Po krátkej moderátorskej kariére sa Juraj Bača (41) stratil z očí, aby sa po rokoch vynoril ako veľký šéf supermoderného športového areálu v Šamoríne. Ako sa dnes má? Aký je otec? A čo na Slovensku robí jeho americká manželka?
Už je to nejakých desať rokov, čo máte za sebou pomerne intenzívnu mediálnu kariéru. Ako si na to spomínate takto s odstupom času?
Moje objavovanie sa v médiách po ukončení aktívneho športu by som určite nenazval mediálnou kariérou. Po olympiáde v Aténach som bol štandardne nezamestnaný bývalý športovec z nie lukratívneho športu. Nezabezpečený. Začínal som s podnikaním, s pôžičkami na dnešnú dobu s neuveriteľne vysokými úrokmi. Dostal som ponuku a využil som šancu zarobiť nejaké peniaze. Všetky som použil na podnikanie. Ak by som sa musel opäť rozhodovať, neurobil by som inak. Len by som lepšie vyjednal podmienky. (smiech) Verte alebo nie, z niektorých športov sú medaily, ktoré sa nedajú zjesť.
Najskôr ste tancovali v Let´s Dance na Markíze, potom ste si vo Vyvolenej na Jojke hľadali partnerku. Vtedy ste však už mali priateľku, ktorá sa neskôr stala vašou ženou. Tu išlo naozaj len o peniaze?
Televízny projekt Vyvolená nebol o hľadaní partnerky. Už som to opakoval veľakrát - ak si niekto myslí, že sa v tom formáte hľadala priateľka, zaslúži si odbornú pomoc. Dokonca som to aj verejne viackrát deklaroval, že ten formát mal medzi súťažiacimi, mladšími a zrelšími ženami nájsť tú naj. Ale len z pohľadu súťaže, nie môjho osobného života. S terajšou manželkou sme sa o tom vtedy dosť veľa rozprávali a či veríte alebo nie, mala na celú vec oveľa triezvejší pohľad ako ja.
V akom slova zmysle?
Ja som mal veľa predsudkov, ona to asi tým, že je zo zahraničia, videla úplne pragmaticky. Hrozne som trpel a teraz sa na tom smejem. Predstavte si, že vám píše scenár inak ako vy orientovaný človek a obliekajú vás a predstierajú niečo, čím nie ste. Musel by som byť dobrý herec. A ja nie som ani herec, nieto ešte dobrý. Preto to celé aj tak dopadlo. Nemal som čo ponúknuť cieľovej skupine zvedavej na vulgárnosť a škandál, takže sledovanosť nulová. V každom prípade som mal na dome novú strechu a za mesiac zarobené viac, ako keď som drel od rána do večera na vode a hrali nám po víťazstvách hymnu. Nie je ťažké rozhodnúť sa, keď je ponuka len o jednej možnosti.
Istý čas ste na Jojke moderovali športové spravodajstvo. To bola slepá ulica?
Moderovanie bola moja podmienka pri podpise zmluvy na Vyvolenú. Považoval som spravodajstvo za akýsi morálny očistec. Nemal som šťastie, lebo redakciu vtedy viedol človek bez rešpektu k športu, ale zároveň som mal šťastie, že pod ním pracovali ozajstní oduševnení športoví redaktori. Bolo veľmi poučné vidieť, ako sa snažili denne bojovať svoje malé vojny a napriek kormidlu svojho šéfa robiť športové spravodajstvo s úctou a s rešpektom k športovcom.
Momentálne figurujete v štyroch firmách s rôznymi oblasťami pôsobenia… Čomu presne sa venujete?
Podnikám v oblastiach, pre ktoré majú dané firmy oprávnenia.
Tak inak. Ako je to s vaším penziónom v Komárne? Niekto sa vám oň stará?
Penzión funguje už viac ako desať rokov. Prevádzkou je poverená osoba, ktorej dôverujem. Snažím sa stále niečo opraviť, vylepšiť. Nie je to jednoduché, nežijeme v Komárne už päť rokov, takže je to tak na diaľku. Turistický ruch do tohto mesta zatiaľ nedorazil, trpezlivo čakáme.
Vašou hlavnou pracovnou aktivitou je však niečo iné. Ste dôležitým človekom v najmodernejšom športovom areáli na Slovensku, ktorý sa nachádza v Šamoríne. Ste veľmi náročný šéf?
Dostal som šancu byť pri zrode jedinečného projektu a som za ňu vďačný. Nebol som šéfom, x-bionicsphere je tímový projekt. Od júna už nie som štatutárom, robím na projektoch a som v dozornej rade. Na to, ako sa správam k ľuďom, či už na vyšších, alebo nižších pozíciách, sa musíte opýtať ich. V každom prípade niekedy nie som trpezlivý, ale vždy sa snažím.
Dokáže na seba šamorínsky kolos zarobiť?
Myslím si, že je šťastím a zadosťučinením prispieť aspoň troškou k hocičomu, čo rozvíja na Slovensku šport. A nič veľkolepejšie a komplexnejšie ako x-bionicsphere som zatiaľ ani na Slovensku ani vo svete nevidel. Každé podnikanie je aktivitou so zámerom zisku. Nie sme výnimkou.
Vždy ste pôsobili ako veľmi ambiciózny človek. Čo vaše ďalšie pracovné výzvy? Sú nejaké?
Áno. Človek bez ambícií vlastne neexistuje. Snažím sa v Šamoríne zabezpečiť ďalší rozvoj niektorých športov. Nie je to ľahké, určite by som bol rád, ak by sa podarilo rozvíjať šport aj z verejných zdrojov. Ak by sa ma niekto opýtal ako bývalého športovca na môj názor pri systémovej zmene riadenia a financovania verejného športu, rád by som prispel zopár vlastnými skúsenosťami. Nemám absolútne žiadne politické ambície, len ma mrzí stav a hlavne atmosféra v športe. To vlastne nie sú pracovné výzvy, skôr želania.
Svojho času ste sa realizovali aj v komunálnej politike. Toto je už len minulosť?
Komunálna politika je minulosť. Športovci to majú ťažké, my sme vyrastali pre fair play, s tým dnes veľa vody nenamútite.
Kedy naposledy ste sedeli v lodi?
Sedel som v kajaku naposledy vlani v lete a opäť si to tento rok vyskúšam. Len aby som sa utvrdil, že to ešte usedím a nevykúpem sa. Necítim zatiaľ potrebu pádlovať, nechýba mi to, ale určite chcem chodiť na vodu aspoň párkrát do roka, aby som nezabudol, aká drina to je.
Nepochybne však stále športujete. Ako sa udržujete vo forme?
Športujem, ale len ako mi čas dovolí. Nechcem športovať na úkor času s deťmi. Preto sa chodím rozcvičiť do fitka alebo si rekreačne zabehnúť o 6.00 ráno, každý deň okrem víkendov. Je super chodiť skôr, stihnem ešte deťom spraviť raňajky a ak sa dá, beriem ich aj do školy a škôlky. Športovať už vlastne musím do konca života. Po dvoch operáciách ramena, posunutej platničke a po zranenom kolene sa musím rozhýbať, aby som normálne fungoval. Aj tak si všetci robia srandu, že ledva držím pokope… (smiech) Nebol som talentovaný, naozaj veľa som počas športovej kariéry drel. Často prehnane a nerozumne. To sa potom odzrkadlí na zdraví.
Vaša manželka, Američanka, sa kvôli vám presťahovala na druhý koniec sveta. Nikdy vám to nevyčítala?
Naopak, manželka mi už viackrát poďakovala, že mohla z Los Angeles prísť na Slovensko. Pre niekoho zvláštne, pre človeka, ktorý skúsil obe krajiny, normálne. Žili sme pár rokov v Bratislave a teraz v Šamoríne a v porovnaní s Amerikou je Slovensko hlavne pre výchovu detí neporovnateľne atraktívnejšie miesto.
Už hovorí po slovensky? Alebo skôr po maďarsky?
Jeanne sa ešte pred svadbou učila slovenčinu a po príchode absolvovala školu v Bratislave. Hovorí po slovensky a baví ju to. Maďarčinu sa nemá veľmi kde naučiť, čo ju aj mrzí, ale je to veľmi ťažký jazyk a nepohybuje sa v komunite hovoriacej po maďarsky.
Čomu sa na Slovensku venuje?
Je učiteľkou v QSI International School of Bratislava a je fakt dobrá. Aktuálne si dokončuje postgraduálne štúdium.
Do USA chodíte pravidelne?
Chodíme tam párkrát do roka, najdlhšie vždy na prázdniny.
Máte spolu dve deti. Aký ste otec? K čomu ich smerujete?
To, akí sme rodičia, nám budú musieť o pár rokov povedať deti samy. Snažíme sa vytvoriť pre ne príležitosti. Vybrať si z nich a chopiť sa ich, to už budú musieť samy. Musím sa priznať, že deti dosť rozmaznávam a manželka mi to často prízvukuje. Ale oproti starým rodičom som ešte stále sparťanský rodič. (smiech)
