Rozprávali sme sa s Noëlom Czuczorom (29), slovenským hercom s netypickým menom, ktorého kučeravé vlasy a charizma modela pomotali v poslednom čase hlavu nejednej televíznej diváčke. No v projektoch,v ktorých sa objavuje, rozhodne nie je len na ozdobu.
Ako sa to stalo, že zo študenta Obchodnej akadémie v Nových Zámkoch sa zrazu stal študent VŠMU v Bratislave?
Nebolo to úplne zrazu. Odmala som bol veľmi fixovaný na filmy, boli mojou najväčšou radosťou. Vtedy ešte fungovali videopožičovne a ja som v nich bol každý druhý deň. Keďže nepochádzam z rodiny, ktorá by bola akokoľvek umelecky založená, tak som si cestu razil sám. Ale herectvo som nikdy nevnímal ako reálnu možnosť či kariéru. Po skončení obchodnej akadémie som sa zamestnal a zistil som, že ma to absolútne nenapĺňa... Postupne som sa začal viac stretávať s ľuďmi, ktorí študovali niečo umelecké, a zistil som, že cesta vedie aj tadiaľto. Podal som si teda prihlášku na VŠMU, pričom som nemal žiadny záložný plán, trochu som riskoval. No prijali ma.
Nemáte za sebou ani nejaké detské ochotníčenie?
Nie. Jediné moje realizovanie sa v rámci umenia bolo, že som chodil na ZUŠ-ku, ale na výtvarnú. S divadlom či hraním som ako dieťa skúsenosť vôbec nemal.
Takže ako človek absolútne nepobozkaný hereckým prejavom ste prišli na prijímačky na VŠMU?
Pripravoval som sa na ne, pár mesiacov som chodil do amatérskeho divadelného krúžku. To bolo prvýkrát, keď som sa pred niekým snažil hrať.
Stále tak fascinovane hltáte filmy, alebo tým, že ste ich súčasťou, sa mágia rozplynula?
Práve naopak, filmy pre mňa majú ešte väčšie kúzlo. Bežní ľudia často nevnímajú, čo všetko je za vyrobením filmu či seriálu. Vždy som si rád čítal o pozadí nakrúcania a aj takto som sa učil.
Herci si často vymýšľajú pseudonymy, aby zaujali, za vás to kedysi dávno urobila mama. S menom Noël Czuczor vytŕčate. Ste jej za to vďačný?
Ja som jej vďačný za veľa, i keď neviem, či práve za toto. Žijem s týmto menom celý život, takže mi nepripadá ako niečo výrazne zaujímavé. (smiech)
Diváci Markízy vás momentálne majú možnosť vidieť v seriáli Milenky, na Jojke zase budete o pár dní v pokračovaní Za sklom. Cítite, že vaša hviezda stúpa, že prenikáte do prvej ligy?
Zaujímavá otázka... Ale nie som si istý, či to celkom vedome vnímam. Ak sa bavíme o tom, či ma ľudia niekedy spoznávajú na ulici, tak áno, aj to sa už stalo. Ale pre mňa je priorita skôr v tom, natrafiť na nejaký zaujímavý projekt a mať možnosť realizácie. Nechcel som študovať herectvo preto, aby som mohol nevyhnutne riešiť nejakú ligu... To, že mám možnosť pracovať, je pre mňa to najdôležitejšie.
Pekné mladé herečky režiséri radi vyzliekajú. Ako je to s mladými fešákmi?
(smiech) Ja som na to mal šťastie hneď vo svojom prvom filme, v Čističovi. Bolo tam zopár scén, ktoré by sa dali označiť za chúlostivé. Najskôr som bol trochu vystrašený. Keď k tomu však došlo, zistil som, že to bolo to najmenej. Byť nahý pred kamerou je povrchová vec, dôležitejšie a náročnejšie je zahrať emočný stav tak, aby bol autentický… Ale celkovo si nemyslím, že by ma režiséri nejako chceli vyzliekať a podľa mňa to nie je pravidlom ani pri herečkách. Myslím si, že ak nahota vychádza zo situácie a je prirodzená, nepredstavuje problém.
Vašimi hereckými partnermi v spomínaných seriáloch sa stali tie najväčšie hviezdy, ktoré v nich hrajú. V Milenkách je to slovenská „Talianka“ Antónia Lišková, v seriáli Za sklom zase česká legenda Jiří Bartoška. Bola tréma?
Asi som sa nad tým nikdy nezamýšľal. Samozrejme, rešpekt mám, ale to pred akýmkoľvek kolegom, či už pred známym, alebo neznámym. Napríklad Antóniu som pred nakrúcaním vôbec nepoznal, nevedel som, kto to je. A pokiaľ ide o pána Bartošku, vedel som o ňom, ale myslím, že pre moju generáciu jeho práca nie je až taká známa, takže som o ňom nevedel až tak veľa. V každom prípade sú to tiež ľudia ako my ostatní. (smiech)
Slovo sexsymbol za posledné roky devalvovalo, ale stále má svoju silu. Vy už na toto označenie reagujete?
(smiech) Skôr si myslím, že u nás je označenie sexsymbol vždy niekomu umelo pridelené, a potom sa to buď uchytí, alebo nie. Keď sa povie Marilyn Monroe či Brigitte Bardot, tak o. k., to sú sexsymboly. Ale u nás... Každému sa však páči niečo iné. A keby sme si teraz nalistovali slovenskú sexsymbolovú klasiku, tak by som tam asi trochu vytŕčal. Trochu dosť. (smiech)
S modelingom máte nejaké skúsenosti?
Kedysi, keď som začal študovať, tak som nejaké skúsenosti získal. Nikdy som po takejto práci netúžil a robil som to naozaj len veľmi okrajovo, nikdy som ani za modelingom nevycestoval do zahraničia. Urobil som pár prehliadok a pár malých fotení, len som sa okolo toho ošuchol. Nebolo to nič pozoruhodné.
Vraj ste ten typ herca, ktorý sa vie do danej postavy úplne ponoriť a zostať v nej, aj keď sú kamery vypnuté. Nie je to únavné?
Je milé počuť o sebe niečo také… Ale nie je to niečo, čo robím cielene, a nie je to ani o akejsi hereckej technike. Pre mňa je herectvo veľmi inštinktívna vec. Snažím sa postavu pochopiť, precítiť, vytvoriť ju zo seba. Keď sme napríklad nakrúcali Za sklom, dopočul som sa, že vraj pôsobím strašidelne. Ale to bola len súčasť postavy, ktorú som stvárňoval. A či to je únavné? Herectvo je podľa mňa celkovo únavné, ale zato napĺňajúce, takže sa rozhodne nesťažujem. (smiech)
Vlani ste nakrútili s americkou produkciou drámu Ophelia, kde hráte Hamletovho kamaráta z detstva Rosencrantza. Na pľaci ste sa stretli s Clivom Owenom a s Naomi Watts. Máte s nimi veľa zákulisných fotiek?
Nie, nemám. Dôležitejšie pre mňa bolo sústrediť sa na prácu a nerušiť ich. Oboch som už predtým obdivoval, mal som asi trinásť rokov, keď som videl 21 gramov s Naomi a neskôr Na dotyk s Clivom a nikdy by mi nenapadlo, že s nimi budem pred jednou kamerou. Rozprávali sme sa, zavtipkovali si, keď bol na to čas, a keď to vyplynulo zo situácie prirodzene. Boli úplne normálni, držali sa pri zemi. Neboli to žiadne excentrické hviezdy. Strávil som s nimi niekoľko týždňov a občas som si hovoril, že sa asi musím uštipnúť, či nesnívam.
Vaša angličtina je taká dobrá, že nebudete dabovaný?
Nemal by som byť. (smiech)
A čo vaše súkromie, vzťahy, prezradíte niečo?
Vystihli ste to. Súkromie je však súkromím preto, aby ostalo súkromné. (smiech). Nemám nevyhnutne problém o ňom hovoriť, ale rád si ho chránim. Ak by som mal o svojom voľnom čase niečo povedať, vo veľkej miere v ňom figuruje môj pes. Adoptoval som si ho z útulku ako šteňa a sme nerozlučný tím. (smiech)
