Pred pätnástimi rokmi sa rodine z Tomášikova na juhu Slovenska zo dňa na deň otočil život o 180 stupňov. Vtedy škôlkar Gergő Múcska (20) sa zobudil s plačom a kričal na rodičov, že nemôže chodiť. Múcskovcom sa zrútil svet...
Keď mal Gergő tri roky, rodičia ho prihlásili na karate. Ako päťročný už mal v detskej izbičke na stene zavesených množstvo medailí. Všetko sa však zmenilo z večera do rána. Malý karatista sa pripravoval na svoj sobotňajší zápas, v piatok ho čakal posledný tréning pred súťažou.
„Vo štvrtok si ľahol spať, nič nenasvedčovalo tomu, že by ho niečo bolelo. V piatok ráno sa zobudil a začal plakať, že sa nevie postaviť z postele,“ začína rozprávať príbeh svojho najstaršieho syna pán Juraj Múcska. „Neverili sme mu, vraveli sme mu, nech si nevymýšľa a vstane. Lenže on len plakal a tvrdil, že to nejde. Mysleli sme si, že je unavený z tréningu. Ani vo sne by nám nenapadlo, že by to mohlo byť oveľa horšie,“ vzdychne si a usmeje sa na dnes už dvadsaťročného mládenca. Gergő otcovi úsmev opätuje. Vie, akými ťažkými časmi si prešiel nielen on, ale aj jeho rodičia...
Záhadná choroba
Keď Múcskovci videli, že to bude niečo vážnejšie, vzali chlapca k lekárovi do Galanty. „Tam mu spravili röntgen a CT. Primár si pozrel snímky a s vážnou tvárou nám oznámil: ,Rozhodnite sa, ktorý z vás tu s chlapcom zostane. Gergő nepôjde domov, okamžite ho musíme začať liečiť. Má problém s kĺbmi, Perthesovu chorobu. Rátajte s tým, že možno už nikdy nebude chodiť!‘ Samozrejme, úplne nás to položilo. Mali sme ešte trojročného syna Viktora a polročnú dcérku Barbarku.“ V nemocnici Gergővi urobili ďalšie vyšetrenia a poslali ho do liečebného ústavu v Čilistove, kde mal zostať pol roka.
„Manželka sa tam nasťahovala aj s ďalšími dvoma deťmi, ja som musel chodiť do práce,“ spomína otec. Pre malého karatistu to bola obrovská zmena. Z telocvične a detského ihriska rovno na invalidný vozík. „Po pol roku dostal Gergő strojček, ktorý mu pripevnili na nohy, aby mohol chodiť. Bol to smutný pohľad, ako sa pohyboval rozkročmo, s tyčou medzi nožičkami. Povedali nám, že pomôcť môže len operácia. Keď bude používať strojček, bude síce chodiť, ale zničia sa mu kĺby aj chrbtica. To sme nechceli dopustiť.“
Nevzdali to
Rodina hľadala špecialistov na Perthesovu chorobu aj za hranicami. Dostali odporučenie na vychýreného ortopéda v Maďarsku. „Poradil nám, aby sme skúsili kone. Na konskom chrbte sedí dieťa naširoko, čo náramne pomáha kĺbom. Začali sme chodiť do jazdiarne, kde Gergő jazdil na poníkovi. Bolo to pre nás finančne náročné, päť rokov sme cestovali dvakrát do týždňa do Hrubej Borše. Po čase som odkúpil susedný pozemok, postavil som pri dome stajňu a kúpil koňa. Deň čo deň sme so synom chodili na prechádzky. On na koni, ja pešo,“ spomína pán Juraj.
Po mesiaci išli na kontrolu do nemocnice. Keď lekári videli röntgenové snímky, zostali prekvapení. „Pýtali sa nás, čo sme s Gergőm spravili. Nechceli veriť, že sa to tak upravilo,“ pridáva sa mama Gabika. „Povedali sme, že chodíme na kone, no lekári sa zhrozili, že to nesmieme, lebo to kĺb zničí. Máme pokračovať v liečbe, ktorú navrhli oni. Podpísali sme teda reverz, že na vlastnú zodpovednosť odmietame liečbu a Gergőho berieme z nemocnice domov.“
Rodičia však so synom naďalej chodili na pravidelné kontroly. Výsledky boli čoraz lepšie. „Po čase som kúpil ďalšieho koňa, aby som už nemusel hodiny a hodiny kráčať pešo popri Gergővi. Navyše, synovi sa kone veľmi zapáčili a chcel sa učiť jazdiť,“ vysvetľuje otec Juraj, ktorý vtedy ešte netušil, že raz bude mať doma mnohonásobného majstra republiky vo westernovom jazdectve.
„Mám kamaráta, ktorý má ranč pri Nitre. Poradil mi, aby som sa zapísal do jazdeckej školy. Vychodil som školu jazdenia na koni a začal som syna učiť westernové rýchlostné preteky – barrel race (jazda okolo sudov) a pole bending (jazda okolo tyčiek). Keď mal Gergő desať rokov, začal pretekať. Strojček sme vymenili za kone, nosil ho už len výnimočne, aby sa doma poprechádzal. Začal žiť normálny život. Netreba sa vzdávať, treba veriť.“
Majster
Lekári nechápali, ako je možné, že choroba viditeľne mizne, že sa choré kĺby dávajú do poriadku. Po piatich rokoch išla pani Gabika s 15-ročným Gergőm na kontrolu do Čilistova. Zröntgenovali mu nohu. „Všeko bolo v poriadku. Boli tam len jazvičky ako spomienky na problém. Vtedy sme si sľúbili, že kone už nepustíme. S Gergőm pracujeme v stavebníctve a peniaze investujeme do ranča, ktorý sme v Tomášikove vybudovali. Trávime tu všetok voľný čas. Medzitým do rodiny pribudol dnes už desaťročný syn György. Ani žena, ani ja sme predtým ku koňom neinklinovali. Ale Pán Boh nám dal túto cestu,“ vraví pán Múcska, ktorému sa pri týchto slovách tisnú slzy do očí. „Prepáčte, ťažko sa mi o tom hovorí,“ ospravedlňuje sa.
Zaujíma nás, ako si na to všetko spomína samotný hrdina príbehu. „Bolo to ťažké, chcel som behať, a nemohol som. Pamätám si, že mi lekári zakázali telocvik, ale ja som cvičil s ostatnými spolužiakmi. Ako dvanásťročný som už bol úplne v poriadku. Keď nejazdím, občas tú nohu cítim. Potom však vysadnem na koňa a po chvíli je všetko v pohode,“ skonštatuje Gergő, pre ktorého kone znamenajú všetko. Prvé preteky - amatérsky pohár vo westernových súťažiach rýchlosti a obratnosti - absolvoval v Iži 1. mája 2010. „Dovtedy som robil western päť rokov ako amatér. Od roku 2014 som už medzi profesionálmi, vtedy som sa stal prvýkrát majstrom Slovenska v mládeži. Cením si aj 7. miesto v pole bandingu z talianskej Verony, kde súťažilo 230 najlepších európskych jazdcov,“ vraví skromne mladík, ktorý je dnes 6-násobný majster Slovenska v barrel racingu aj pole bendingu.
Obe súťaže (jazda na koni medzi sudmi a medzi tyčkami) je veľký adrenalín. „Kôň cvála rýchlosťou okolo 60 km/h,“ vysvetľuje a prizná, že pády sa mu vonkoncom nevyhýbajú. „Spadol som veľakrát, mama sa na preteky doteraz nemôže pozerať!“ smeje sa Gergő, ktorý sa chystá študovať hipológiu - náuku o koňoch - na vysokej škole. Chce totiž s pomocou milovaných koní pomáhať liečiť deti s podobným osudom.
