Momentálne zabáva divákov v Susedoch ako obchodníčka Zuza, ktorá by predala vari aj to, čo neexistuje. A s takou kšeftárkou sa stretla aj v reálnom živote.
Ste úspešnou herečkou, pritom ako dieťa ste vraj chceli byť aj zverolekárkou. Trochu rozdielne sny...
Mám rada zvieratá, pozerám prírodopisné filmy a zbožňujem spoznávať, čo prežívajú zvieratá, akým spôsobom žijú, ako komunikujú, ako sa prispôsobujú prostrediu, ktoré im my ľudia zaberáme a ničíme. Nedávno som dostala od kamarátok na narodeniny veľkú encyklopédiu vtákov, pretože mi priletel do záhrady dudok a tak ma zaujal, že som sa chcela o tomto vtáčikovi dozvedieť viac. Zvieratká sú fascinujúce, doma mám dva psíky - pitbula a čivavu.
Rozumejú si?
A ako! Vtipné je, že generálom je malá čivava. Ale keď treba, ten väčší je tomu malému ochrancom.
Ako to, že ste od veteriny upustili a stali ste sa herečkou?
Ono to bolo vlastne tak, že ako dievča som chcela byť herečka a zverolekárka bola len alternatíva, keby som sa na herectvo nedostala. No prijali ma...
Pamätáte si, aká bola vaša prvá herecká rola?
Ako štvorročná škôlkarka som účinkovala na besiedke o zdravom ovocí a zelenine. Na javisku nás bolo asi päť detí. V rukách sme mali ovocie alebo zeleninu a každý z nás povedal o tom svojom ovocí či zelenine krátky veršík. Ja som držala mrkvu. Ale kým som prišla na rad, zjedla som ju, takže mi v rukách zostal len malý mrkvový kýptik. Možno tam niekde bol začiatok môjho smerovania ku komédii. Bolo to vtipné, ľudia sa smiali a mne sa to náramne rátalo.
V Susedoch stvárňujete akčnú Zuzu, ktorá kdekomu predáva všelijaký tovar. Každého potrebuje zodrať z kože. Vedeli by ste takto obchodovať aj v reálnom živote?
Nie, na to určite nemám žalúdok!
Ale už ste sa od Zuzy mohli čo-to naučiť...
Nenaučila som sa nič, práve preto si tú Zuzu vychutnávam. Lebo ona nemá žiadne zábrany. Dokáže ponúknuť tovar, hoci vie, že je nekvalitný a okamžite sa pokazí. Nepozná vtedy priateľa ani rodinu. Potrebuje len zarobiť. Moji kamaráti sa na tom smejú, lebo je to môj totálny protipól. Som skôr človek, ktorý rozdáva, ktorý sa radšej stiahne, než by mal niekde preraziť, a už vonkoncom nie ponúkať niečo, čo je zlé. To v žiadnom prípade.
Stretli ste sa už niekedy s podobnou Zuzou?
Raz som jednej obchodníčke do telefónu povedala, že klobúk dolu, ste veľmi dobrá! Lebo skutočne som zažila „Zuzu“ v reálnom živote a podľahla som a kúpila som.
Čo to bolo?
Ani nechcem hovoriť! (smiech) Skrátka, tak ako to robí Zuza v Susedoch, cez telefón ma zmanipulovala. Potom, aby som sa z toho dostala, musela som napísať výpoveď zo zmluvy, ktorú som nikdy nevidela a nepodpísala. Bolo to dosť vtipné. Aj ma to hnevalo, aj som sa smiala. Vravím si, nech sa páči, Zuza, tak ti treba!
Okrem Susedov, ktorých aktuálne nakrúcate, pripravujete aj niečo v divadle?
So svojou kamarátkou a kolegyňou Martou Sládečkovou a ďalšími kolegyňami budeme hrať v novom predstavení režiséra Svetozára Sprušanského Klimaktérium. V Poľsku sa hrá už 12 rokov a má 2 500 repríz! Paradoxne pred štyrmi rokmi som sa o tejto hre dozvedela a veľmi som ju chcela robiť. Teraz si ma ten titul našiel sám.
Pre mnohé ženy je obdobie klimaktéria doslova strašiakom. Takže sa ani nečudujem, že má hra v Poľsku taký úspech, najmä ak sa na celú vec pozerá divák cez humor.
Ide o to, ako to človek prežíva. Mám veľmi príjemné životné obdobie a hovorím si, škoda, že už mám toľko rokov, lebo však idem do záverečnej fázy! (smiech) Ale pamätám si, ako ťažko klimaktériom prechádzali niektoré moje kamarátky. Desila som sa toho, že toto ma čaká. Jedna moja kolegyňa mi vravela, že keď v tom období vyšla na javisko, boli momenty, keď zrazu vôbec nevedela, ako sa volá a čo hrá. Moja mama zomrela ako šesťdesiatročná, bola vo veku, keď ma táto téma ešte nezaujímala. Nevedela som, ako to prežívala ona. Bola som zúfalá, bála som sa, ako to zvládnem a čo budem robiť. Chvalabohu, ani neviem, ako som si tým prešla.
Ako sa zmierujete s tým, že roky pribúdajú?
Letí to príšerne rýchlo. Kedysi mi utekali týždne, potom mesiace a teraz roky. Mám pocit, že som začala naozaj žiť v štyridsiatich piatich, ale musím povedať, že sa mi môj život teraz veľmi páči.
Je to pochopiteľné, veď v dvadsiatke či v tridsiatke si život takto vychutnávať nemôžete. Vtedy má človek malé deti, snaží sa o kariéru...
Určite. Vtedy sa naháňa, stará o rodinu a niekedy je to ozajstné šialenstvo. Teraz je to pokojnejšie, vychutnávam si veci, ktoré som kedysi ani neregistrovala. Mám dospelých synov, starší Tomáš (30) sa osamostatnil, mladší Lukáš (24) zatiaľ ešte býva u mňa.
Ako spolu vychádzate?
Veľmi dobre. Mladší sa smeje, že sa ho tak ľahko nezbavím a bude so mnou bývať aj v štyridsiatke. Ani sa mu nečudujem, keď má u mňa dokonalý servis! (smiech) Na druhej strane, keď som na zájazde, synovia sa dokážu o seba postarať a nemám stres z toho, kto im nakúpi a navarí. Lukáš ma párkrát prekvapil tým, že ma doma čakala večera, ktorú pripravil.
Mali synovia tendenciu prevziať rolu hlavy rodiny, keď ste sa v roku 2008 rozviedli s manželom, moderátorom Štefanom Skrúcaným?
Sú zlatí, veľmi mi prajú. Keď idem na dovolenku, chcú, aby som si oddýchla, aby som si užila. Keď sme zostali sami, Lukáš mal trinásť rokov a vtedy sa veľmi snažil zastať úlohu muža v domácnosti. No pomalinky sa to rozplynulo. Ale dodnes sú mi synovia oporou a ja sa teším, keď vidím, že sú šťastní.
Vraví sa: šťastná matka, šťastné deti. Je vo vašom živote muž, ktorý by vás urobil šťastnou a ktorý by vám bol oporou?
Prepáčte, ale k týmto súkromným veciam sa vyjadrovať naozaj nebudem.
Ste v kontakte s exmanželom? Obaja pracujete v šoubiznise, takže zrejme sa vaše cesty z času na čas stretnú.
Samozrejme, sme v kontakte, veď máme spolu dvoch synov.
Ako ste prijali fakt, že sa pred dvoma rokmi oženil s moderátorkou Smotánky Erikou Judínyovou?
Je to jeho rozhodnutie, ak je takto spokojný a šťastný...
Máte so Števom vyrovnaný vzťah?
Absolútne.
