali sa aj našich malých vnukov, kto lepšie varí – babka alebo dedo? Obaja chalani naraz skríkli: „Dedo!“ (smiech) Vtedy sa Silvia naoko ohradila: „Áno, dedo varí, ale len kotlíkový guláš na chate. On ho mieša a my všetci musíme byť pri ňom a podávať mu, čo do toho ide!“ Musím uznať, že to je tak, kdeže by som ja varil lepšie? Ale s varením mám skúsenosť. Dokonca som robil kuchára v pionierskom tábore. Nikdy som však netúžil stať sa ním (smiech).
Čím ste teda chceli byť ako dieťa?
Ako chlapec som chodieval na prázdniny k mojej starej mame do Poltára. Otcovi traja bratia boli rušňovodiči. Starej mame vždy oznámili, kedy budú osobným alebo nákladným vlakom prechádzať cez Poltár. Čakal som ich tam, zobrali ma na rušeň a cestoval som s nimi na konečnú do Kokavy. Keď sa vracali späť, vystúpil som v Poltári, kde ma už čakala stará mama. Páčilo sa mi to, a tak som si povedal, že budem tiež rušňovodič ako moji strýkovia. Pochopiteľne, to sa postupne menilo.
Siahali vaše kariérne méty tak ďaleko, žeby ste si pomysleli, že raz budete prezidentom?
To určite nie. O politickej kariére som ani nerozmýšľal. Na prelome rokov 1989 a 1990, v čase, keď sa mladí ľudia zapojili do revolučných udalostí v krajine, sme na Právnickej fakulte založili VPN. V tom čase prezident Václav Havel odvolal federálneho generálneho prokurátora, ktorého menoval dva týždne predtým. Zistil totiž, že v životopise má určité „problémy“. A keďže federálny generálny prokurátor musel byť Slovák a predseda Najvyššieho federálneho súdu Čech, navrhli mňa. V tom čase som pôsobil ako docent na katedre trestného práva, zároveň som bol aj prorektorom na Univerzite Komenského. Na rokovanie do Národnej rady si ma zavolali Ján Čarnogurský, František Mikloško a Peter Zajac, už si nepamätám, kto tam ešte bol. Prekvapilo ma, keď som sa dozvedel, o čo ide, lebo som to nečakal.
Súhlasili ste hneď alebo ste si dali čas na rozmyslenie?
Súhlasil som po istých diskusiách, ale s tým, že radšej by som bol na Slovensku. Tak sa to aj skončilo, no jedného dňa v roku 1990 ma zavolala sekretárka rektora univerzity, že mám telefonát. Volal pán Karel Schwarzenberg z Pražského hradu. Hovorí: „V pondelok by ste mali prísť do Prahy.“ Keď som sa spýtal, načo, povedal, že prezident Václav Havel ma bude menovať za federálneho generálneho prokurátora. To bol nástup do politiky, v ktorej som potom už zostal 24 rokov.
V roku 2004 ste sa stali prezidentom Slovenskej republiky. To ste už boli ostrieľaný politik. Aké pocity má človek, ktorého zvolia do najvyššej funkcie?
Už predtým som bol dve volebné obdobia poslancom a tiež predsedom Národnej rady. Keď sme v ústave zakotvili, že Slovensko bude mať aj svojho prezidenta a po 1. januári 1993 bolo treba aj zvoliť prezidenta, tak sa ním stal pán Michal Kováč. Uvažovalo sa aj o tom, že by som ním mal byť ja, jednoznačne som to však odmietol.
Prečo?
Jednak preto, že Michal Kováč mal túto funkciu sľúbenú ako predseda Federálneho zhromaždenia. Zo Slovenska mal úlohu podporovať prijatie zákona o rozdelení republiky. Mal obavy, že keď sa rozdelí Československo, čo bude on a slovenskí federálni poslanci robiť. Bola to dilema. Premiér Vladimír Mečiar vtedy sľúbil, že sa o poslancov postaráme. Michala Kováča ubezpečil, aby sa nebál, že bude náš kandidát na prezidenta. Medzitým sa však zmenili vzťahové pomery k pánovi Kováčovi, najmä vzťahy Kováča s Mečiarom a začalo sa uvažovať, že by sme mali navrhnúť niekoho iného. Bol tam návrh z HZDS, že by to mal byť Roman Kováč a ja. Ja som hneď povedal, že nie.
Napokon to však nebol ani Roman Kováč, ani vy, ale Michal Kováč.
Hlasovalo sa o tom v Bankove pri Košiciach. Michal Kováč si zavolal svojho menovca aj mňa bokom s tým, že sme mladí, ešte môžeme byť prezidenti, ale on už nie. Povedal som, že pri tom nebudem. Zobral som si lyže a išiel som sa lyžovať aj s ochrankou. Napokon padlo rozhodnutie, že prezidentom bude Michal Kováč. Mali sme názor, že keď sme mu to sľúbili, tak by to mal byť on. Napokon súhlasil aj Mečiar, ale s tým, že nech si ide Michal Kováč robiť kampaň sám. Ten sa potom začal stretávať s poslancami za KDH a postupne prešiel na druhú stranu. To bol aj neskôr najväčší kameň úrazu sporu medzi premiérom Mečiarom a prezidentom Kováčom.
Napokon ste sa s Vladimírom Mečiarom rozkmotrili aj vy. Vlani boli zrušené amnestie v prípade únosu Michala Kováča mladšieho. Prípad sa tak môže po štvrťstoročí konečne dočkať ukončenia. Čo si o tom myslíte?
Podľa môjho právneho názoru amnestiu nie je možné zrušiť. Nemôže to urobiť ani prezident v rámci autoremedúry. Ale keď poslanci NR SR prijali uznesenie o zrušení a Ústavný súd ich rozhodnutie odobril, akceptujem toto rozhodnutie a prajem si tak ako všetci, že dôjde k spravodlivému a konečnému rozhodnutiu.
Ako sa dá prežiť pri plnom duševnom zdraví v politike?
Viete, politika je veľmi zaujímavá. Veľmi záleží aj na osobnostiach, ako vnímajú okolie, určité konflikty a ako ich vyhodnotia. Politický boj je niečo normálne. Stáva sa nenormálnym, ak politici, ktorí medzi sebou politicky bojujú o svoje postavenie, sa začnú fyzicky nenávidieť. To už nie je politický boj, ale boj o znemožnenie osoby. Keď sa dostanú do súboja ako človek s človekom a nie politik s politikom, vtedy to má nepríjemné dôsledky aj na psychiku.
Trápilo vás to? Vraciate sa niekedy k spomienkam na takéto nezmyselné politické praktiky?
Už ani nie. Sú ľudia z tých čias, ktorí vás nemajú dodnes radi. Ale keď sa stretneme, pozdravíme sa, podáme si ruky, pospomíname a ideme ďalej každý svojou cestou.
Vravíte, že na Slovensku sa zlepšili pomery, medziiným aj sociálne. S týmto asi nebude každý súhlasiť. Ľudia argumentujú, že v minulosti mal človek istotu, že ak bude pracovať, prácu nestratí, ak sa rozvedie a partner nebude platiť alimenty, zamestnávateľ mu ich strhne z výplaty, ženy išli do dôchodku podľa počtu detí, zdravotníctvo bolo bezplatné, máme veľa bezdomovcov...
Na druhej strane si treba uvedomiť, že nezamestnanosť na Slovensku klesá, po rozdelení republiky bola v niektorých regiónoch vyše 50 %. Skrachovali podniky, Slovensko nemalo žiadne devízové rezervy, rozpadlo sa poľnohospodárstvo, ľahký a ťažký priemysel. A pozrite sa, čo všetko sa urobilo. Na Slovensku dnes nie je problém nájsť zamestnanie, samozrejme, nie vždy také, aké by som chcel a ktoré zodpovedá mojej profesii. Zoberte si dávky pre matky, rodiny, dĺžku materskej dovolenky, minimálna mzda ide hore... To všetko sú úspechy.
Je frustrujúce, keď ako štátnik a tiež ako občan vidíte veci, ktoré by ste aj chceli, ale z nejakých dôvodov nemôžete zmeniť?
Áno, je to veľmi frustrujúce. Niekedy by človek aj chcel povedať pravdu, ale vie, že pravdou by mohol vytvoriť situáciu, ktorá by ešte zhoršila aj to, čo chcel urobiť. Diplomati na to majú výraz: diplomatická korektnosť. V reálnom živote sa to dá ťažko praktizovať, lebo každý vie, čo si za desať eur môže kúpiť a čo nie.
Tento rok spoločnosťou otriasla vražda novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej. Ako vnímate túto tragédiu?
Hrozné je, že kvôli práci niekto zomrie. Je to strašné a môžem to len odsúdiť. Odsúdenie na tom už nič nezmení. Myslím si však, že je zlé, ak sa takáto tragédia dokáže zneužiť politicky. Nerád by som o tom ďalej hovoril. Keď sa ma vtedy pýtali, či verím polícii, odpovedal som, že verím. Verím preto, že nikomu tak nezáleží na tom, aby sa to vyšetrilo, ako polícii. Aby si očistila svoje meno, aby ukázala, že nie je taká, ako sa na ňu ukazuje. Som veľmi rád, že sa polícii podarilo tak rýchlo odhaliť niektoré veci, hoci finále je ešte veľmi, veľmi ďaleko.
V novembri 2016 som už cítil, že je niečo zle. Príznaky tomu nasvedčovali a domyslel som si, že asi mám problém. Nechcel som však pokaziť rodine Vianoce, tak som ani nešiel k lekárovi. Nikto to nevedel. Povedal som to až po sviatkoch. Naliehali na mňa, aby som hneď išiel na vyšetrenie. Tam potvrdili, že musím ísť na operáciu, no predtým mi ešte nasadili chemoterapiu a rádioterapiu. Po skončení liečby v máji ma chceli operovať. Odmietol som to, povedal som, že pôjdem, ale až v júni. Zostali zaskočení, tak som im vysvetlil, prečo. „V máji sú majstrovstvá sveta v hokeji a ja chcem ísť do Ostravy!“ Operovali ma teda po majstrovstvách. Schudol som 18 kíl, bolo to hrozné. Všetci mi hovorili, že je to dobré, no videl som sa v zrkadle, nemuseli mi nič hovoriť. Ale prežil som to. Čakala ma ešte jedna liečba chemoterapiou, ktorú som už odmietal.
Nezahrávali ste sa zbytočne so životom?
Nechcel som opäť zažiť tú drastickú liečbu. Ale pri prvej prehliadke zistili, že mám niečo na pečeni. Primár ma ubezpečil, že je to malé, nič závažné. Takže ma ešte raz operovali a podstúpil som kratšiu chemoterapiu. Začal som normálne žiť, chodiť von, jesť, chodiť na športové podujatia. Dostal som sa z toho, pribral som, cítim sa dobre. Posledné vyšetrenie ukázalo, že všetko je v poriadku. Čakajú ma však aj ďalšie vyšetrenia, takže uvidíme. Musím si zaklopať... lebo len pánbožko vie, či je to dobré.
Máte teraz asi viac času pre seba. Čomu sa venujete?
Som na penzii, ale necítim sa ako penzista. Lebo dosť často sa stretávam s ľuďmi, ktorí sú činní v politike, zhovárame sa o situácii, ktorá je na Slovensku aj vo svete. Stále dostávam veľmi veľa pozvaní do miest a obcí na stretnutia, na rôzne výročia. Takmer každý víkend som niekde.
Chce sa vám to ešte? Nebolo by vám lepšie doma, v pohodlí robiť niečo, čo vás baví?
Teší ma, že sa môžem stretnúť s ľuďmi a že ma ešte berú. Keď som bol pred pár rokmi v Handlovej na pietnej spomienke za baníkov, ktorí tragicky zahynuli, poprosil ma primátor, či by som nešiel podať ruku storočnej babičke, ktorá bola v dave medzi ľuďmi. Podišiel som k nej. Bola zohnutá, podal som jej ruku a vravím: „Babi, prajem vám veľa zdravia!“ Zdvihla hlavu a vraví: „Ivko môj, to si ty?“ A začala ma hladkať. Vravím jej: „A vy ma poznáte?“ Usmiala sa a hovorí: „Veď ty si môj prezident!“ Nedávno som bol opäť v Handlovej, babička oslavovala 104 rokov. Je ešte veľmi čiperná, pamäť má dobrú, akurát má problémy s chôdzou. Išiel som jej zagratulovať do domu seniorov, a keď som sa objavil vo dverách, cez všetkých vykríkla: „Ivko môj!“ Veľmi dobre mi to padlo. To sú najkrajšie chvíle, keď ma ľudia berú priateľsky.
Máte nejaké hobby?
Mám rád šport, rád chodím na futbal, hokej, ale aj na iné športy. Rád hrám na fujare, vyrezávam z dreva, kreslím, maľujem olejovými farbami. Oslovil ma nedávno jeden výtvarník, aby som namaľoval obrázok, ktorý sa spolu s ostatnými obrázkami významných osobností stane súčasťou reťaze okolo zemegule, tieto obrázky budú vystavené v OSN. Daroval som pár obrazov na dobročinné účely, napríklad pre autistické deti. Chodievam do lesa so psom a teším sa, keď prídu vnuci Adam (22) a Gregor (20). Obaja študujú v zahraničí. Sú to svetobežníci, žijú úplne iný život, ako som žil ja. Mrzí ma, že ich už málo vidíme, ale veríme, že žiť a pracovať budú na Slovensku. Sú hrdí a verní Slováci, ale svetová globalizácia, otvorený svet, to už je v nich. Vždy im prízvukujem: Nech pôjdete kdekoľvek, nezabúdajte, kde ste doma.
Čo by ste ešte chceli zažiť?
Keby som sa dožil pravnukov.
