S bývalou herečkou,ktorá sa desaťročia venuje úplne iným veciam, sme si zaspomínali na nakrúcanie, ale najmä na jedinečný spôsob Jakubiskovho režírovania.
Ako si spomínate na prvé stretnutie s Jurajom Jakubiskom? Zrejme bol na kastingu, ktorý rozhodol o tom, že ste dostali úlohu Alžbetky.
Áno, samozrejme. Bolo to super, musím povedať, že som koncom osemdesiatych rokov zažila takú „zlatú éru profesionálnej filmárskej práce“, veľmi podobnú tej, akou pracujú veľké americké produkcie. Jej súčasťou boli aj rozsiahle a celkom náročné kastingy. Na rolu Alžbetky nás v prvý deň bolo asi deväťdesiat a nakoniec nás ostalo nejakých desať-pätnásť, dali nám čepce, konkrétne texty z konkrétnych scén a vyberali ďalej. Boli to také malé prijímačky na školu.
Čo sa vám v súvislosti s Jakubiskom vybaví ako prvé? Ako by ste ho charakterizovali?
Podľa mňa je to megatalentovaný živel. Keď robí, tak to je strhujúce. Je úplne mimo rámca normálnych ľudí v dobrom slova zmysle. Je nesmierne talentovaný, a zároveň - akoby mal nejakú vnútornú pokoru pred tým svojím talentom. Nemrhá ním, naozaj má stále potrebu dať to, čo ním preteká, ľuďom okolo seba. A darí sa mu vytvárať nezabudnuteľné a trvalé diela... ako Perinbaba - je neoddeliteľnou súčasťou môjho života, hoci pred ňou 20 rokov utekám, nejde to. (smiech)
Akým spôsobom režíroval? Improvizoval, menil veci za pochodu?
Možno sa to niekomu tak javilo, ale ja si myslím, že on neimprovizuje... Keby ste niekedy videli jeho technické scenáre, má celý film nakreslený v obrázkoch, sú to umelecké diela. On si to takto nejako v sebe zhmotní, sám to dopredu vidí, určite má ten film premietnutý x-krát v hlave. Ale nechodí s každým jedným obrázkom po pľaci a nevysvetľuje, že pozri, takto je to nakreslené, takto sa mi postav. Keď nám však dal do svojho krásne ilustrovaného scenára nahliadnuť, vznikalo magické spojenie, keď odrazu všetci videli do jeho hlavy a prirodzene pochopili, čo od nich chce.
Vo filme je veľa kaskadérskych scén, navyše sa točilo často v ukrutnej zime. Išiel v tomto smere občas na hranu, nútil vás do niečoho, čo vám nebolo celkom po chuti?
Nie, on nikoho do ničoho nenútil, on tých ľudí tak vedel namotivovať, že robili tie šialené veci úplne dobrovoľne. Vrátane mňa. Lietala som bez istenia. (smiech) Dokáže hercov neuveriteľne nadchnúť, uvoľniť a voviesť do svojho vlastného príbehu. Nikdy som nebola poddajný človek a keby sa pán Jakubisko snažil ísť na mňa direktívne, asi by spomienka na tú spoluprácu nebola taká dobrá.
Keď točil Perinbabu, bol už dlhé roky v nemilosti režimu a veľa fanúšikov nemal ani medzi kolegami z Koliby. Bolo to nejako cítiť na nakrúcaní?
Vôbec. Išlo o koprodukciu s Talianskom a so západným Nemeckom, bola to jedna špičková výpravná produkcia, všetci sme si naplno užívali, že robíme rozprávku. Ja osobne som niečo také, o čom hovoríte, vôbec nevnímala. Skôr sme cítili určité obmedzenia režimu v tom, že sme mali tlmočníkov a s ľuďmi zo západného bloku sme sa nesmeli rozprávať bez prítomnosti oficiálneho prekladateľa. Navyše ja som bola vtedy veľmi mladá, mimo nakrúcania som vyhľadávala viac zábavu a uvoľnenie so svojimi rovesníkmi - nezisťovala som, kto má aký názor na pána režiséra. (smiech)
Cítili ste počas nakrúcania, že Perinbaba a vy spolu s ňou vojdete do dejín, že ide o výnimočný filmársky počin?
Neskôr som sa venovala producentskej činnosti aj v rámci medzinárodných koprodukcií. A vždy sme si hovorili, že keby niekto dopredu a s istotou vedel, ako namiešať dobrý film, tak objaví producentský svätý grál. Vždy je to lotéria spojená s alchýmiou a ešte všeličím možným. To, že pri nakrúcaní Perinbaby sa deje niečo výnimočné, bolo však dané už len tým, že to robil pán režisér Jakubisko a že to malo obrovské zázemie vďaka koprodukčným partnerom. Na naše podmienky to bolo neuveriteľne drahé nakrúcanie. Dnes by sa navyše polovica tých scén točila pred zeleným pozadím, no my sme to robili pomocou manuálnych, často veľmi náročných a nezvyčajných technických trikov. A do ateliérov na Kolibe, kde bolo reálne postavené obydlie Perinbaby, tam sa chodilo ako do chrámu – také to bolo nádherne sugestívne. Čiže áno, cítili sme, že sa deje niečo úžasné, ale ako to nakoniec dopadne, to pri nakrúcaní nikdy neviete. No pamätám si na moment, keď som film videla na premiére a tam hneď bolo cítiť z reakcií divákov, že ide o niečo výnimočné. Vtedy som si povedala wau!
Posledných dvadsať rokov ste vôbec nenatáčali. Čomu ste sa venovali?
Herectvo bolo super, mala som vďaka nemu krásnu mladosť, ale potom prišla rodina, deti. A keď sa po revolúcii otvorili možnosti v rámci podnikania v tomto biznise, preskočila som na druhú stranu, autorskú a producentskú. Následne som odkráčala do projektového riadenia, aby som nakoniec skončila v krízovom manažmente, kde sa mi momentálne naozaj páči. (smiech) Ale zaujímavé je, ako veľmi som - zatiaľ pri každej svojej práci - vedela zužitkovať všetko, čo mi herectvo dalo.
Už viac ako rok je roztočené pokračovanie Perinbaby. Budete jeho súčasťou?
Deana (manželka J. Jakubiska; pozn. redakcie) mi raz zavolala, či by som bola ochotná zahrať si v tom. Vraj je tam najmä priestor pre mladých, a my, ako odkvitajúca generácia, budeme mať len jeden filmovací deň. Súhlasila som, potom sa dlhšie nič nedialo, ale nedávno sa opäť ozvali, takže azda sa ten náš dohovor aj zrealizuje. Tak, ako som dôverovala Jurajovi vtedy, tak mu absolútne dôverujem aj teraz. Čo bude potrebovať, to preňho na pľaci urobím. Už len z úcty a z vďaky, že som mohla byť súčasťou tej pôvodnej Perinbaby.
