Patríte medzi generáciu spevákov, ktorí dosiahli slávu ešte ako československí umelci. Ako vnímate dnes osudy dvoch samostatných republík?
Zmenilo sa to, že máme každý svoju ekonomiku. Vy už máte euro a my zatiaľ korunu. Možno ste o krok pred nami... Čo sa týka kultúry, myslím si, že je u nás aj u vás veľa nových interpretov, ktorých nepoznáme.
Ak porovnáte, aké to mali začínajúci speváci kedysi a dnes, čo vám z toho vyjde?
Dnes je väčšia rivalita, ale je to celosvetová záležitosť. Veľmi to zmenil hlavne internet, všetko si „vygúglite“. V 80. rokoch, keď sme začínali, musel ísť človek na koncert alebo si kúpil vinylovú platňu, ak chcel počúvať obľúbeného interpreta. Dnes sa vám nejaký spevák zapáči, urobíte ťuk-ťuk do počítača a máte ho na youtube a zadarmo. V súčasnosti majú začínajúci speváci veľkú možnosť prezentovať sa. Je tu SuperStar, X-factor, The Voice, Česko Slovensko má talent... Stačí, keď urobia dobrú pesničku a dajú ju na youtube. Pokiaľ pesnička ľudí zaujme, je z nej hit a zo spevákov sa stanú hviezdy.
Čím ste, podľa vás, upútali vy, keď ste ako tínedžer začínali hudobnú kariéru?
Bol som prvý spievajúci pianista. Nesedel som za klávesmi, ale som stál – aj to bolo iné. Navyše pesničky, ktoré som spieval v Krokoch Františka Janečka, mali šmrnc talianskej muziky. Ako malý chlapec som žil istý čas v Taliansku, takže som mal veľmi blízko k tejto hudbe. Moja prvá pesnička z roku 1980 Chtěl bych žít tak, jak se má je anglo-taliansky song, ktorý sa stal v rádiách v priebehu troch týždňov obrovským hitom. V roku 1981 som vyhral festival Intertalent s pesničkou Nenapovídej a začali chodiť ponuky.
