Skúsený pedagóg a tréner viedol školské tréningy v Trenčíne. Jej aj držiteľom ocenenia Osobnosť trénera mládeže z roku 2012. V bašte slovenského hokeja jeho rukami prešli aj veľké hviezdny NHL ako Chára, Gáborík, či Marián Hossa. Pavol Bratranec mal vtedy z čoho vyberať. Dnes je podľa neho situácia iná.
„Bolo tam päť hokejových tried a človek mal o všetkých prehľad. O každom sme vedeli všetko. Len vtedy sa robil výber zo šesťdesiatich chlapcov a museli sme premýšľať, aby sme niekomu neublížili, keď sme kohosi nezobrali. Dnes sa ledva naplní dvadsať hráčov, z čoho osem je mimo Trenčína. Ale táto situácia je na 90 percent všade na Slovensku,“ uvádza v rozhovore pre Šport.sk
Vtedajší chlapci mali však podľa neho aj iné kvality. Boli športovo vyspelejší a nebolo im nutné dvesto krát všetko opakovať.
„Chodili sme napríklad trénovať vytrvalosť do neďalekého lesoparku Brezina. Dnes padnú dve kvapky vody a detičky nemôžu." Dôvodom sú aj stažnosti od rodičov, že sa špinavé tričká nedajú vyprať.
"Oni to vtedy odbehali bez mihnutia oka. My sme stáli pod dáždnikom a chalani makali. V tom je ten rozdiel, a preto z nich vyrástli takí hráči, akí sú a boli,“ hovorí. Hráči ako Hossa sa podľa jeho slov už nenarodia.
Problém je podľa neho aj v pretláčaní bohatších detí. „Ich na tréning nevozili autá. Mali tréning o šiestej a už museli ísť o 5:20 na autobus. Alebo v lete či na jeseň prišli na bicykloch. Dnes? Príde tatíčko milionár a synáčika by najradšej priniesol až do kabíny. Hoci je synáčik drevený, no dáva sponzorské, tak musí hrať. Ale to nie je len v Dukle Trenčín, toto sa deje na celom Slovensku.“
Riešenie vidí Pavol Bratranec v lepšom financovaní. „Na Slovensku padol všetok šport, keď prešiel pod Ministerstvo školstva SR. Keď to bolo samostatne a niekto získal medailu, tak dostal viac, kto nebol úspešný, mal len základ.
