Čo chytí, na to hrá, na čo sa pozrie, z toho vyrobí hudobný nástroj, a ďalšie hudobné nástroje z celého sveta sa k nemu doslova hrnú. O každom vám bude rozprávať príbeh, jeho históriu a potom vám naň zahrá. Počuť hrať a spievať Michala Smetanku je zážitok, no počuť ho rozprávať o svojich hudobných nástrojoch je neprekonateľný zážitok.
Jeho zbierka je nielen veľká, ale aj vzácna a jedinečná. „Ja hudobné nástroje nezbieram. Zbieram zvuky, jedinečné zvuky, aké tieto nástroje vydávajú. Človeka sprevádzajú zvuky odjakživa a človek si vždy chcel pekné zvuky pripomínať. A tak si asi pred 30-tisíc rokmi vyrobil kostenú píšťalu. Je zaujímavé, že také píšťaly nachádzajú archeológovia po celej zemeguli! Boli to naše prvé hudobné nástroje,“ hovorí hudobník a zberateľ, ktorý vlastní píšťaly alebo aerofóny z celého sveta.
„Rozdelené sú do troch základných skupín - klinové, jazýčkové a náustkové. Podľa toho, ako sa v nich vytvára zvuk. Buď rozrážaním na hranu, rozkmitaním jazýčka, alebo trúbením na náustok. No ak by sme mali zvoliť svetový hudobný symbol, ktorý spája celý svet, bola by to určite drumbľa. Dodnes ju nájdete na všetkých kontinentoch vo všakovakých podobách, ale na rovnakom princípe.“
Začiatky v polepšovni
Smetanka pochádza z východu od Humenného a s hudbou sa stretával odmalička. Jeho rodičia boli hudobníci a on sa tiež rozhodol študovať hudbu na Pedagogickej fakulte v Prešove. „V rámci odborných exkurzií som prišiel do Spišského Hrhova do polepšovne, ako sa vtedy hovorilo dnešným diagnostickým ústavom pre deti s poruchou správania. Uchvátilo ma to. Na počudovanie všetkých som po škole chcel pracovať práve tam, a nie vo vychytených mestských školách alebo v divadle, kam som mal tiež ponuku. Tak som si v pokojnej dedinke Hrhov začal hudobne a slobodne komplikovať život. Hudbu som nielen učil, tvoril, ale začal som vyrábať aj hudobné nástroje,“ spomína Michal, ktorý sa neskôr presťahoval do horskej dedinky Brutovce (okr. Levoča). A po čase mu miestni sami začali nosiť všakovaké hudobné nástroje.
„Takto som sa dostal aj k veľmi vzácnej citare spod Spišského hradu, starej vyše 300 rokov. Bol to vtedy veľmi populárny a bežný strunový nástroj. Dodnes sa používa na južnom Slovensku ako ľudový nástroj. Aj cimbal, ktorý bol niekedy menší a bez nôh, vlastne pochádza z tohto hudobného nástroja.“
Slávne návštevy
Ukázal nám tiež, ako sa vyrábajú píšťalky a fujary. Základ je dobré rezonančné drevo, ktoré sa musí roky precízne sušiť. Až potom začne samotný proces opracovania. „Špeciálnymi nástrojmi a vrtákmi urobím stredom, väčšinou bazového dreva, dieru. Potom na presne určených miestach spravím otvory, aby nástroj ladil. Potom ho musím stabilizovať, ja používam oheň a včelí vosk.
Samotná výroba píšťaly trvá týždne. Máloktorý nástroj však ostane u mňa, vždy si nájde nového majiteľa. A tí sú po celom svete. Napríklad píšťalky má odo mňa aj český džezmen Jíři Stivín, fujaru zasa speváčka Iva Bittová,“ skromne spomína len dve slávne mená.
Pritom Smetanka hral osobne aj britskej kráľovnej Alžbete, keď bola na Slovensku. Panovníčke sa to tak zapáčilo, že neskôr japonskej cisárskej rodine odporučila, aby počas návštevy Slovenska tiež nevynechali stretnutie s týmto talentovaným hudobníkom.
Keď v lete 2013 prišla japonská princezná Kiko s manželom na Slovensko, naozaj celá vládna kolóna zavítala do Brutoviec a namiesto plánovaných 20 minút sa u Smetanku zdržali viac ako dve hodiny. Japonská princezná si ako pozornosť odniesla píšťalku.
„Po čase prišiel ku mne pán z japonského veľvyslanectva a doniesol mi japonskú cisársku píšťalu, ktorá pribudla do mojej zbierky. Z tejto cisárskej návštevy bol veľmi sklamaný môj malý syn. Tešil sa, že príde princezná, a keď videl, že to je normálna žena, len smutne poznamenal: ‚Toto nie je princezná,‘ a jednoducho celú návštevu prespal,“ smeje sa.
Múzeum
Dnes by už vzácna návšteva nemusela merať dlhú cestu horami do malebnej spišskej dedinky. Múzeum hudobných nástrojov Michal Smetanka presťahoval do Spišského Hrhova. Vystavuje tam 400 nástrojov, ktoré skoro všetky sú funkčné a stále používané. Nečaká vás tam však klasická muzeálna prehliadka.
Každú vitrínu a každý nástroj návštevník „nájde“ na tablete, dozvie sa, čo je to za nástroj, odkiaľ je, vypočuje si, ako znie, prípadne sa dozvie iné zaujímavosti. Deti si môžu na maximaketách hudobné nástroje rozobrať a zistiť, ako sa v nich tvorí zvuk, ako vibruje struna a prečo bubon tak zvučí.
V múzeu sme sa zastavili aj v Izbe šialeného hudobníka. Na otázku, kto je tým hudobníkom, sa Michal Smetanka len pousmeje. „Je tu vystavené harmónium môjho otca, ale aj jedinečný hudobný nástroj - ninera, ktorého stáročná európska história takmer zanikla. Pochádza zrejme z Grécka a rozšíril sa až do našich končín.
Bol to nástroj potulných hudobníkov, ktorí sa po vojne úplne stratili. V Rusku, respektíve Sovietskom zväze, sa stratili ešte skôr. Po Októbrovej revolúcii v roku 1917 putovali krajinou a šírili správy, ktoré neboli cenzúrované, a to sa novej boľševickej moci nepáčilo. Tak nariadili tzv. previerky všetkých hráčov na nineru. Keď ich mali pokope, tak ich jednoducho popravili. Pár sa ich zachránilo v gulagu a dnes sa aj v Rusku hra na nineru pomaly obnovuje.“
Tento víkend si v Muzikmuzeu koncertmi pripomínajú svätú Cecíliu - patrónku hudobníkov a výrobcov hudobných nástrojov. „Na tú našu patrónku sme akosi pozabudli... Teraz sa však ešte musím sústrediť na zájazd do Južnej Kórey, kam budeme hrať v štyroch najväčších kórejských mestách, kde prídu zástupcovia ázijských a iných svetových agentúr vyberať si hudobné skupiny pre ich programy. Tak uvidíme, možno príde aj niekto z Japonska s cisárskym odporučením,“ dodáva s úsmevom Smetanka.