Nielen leňošením, ale najmä rýpaním sa v zemi, kosením, hrabaním a vymýšľaním, ako na 38-árovom pozemku vykúzliť ešte efektnejšie prírodné divadlo.
Do blízkosti osady Tomky, ktorá je časťou obce Borský Svätý Jur, sa Zuzana Kocúriková prvýkrát dostala vďaka svojej práci. „Točila som v tejto oblasti dva filmy za sebou a ako nás sem vozili šoféri, tak som sa čudovala: Aj toto je Slovensko? Aké zvláštne... Veľmi sa mi tu zapáčilo,“ zaspomínala si herečka, keď sme ju navštívili v jej zóne pokoja.
Vystríhali ju
Netrvalo dlho a rozhodla sa na túto časť Záhoria nachádzajúcu sa len asi 50 kilometrov od Bratislavy, pozrieť bližšie. „Mali sme vtedy s mojím budúcim manželom auto a spolu s otcom sme doň sadli a vybrali sme sa sem koncom leta. Keď sme prechádzali okolo jednej samoty, otec hovorí: ,Zuzinka, choď sa spýtať, či tu niečo nie je na predaj.‘ Išla som a jedna stará žena ma poslala práve na toto miesto, vraj: ,Tam je něco na prodej. Ale to je hrubý statek,‘ vystríhala ma.“ Výstraha nepomohla a herečka sa do opusteného pozemku, ktorému kraľovala kukurica, hneď zamilovala. „No keďže sme nemali viac ako tisíc korún, môj manžel hovorí: ,No fajn, ale ideme preč.‘ A môj otec, hoci vôbec nebol rázny chlapík, na to: ,Toto bude mojej Zuzinky.‘ Takto to určil,“ smeje sa Z. Kocúriková pri spomienkach na históriu starú 44 rokov.
Skvelá dvojka
Postupne sa aj s manželom, známym režisérom Petrom Mikulíkom, postarali o priam zázračnú premenu opusteného statku. „My sme skvelá dvojka. Máme rôzne záujmy, on má ako režisér perfektné priestorové videnie interiéru, a tak krásne vymyslel vnútorné priestory chalupy, krby, ako dať preč priečky a ja mám zase na starosti záhradu. Mám v sebe záhradkársky gén, vždy ma to brutálne bavilo,“ rozplýva sa Z. Kocúriková. „Nedávno som v divadle vyhadzovala staré scenáre hier, čo sa už nehrajú. Väčšinou tam kolegovia majú na okraji rôzne inteligentné poznámky a ja tam mám nákresy, kde bude aký strom,“ dodáva so smiechom.
Grappa ako od Talianov
Počas rokov sa už naučila, čo v jej záhradke prežije a bude ju krášliť a čo je, naopak, odsúdené na zánik. „Keď som tu začínala, nakúpila som si rôzne knižky, vtedy som ovládala aj latinské názvy rastlín. Ale môžete to mať akokoľvek naštudované, v každom kraji sa darí iným rastlinám. Mohla som chcieť mať rododendrony alebo azalky, raz-či dvakrát som ich kúpila, neprežili a vedela som, že ich tu pestovať nemôžem. Je tu piesková zem, v lete úplná Sahara a v zime tuhší mráz ako v Bratislave,“ vysvetľuje.
Jej doménou sú okrasné rastliny, na jedenie toho v záhrade veľa nenájdete. „Akurát tu máme hrozno, z ktorého robíme vynikajúcu grappu, fakt by sme mohli konkurovať Talianom. Ale je to šialená práca, lebo do nej dávame iba dobré bobuľky,“ vysvetľuje.
Na omšu v nočnej košeli
Zaujímavé je, že priamo na herečkinom pozemku stojí aj kaplnka, ktorá robí z tohto miesta doslova romantickú oázu. „To je naše vecné bremeno. Keby sme povedali, že koniec, tak idú preč,“ smeje sa, no vzápätí zvážnie: „Ale to im nikdy nepovieme. Sú tu v nedeľu ráno krásne omše, je tam okienko, cez ktoré počuť spievať miestne ženy. Ja mám pár metrov odtiaľ lavičku, na ňu si v nočnej košeli sadnem a akoby som bola na omši.“
Hoci chalupu sa podarilo efektne zrekonštruovať, ostáva pre Z. Kocúrikovú a jej manžela iba sídlom určeným na krajšiu časť roka. „V zime sem nechodíme. Mám rada svoje pohodlie a prísť do vlhkých perín, to nie je nič pre mňa,“ vysvetľuje. Inak ale od skorej jari do neskorej jesene pre ňu neexistuje krajšie miesto na tomto svete. „Je to môj najobľúbenejší kút sveta. Človek potrebuje jedno také miesto, kde je úplne šťastný. A my sme si ho navyše úplne sami vytvorili,“ dodáva.
