Herečka Eva Pavlíková žije vyše tridsať rokov v pohodovom manželstve, a hoci neznáša škandály, predsa len sa pred pár dňami zaplietla do aféry, ktorá otriasla jej domovským divadlom.
Vo vašom domovskom Divadle Andreja Bagara v Nitre rozvírila hladinu udalosť, keď po premiére predstavenia Otec Goriot prišlo v bufete divadla k incidentu medzi hercami a strážnou službou. Prítomný bol aj riaditeľ divadla Jaroslav Dóczy, ktorý dal následne dvom hercom – Martinovi Šalachovi a Romanovi Poláčikovi výpoveď. Ako vnímate celú záležitosť vy osobne?
Nechcem túto smutnú udalosť riešiť cez médiá. Robím si svoju prácu dobre 35 rokov, nikdy som nebola súčasťou žiadneho škandálu. Myslím si, že čitatelia pochopia, že mi neprináleží hodnotiť situáciu, ktorú si musíme vyriešiť predovšetkým my v divadle.
Ale niečo si o tom celom myslíte...
Pochopte, nebudem to v tejto chvíli komentovať.
Herci zvyknú vravieť, že radšej hrajú negatívne úlohy, pretože tam sa dá lepšie vyhrať s postavou. Hrať pozitívnu postavu je vraj nuda. Je to tak aj vo vašom prípade? Ako sa vám hrá dosť nepríjemná postava svokry Mariky v Oteckoch?
Aj v divadle hrám posledné roky alkoholičky, satana, psychopatky... Ani neviem, či mám teraz nejakú sympatickú postavu. Vlastne áno, v predstavení Syna či dcéru hrám profesorku, ktorá je zo začiatku prísna. V Oteckoch hrám nepríjemnú, zákernú svokru, snobku ktorá si vychutnáva svoje spoločenské postavenie primárky v prominentnej nemocnici. Zároveň je však babičkou, ktorá by mohla mať s vnučkou pekný vzťah. Babičky majú významné a dôležité miesto v živote malého človiečika. Napríklad v mojom živote mali obe babičky pekné miesto. Mohlo by to byť scenáristicky obohatené o dobré chvíľky s vnučkou, nielenže budem o ňu bojovať so zaťom. Možno to tak v budúcnosti bude, uvidíme, čo prinesie scenár. Teším sa však, že seriál má medzi divákmi taký úspech.
Vášho zaťa v Oteckoch hrá Marek Fašiang, ktorého diváci v seriáli milujú ako vdovca a sympatického veterinára. Stretávate sa s tým, že na vás ľudia na ulici gánia, keď vo vás spoznávajú nepríjemnú seriálovú svokru?
Priznám sa, že som sa naozaj bála, že na mňa budú ľudia na ulici pľuť. Poznám totiž kolegyne, ktoré opľuli babky v obchode. Mne sa to zatiaľ, našťastie, nestalo. Mnohí si hercov spájajú s postavou, ktorú hráme. Akoby v hlave nespracovali, že to je len herečka a v súkromí je človek iný. Paradoxne, s Marekovou mamou Ingrid Fašiangovou, ktorá je riaditeľka Novej scény, sme spolužiačky a kamarátky.
Musí to byť zaujímavé vidieť, ako syn vašej kamarátky vyrastá a potom sa s ním stretnete na pľaci ako s kolegom.
Dokonca som Mareka a jeho sestru mala v oddiele, keď som robila vedúcu v detskom tábore Tralaland. Učila som ich herectvo. Pamätám si, ako sa ma jeho sestra držala za ruku ako kliešť. Bola taký maznáčik. Takže k Marekovi mám materský vzťah. Takého zaťa by som prijala.
Vaša dcéra je už dospelá, raz budete aj reálne svokrou. Predpokladám, že inou, ako je tá televízna.
Tým, že máme s mužom len jedno dieťa, určite by som chcela, aby sa Katkin manžel s nami rád stretával. Myslím si, že je fajn pre obe strany, keď spolu vychádzajú, samozrejme, starí sa nemajú čo miešať do života mladým. Dôležité je, aby vedeli, že keď budú potrebovať pomoc, tak sme tu pre nich.
Nehovoríte teda dcére do vzťahov?
Nie, ja som vždy veľmi dobre vychádzala s jej frajermi. Vždy mi bolo veľmi ľúto, keď sa s niektorým rozišla, lebo som si ich obľúbila. Už som jej povedala, že už nech mi nikoho domov nevodí, až keď to bude úplne vážne. Boli to všetko výnimoční chlapci.
Čo sa vám na potenciálnych zaťoch páčilo?
Každý bol šikovný v tom, čo robil. Boli to inteligentní chlapci, vedeli sa správať. A hlavne, ľúbili moju Katku.
Čo by ste povedali, keby vás dcéra urobila babičkou?
Katka mi povedala, že najbližších desať rokov nemám čakať niečo také. Ale bola by som rada. Pokojne by som bola babkou. Babičkou Evičkou. Nikdy som netajila svoj vek, vždy mi to bolo jedno. Ja som duchom taká mladá a taká energická, že som si nikdy na týchto veciach nezakladala.
S vaším manželom Igorom Kubošim ste spolu už viac ako tridsať rokov. To je dnes vzácny jav, zotrvať v jednom manželstve celý život.
Je to 32 rokov, čo sme manželia a každý deň ráno hovorím môjmu mužovi, že som rada, že sme sa nerozviedli. Jasné, že sme mali aj turbulencie, a som rada, že sme to ustáli. Ja som narodená v znamení Panny, tvrdohlavá, vedela som sa uraziť a aj mesiac sa nerozprávať. Človek sa však učí celý život. Ani manželstvu, ani rodičovstvu vás nikto nenaučí. Tým si musí každý prejsť systémom pokus – omyl.
Čím to podľa vás je, že ste dodnes do seba zaľúbení?
Možno je to aj tým, že môj muž pracoval asi dvadsať rokov ako čašník v penzióne v Rakúsku, takže bol doma menej. Tým, že robil medzi ľuďmi, bol rád, keď mohol byť chvíľu sám, je totiž veľký introvert. Ja som zas spoločenský človek, mám v Nitre svoj okruh priateľov, s ktorými sa stretávam. Nikdy som ho nenútila chodiť so mnou a on mi zas nezakazoval kamarátky a môj spoločenský život. Čím som staršia, uvedomujem si, že život s herečkou je veľmi komplikovaný.
V čom?
Keď som mala malé dieťa a večer som hrala v divadle, bol s ňou môj muž doma sám. Vie variť, robí skvelé palacinky a Katka ho miluje viac ako mňa. Vôbec na to nežiarlim, lebo aj pre mňa je otec absolútne najväčšia láska! Dcéry sa v otcoch vidia.
Nie je vám ľúto, že nemáte protipól – syna?
Áno, jediné, čo v mojom živote ľutujem, je, že nemám viac detí.
Rozhodli ste sa tak sama alebo to zariadila príroda?
Tak to nejako vyšlo. Mala som 29 rokov, keď sa narodila Katka. Potom som mala v divadle pekné úlohy, hrala som a potom som už nechcela. Keďže Katka bola jedináčik, často boli u nás jej kamarátky. Takže aj tak som mala okolo seba vždy plno detí. Teraz mi je to ľúto, lebo ona odišla a zostali sme sami. Našli sme pred časom psíka, ktorého niekto vyhodil, tak nám sučka Linduška robí spoločnosť.
Vy ste taký ochranca zvierat?
Nikdy som si nemyslela, že bude zo mňa psičkár. Samozrejme, zviera deti nenahradí. U nás v divadle hovorím mladým hercom: Majte deti, majte rodiny. Divadlo je ako mlynček, zomelie vás, vycicia, a keď už nevládzete, odkopne vás. Taká je realita. Keď vidím tie konce mojich starších kolegov, je mi smutno. Sú to zničení ľudia. Povedala som mojim mladým kolegom, že keď nebudem na javisku vedieť, ako sa volám, v ktorej hre hrám a ako sa volá moja postava, zoberte ma potichu za ruku a odveďte ma preč. Sľubujem, že viac sa nevrátim.
Platí, že svetská sláva – poľná tráva?
Viete, ja som zažila ešte časy, keď sa robili tzv. televízne pondelky. Keď vidím inscenácie z toho obdobia, až ma to šokuje, aké sú výborne herecky, scenáristicky, režijne. Až ma mrazí, keď ich dnes pozerám a vravím si, ako je možné, že to tak dobre vtedy natočili. Priznám sa, že ja som prestala pozerať televíziu. A viem, že veľká väčšina mladej generácie ani nemá doma televízor. Aj ja chodím radšej do kina, milujem klubové filmy. Chodievam na koncerty, na výstavy do galérií, čítam knihy. S výnimkou správ a dokumentárnych filmov televízor nemám zapnutý ani ako kulisu. Tým, že v divadle som v kontakte s ľuďmi, doma mám rada ticho.
Ste najstaršou členkou súboru Divadla Andreja Bagara. Ako vychádzate s mladými kolegami?
Snažím sa s nimi vychádzať, sú veľmi inšpiratívni a podnetní. Naučili ma pracovať s modernými technológiami, s mobilom, internetom. Mám rada mladých ľudí a snažím sa im dať to, čo kedysi dali mne moji starší kolegovia z divadla – Adela Gáborová, Jožko Dóczy, Žofia Martišová, Milan Kiš, Eva a Marián Slovákovci, Jožko Bednárik... Viete, v Nitre sa žilo vždy družne, boli sme ako jedna veľká rodina. Veľmi by som si želala, aby aj dnešní mladí toto zažili.
