Robo sa v tejto bohom zabudnutej oblasti rozhodol prenajímať chatky a najnovšie začal predávať losie bobky. Áno, čítate dobre. Čo sa s nimi dá robiť?
Domov obklopený tajuplnými lesmi, desiatkami jazier a neuveriteľným pokojom. Taký je život na švédskom vidieku v regióne Värmland. Nádherný kus sveta pred rokmi učaroval aj Robovi Franzovi z Bratislavy. Vyučený tlačiar pracoval dlhé roky v reklamnej agentúre či vo vydavateľstve.
Unavený z mestského života plného ľudí zbalil seba aj manželku a spolu odišli žiť na chladnejší, no kúzelný sever Európy. „Pred štyrmi rokmi sme dospeli k názoru, že chceme vyskúšať niečo nové. V tom čase sme mali prejdenú celú Európu, no najradšej sme chodievali vždy do Škandinávie. Vracali sme sa sem každú sezónu a niekedy aj dvakrát do roka. Rozmýšľali sme o presťahovaní sa do Francúzska či Talianska, no myšlienka na idylický život na švédskom vidieku nás lákala čoraz viac a nakoniec aj zlákala. Naša známa, ktorá tu už niekoľko rokov spolu s rodinou žije, nás v našom rozhodnutí iba podporila, a tak sme sa začali obzerať po nehnuteľnosti,“ vysvetľuje nám Robo cez Skype z pohodlia svojho dreveného domčeka.
Život na samote
Hoci hľadali malý domček, narazili na možnosť kúpiť kemp s tromi chatkami. „Pozháňali sme peniaze a išli do toho, pretože táto lokalita nás úplne dostala, rovnako ako dostáva aj našich hostí. Turisti zo západnej Európy, najmä z Nemecka, to tu úplne milujú.“
Niet sa čomu čudovať, Robo býva v rozprávkovo pokojnom prostredí, kde hostí okrem lesnej zveri neruší naozaj nič. Veď najbližšie potraviny sú vzdialené približne pol hodiny autom, neotravuje vás žiaden zvedavý sused a telefónny signál je veľmi slabý. Proste idylka „Na samotě u lesa“ po švédsky. „Naše chaty v Savolaxe obklopujú samé jazerá, po záhrade sa premávajú losy, dokonca sme mali možnosť zazrieť aj unikátneho bieleho losa, čo je rarita, pretože ani mnoho domácich Švédov ho nikdy nevidelo. Práve táto divočina, no na druhej strane nekonečný pokoj sem lákajú turistov. Nazývajú to tu malá Kanada,“ hovorí Robo, ktorý sa pred časom začal venovať zaujímavej činnosti, o ktorej mi povedal môj kolega.
Len tak medzi rečou, keď nadšene rozprával o svojej severskej dovolenke, hlesol, že majiteľ kempu, v ktorom býval, zbiera losie bobky a vyrába z nich sviečky. „Zbiera čo?“ Musela som ho zastaviť. „No normálne losie bobky,“ odpovedal. Úplne bežná činnosť to nie je, preto som sa s Robom Franzom skontaktovala, aby nám prezradil viac.
Nápad s bobkami
Jeho cesta k losím hovienkam bola zaujímavá. „Naša dcéra študovala rok v Amerike. Ocitla sa v jednom zapadnutom mestečku v štáte Montana, kde do školy chodilo dohromady 40 detí. Jej americká mama, ktorá sa o ňu rok starala, mala susedu, ktorá losie bobky sušila a potom ich predávala v papierovom vrecúšku na jarmokoch a na stretnutiach tamojšej kresťanskej komunity,“ hovorí. Keď sa dcéra vrátila a videla losie bobky pri ich švédskom dome, prezradila otcovi, čo sa naučila. „Povedala mi, že v Montane to sušia a že keď bobok, ktorý je v podstate čisté drevo, zapálite, tak horí, respektíve tlie a vonia tak nádherne, ako keby ste boli v lese.“
Usušiť a zapáliť
Roba tento nápad nadchol. Skúšal niečo vygoogliť, no nikto iný nič podobné nerobil. „Dôležitým pravidlom je, že bobky sa musia zbierať v zime, najlepšie od januára do marca, keď je všade sneh a losy obžierajú naozaj iba stromy. V lete, keď žerú trávu a byliny, sa ich výlučok podobá na kravské lajno, nie je to kvalitné a možno ani nie voňavé,“ vysvetľuje.
Keď bobky nazbiera, tak ich dá vysušiť. „Čerstvé obsahujú približne 80 % vody a sú pomerne ťažké podobne ako mokré drevo. Preto sa musia usušiť, najlepšie nad pecou alebo v sušiarni. Následne ich ošetrím vyššou teplotou okolo 80 °C, aby som zničil prípadné baktérie, a je to hotové,“ opisuje spôsob výroby šikovný Slovák.
