So známym hercom sme sa rozprávali o politike, vnučke, dôchodku i problematickej neteri Petre Vajdovej.
V seriáli Ministri hráte nenažraného tučka a odporcu akejkoľvek fyzickej aktivity, čím idete výrazne proti svojmu charakteru. Mali ste vôbec v skutočnom živote nejaké lenivé obdobie bez športu so zvýšeným prísunom jedla?
Samozrejme, takéto momenty sa mi stali, hlavne vtedy, keď som mal za sebou náročné obdobia napríklad po zabehnutí maratónu. A zabehol som ho trikrát. Tvrdo som trénoval osem mesiacov, a potom prišiel čas, keď som na šport nemal chuť.
Vaša postava Krpca tiež trpí všetkými chorobami sveta. Vy ste ako rybička aj v dôchodkovom veku?
(smiech) Naozaj nebývam chorý. Za štyridsať rokov v divadle som bol asi len raz na péenke a to vtedy, keď na mňa padli sklenené dvere a zošívali mi nohu. Chválapánubohu, že mám taký organizmus. Ale skôr si myslím, že je to o prevencii, lebo za zdravie si je každý zodpovedný sám. Niektorí ľudia si choroby dosť pripúšťajú, keď sa opúšťajú - ak sa cítite silní a psychicky to zvládnete, choroba vás obíde. Lekári, ktorých mám rád a ktorých si vážim, vám povedia, že viac ako 90 percent chorôb je vo vašej psychike - v hlave.
Ako seriálový minister zdravotníctva máte nejaké skvelé rady pre kolegyňu, ktorá v tomto horúcom kresle skutočne sedí?
(smiech) Nechcem povedať, že ministerka zdravotníctva potrebuje rady, je to človek, ktorý má na starosti rezort, za ktorý musí čo najviac bojovať. Ale keď sa celá vláda alebo vládnuca strana, nedohodne, že chce naozaj podporiť zdravotníctvo, tak ministerka môže bojovať, ako chce, ale je to márne. Navyše naša súčasná vláda je už taká poskladaná, že neviem, či títo ľudia o niečom naozaj rozhodujú. Podľa môjho pohľadu chýba výchova detí, aby si uvedomili vlastnú zodpovednosť za svoje zdravie, aby mali informácie o základných zdravotných návykoch. Dnes ľudia nevedia, ako sa v tomto smere chrániť. Zdravie, kultúra, vzdelanosť pomáhajú tomu, aby spoločnosť napredovala a keď na toto nebudeme dbať, budeme chorí a sprostí.
V zdravej. Poznám kopec ľudí, ktorí sa na politike dokážu strašným spôsobom vytočiť a doslova z toho ochorieť. Do tejto situácie sa dostať nechcem. Samozrejme, sledujem ju a voči veciam, s ktorými nesúhlasím, sa snažím postaviť. Nemyslím si však, že problémy máme len na Slovensku, je to v celom svete. Štáty, ktoré nám boli kedysi príkladom, sú na tom v mnohom ešte horšie ako my. Je to o vedomí voliča, ten si musí uvedomiť, či politici, ktorým dá hlas, splnia svoje sľuby aspoň na 60 percent.
Taká tvrdá kritika politiky a politikov, aká zaznieva v Ministroch, tu veľmi dávno nebola.
Áno, možno od veľmi silného obdobia pána Lasicu a Satinského, Radiča, Piška, Filipa, no stále je tu čomu nastavovať zrkadlo. A toto obdobie je ako stvorené pre politickú satiru, asi sa aj vesmír vzbúril, a tak vznikol tento seriál.
Zahrávať sa s politikmi môže byť niekedy nebezpečné. Neobávali ste sa toho?
To, čo robíme, je akoby „výcuc“ zo všetkého, čo sa tu udialo za tridsať rokov. A nie je to len o Slovensku, je to o všetkých politických systémoch. Som rád, že takýto seriál vznikol a s veľmi veľkou chuťou som sa zapojil. A strach? Pozrite, takýchto vecí by sme sa už mali zbaviť. Prečo strach? Veď je tu sloboda prejavu, tvrdíme, že sme demokratický štát, ktorý neperzekvuje ľudí za to, čo povedia. Myslím, že máme na to priestor a právo.
Pokiaľ ide o televízne seriály, stal sa z vás posledné roky čistokrvný komediálny herec. Vyhovuje vám to tak?
Dostal som sa do veku, keď ma viac baví smiať sa a zabávať ostatných, než trúchliť. Ako žáner mi je najbližšia tragikomédia a myslím, že to je aj prípad Ministrov.
Myslíte si, že takýto seriál môže niekam posunúť našu spoločnosť?
Profesor Budský, ktorý ma učil, povedal, že tvorcovi stačí, keď jeho výpoveď pohne aspoň jedným človekom. Neviem, či jeden nie je málo, ale keď už je ich zopár, alebo sa to začne nabaľovať, to už je lepšie.
Už rok ste na papieri dôchodcom. Máte dni, keď sa tak aj cítite, keď sa vám chce ostať sedieť pred televízorom a na všetko sa vykašľať?
(smiech) Zatiaľ som stále zamestnaný, neodišiel som zo SND a točím. Neviem si až tak dobre predstaviť, že by som len doma ležal na gauči, otvoril si pivo a pozeral telku. To by ma určite nebavilo, možno len chvíľku.
V rodine máte gény dlhovekosti, vaša mama ešte žije. Aj stále sleduje vašu kariéru a pripomienkuje ju?
Mama má 87 rokov a je v obdivuhodnej kondícii. Má síce maličké problémy s nohou, ale hlavu má neskutočnú. Sleduje úplne všetko, nielen mňa. Sleduje brata, tenisového trénera a v tomto športe sa vyzná lepšie ako ja, o tenise a Djokovičovi vie všetko. Povie vždy svoj názor, čo sa jej páči, čo nepáči, ale, že by mi hovorila, že do tohto si nemusel ísť a podobne, to nie. Je veľmi rozumná. Akurát som robil jeden televízny projekt, ktorý bol strašne tragický, stále sa tam zomieralo a vtedy mi povedala: „Prepáč, jeden diel mi stačil, už sa na to nebudem pozerať.“ Tiež má ten pocit, že sa chce radšej smiať.
Vaša vnučka Eli bude mať čoskoro štyri roky. Rola dedka bola pre vás od začiatku prirodzená, či museli ste sa do nej postupne dostávať?
Najskôr som rozmýšľal, ako budem prijímať, keď mi bude niekto hovoriť dedo. Ale keď sa to stalo, keď ma tak vnučka oslovila prvýkrát, potešilo ma to. Keď ma zbadá, rozbehne sa ku mne a hodí sa mi okolo krku, až ma to rozcitlivie.
Na chalupe, v tej oblasti aj prišiel na svet. Ustajnený je tam u môjho kamaráta Jožka, ktorý má viacero koní, aj jeho brata. Kôň je stádovité zviera, potrebuje mať spoločnosť a keď som si ho kupoval, rozhodol som sa, že ho odtiaľ nevezmem. Navyše je mi príjemnejšie chodiť s koníkom po považských lesoch, v Bratislave by to bolo zložitejšie. A ďalšia vec, úprimne sa priznám, je lacnejšie mať koňa takto ďalej od Bratislavy.
Vaša neter Petra Vajdová prežíva komplikované životné obdobie. Ste s ňou v kontakte?
Samozrejme, som v kontakte, ani nie tak s Petrou ako s jej otcom, mojím bratom. Môžem vám povedať, že jej držím palce a verím, že sa všetko obráti na dobré, všetko bude fajn.
Myslíte si, že sa v dohľadnom čase vráti k práci?
Pokiaľ mám informácie, má nastúpiť do Slovenského národného divadla, bude tam už v ďalšom skúšobnom období od novembra. Veľmi sa na to teším.
Nedávno sa na scénu vrátila nová verzia kultového predstavenia Lord Norton a sluha James, kde hráte spolu s Ľubošom Kostelným. Ako sa cítite v úlohe, ktorú ste zdedili po Stanovi Dančiakovi?
Táto výzva prišla od Janka Snopka, autora, ktorý navrhol, či by sme neskúsili comeback. Adeptov bolo viac, no niektorí z úcty k pôvodným predstaviteľom povedali, že do toho nejdú. Mne sa práve, naopak, zdalo, že by to Stanovi Dančiakovi a Mariánovi Zednikovičovi mohla byť pocta. Som rád, že sme sa do toho pustili, je to úsmevné a milé predstavenie a je oň záujem po celom Slovensku.
