Pri našom rozhovore sa herečke pri spomínaní na manžela občas tisli slzy do očí. Pre Nový Čas Nedeľa povedala, že stačí, ak jej padne zrak na manželovu fotku a spomienky sú späť.
Uplynulo päť rokov od smrti vášho manžela, herca Jozefa Adamoviča († 74). Asi to pre vás nebolo ľahké obdobie, predsa len žili ste spolu vyše pol storočia.
Mám pocit, akoby to bolo včera. Najmä po tieto dni, keď sa stále konfrontujem s tým, aké to bolo pred piatimi rokmi. Vtedy boli tiež také príšerné horúčavy ako teraz v auguste. Jožko zomrel v nemocnici. Mal tam ísť na kontrolu a viac sa nevrátil. Čas síce vykryštalizuje veci, nádherne to všetko obalí, je najspravodlivejší hodnotiteľ... Jozef je so mnou stále, stačí mi pozrieť na fotku alebo obraz s jeho podobizňou a spomienky sú späť. A navyše, keď sa na mňa díva môj takmer trojročný vnúčik Maxim, v jeho očičkách vidím chvíľami Jozefa.
Spomeniete si na manžela aj v momentoch, keď robíte niečo, čo ste obyčajne robievali spoločne?
Samozrejme, je veľa takých situácií. Nedávno som bola v Pribyline, išli sme okolo Nízkych Tatier a veru, spomienky sa mi vracali. S odstupom času v rodine však spomíname skôr cez úsmev než smútok. Mnohé humorné zážitky sa mi po rokoch zdajú ešte humornejšie. Viete, moje manželstvo bolo 51-ročné, obaja sme boli takpovediac dramatickí umelci a aj naše manželstvo prechádzalo skoro všetkými divadelnými či filmovými žánrami. Raz to bola talianska komédia, raz Sofoklova antická dráma, raz Ženský zákon...
