Sám potom padol v boji proti spoločnému nepriateľovi za ideály demokracie a slobodu našich národov. Jeho vnuk Karol (52) žije v Bratislave a je na svojho dedka neskutočne pyšný. Meno mladého vlastenca Karola Pajera, vojaka, učiteľa a bojovníka francúzskeho hnutia odporu nie je Slovákom veľmi známe. Práve preto sa rozhodol jeho rodák z Klenovca Ľudovít Moncoľ predstaviť ho verejnosti prostredníctvom výstavy Karol Pajer - hrdina boja proti fašizmu, ktorá je v Gemersko-malohontskom múzeu v Rimavskej Sobote do konca septembra.
Mladučkého Karola a Čecha Josefa Fišeru pritom pokojne môžeme prirovnať k Oscarovi Schindlerovi alebo Nicolasovi Wintonovi. Títo muži počas vojny vo Francúzsku zachránili stovky detí z rôznych kútov Európy pred deportáciou a istou smrťou v koncentračných táboroch. Pajer pochádzal z Klenovca, no jeho matka sa po smrti otca presťahovala do Lučenca.
Odtiaľ odišiel do Banskej Bystrice, kde študoval za učiteľa. „Karol sa netajil odporom proti nastupujúcemu fašizmu,“ prezradila jeho dnes už mŕtva manželka Janka Horváthová-Gombalová. Orgány štátnej moci odhalili činnosť skupiny mladých antifašistov a Pajera vylúčili zo štúdia na učiteľskom ústave. Jemu aj ďalším členom skupiny hrozilo väzenie.
Rozhodli sa preto utiecť do Francúzska, kde sa formovalo československé zahraničné vojsko. Karol a jeho snúbenica sa dostali do Belehradu. „Vojenské lode nemohli brať na palubu ženy, a tak odišiel len Karol. Rozhodla som sa ísť domov, čakala som dieťa. Skončila som vo väzení v Budapešti, kde sa mi na nemocničnom oddelení narodil syn Karolko. Neskôr som sa vrátila na Slovensko,“ ozrejmila ešte pred smrťou Janka.
Záchrana detí
Po porážke Francúzska sa v okolí Marseille nachádzali tisíce utečencov z takmer celej Európy. Medzi nimi boli aj slovenské, české, belgické, poľské a židovské deti, ktorých rodičov internovali alebo odvliekli do koncentračných táborov. Karol pracoval vo Francúzsku na Ústredí československej sociálnej pomoci. Zoznámil sa s Josefom Fišerom a spolu s ďalšími vytvorili skupinku, ktorá pomáhala najmä deťom, ženám a raneným.
Dozvedeli sa o opustenom školskom areáli pri meste Vence a prenajali si ho. So skupinou prvých dobrovoľníkov a opustených detí sa tam nasťahovali začiatkom apríla 1941. Zariadenie nazvali Kresťanský domov detí vo Vence, ktorý sa postupne rozrástol na osadu s 23 budovami. Pajer v ňom vyučoval slovenčinu a češtinu, učil deti spievať ľudové a vlastenecké piesne, nacvičoval s nimi ľudové tance a viedol aj internát.
„Cez Kresťanský domov detí prešlo takmer 600 detí, ktoré po vojne umiestnili v rodinách vo Švajčiarsku a Francúzsku, a 126 dospelých. Medzi deťmi bola aj moja dcéra Anna Mária, ktorú Karol naučil krásne po slovensky,“ potvrdil evanjelický pastor Pierre C. Toureille. Na svojho učiteľa si dobre spomína aj Anne-Marie Kessler. „Strýko Karol bol vynikajúci učiteľ a výborný matematik. Bol sympatický, trpezlivý, ale v triede prísny. Stále nosil pri sebe fotografiu svojej snúbenice a syna, ktorého nikdy nevidel,“ uviedla Pajerova žiačka.
Po okupácii južnej časti Francúzska talianskym a nemeckým vojskom v novembri 1942 hrozilo deťom zavlečenie do koncentračných táborov. Podarilo sa ich premiestniť do fariem v hornatom strednom Francúzsku. Karol pomohol presťahovať osadenstvo domova. Časť dospelých sa vtedy pridala k partizánom a on bol medzi nimi.
Stal sa príslušníkom francúzskej partizánskej skupiny. Cez deň vyučoval deti na jednej z fariem a po nociach sa zúčastňoval na akciách partizánov. V jednom z najväčších stretnutí s nepriateľom v priestore Mont Mouchet pri mestečku Pinols však statočný Slovák padol 11. júna 1944 v boji s jednotkami SS.
Hrdý vnuk
Prezident Francúzskej republiky udelil in memoriam Karolovi francúzsky Vojnový kríž 1939-1945 so striebornou hviezdou. Vo februári 1947 mu bola udelená Československá vojenská medaila a prezident republiky ho vyznamenal Československým vojnovým krížom 1939. Vďační občania Klenovca nazvali škôlku po svojom hrdinovi a odhalili mu na obecnom úrade pamätnú tabuľu.
Nechýbala pri tom jeho manželka, syn a vnuk. „Žiaľ, otec o starkom veľa nevedel, pretože za socializmu sa o ňom nehovorilo a ani nepísalo. Informácie sa začali objavovať až v 90. rokoch,“ povedal vnuk Karol, ktorý túži navštíviť hrob svojho statočného dedka. „Som na neho nesmierne hrdý,“ zakončil Pajer.
