Komunisti mu neumožnili poriadne roztiahnuť krídla a paradoxne svoje režisérske schopnosti naplno nevyužil ani po revolúcii. Napriek tomu Juraj Jakubisko nakrútil viacero zásadných filmov, vďaka ktorým nesie naša kinematografia označenie svetová. Génius z Kojšova oslávi v najbližších dňoch 80 rokov. Takýto je jeho život v skratke.
Narodený o deň neskôr
Oficiálne sa Juraj Jakubisko narodil 30. apríla 1938 vo východoslovenskej dedinke Kojšov. Nie je to však tak celkom pravda... Ako prezradil vo svojej autobiografii Živé striebro, na svet prišiel 1. mája: „Vrany ma priniesli do rodiny otca Michala a matky Alžbety necelý rok po ich svadbe... Druhý deň sa otec za svitania vyberie cez kopce do Gelnice, aby ma dal zapísať na matrike. V mestečku sa stane svedkom májovej manifestácie robotníkov z neďalekých krompašských železiarní. Zasiahnu žandári. Otec vidí, ako obuškami všetkých tlčú. Ujde sa niečo aj jemu, a tak si povie: ,Hm, prvý máj... Do riti! Nemôže syn, ktorý ponesie moje meno, mať v rodnom liste takýto poondiaty deň!‘ Ako dátum narodenia zahlási posledný deň apríla.“ A podobné podivuhodné udalosti sa v Jakubiskovom živote aj neskôr diali doslova denne...
Prvýkrát na scéne
K umeniu sa dostal veľmi skoro. Ako prváčik na základnej škole sa stal súčasťou divadelného predstavenia hry Jánošík... Bol jedným z dvanástich trpaslíkov. Na javisko aj so spolužiakmi napochodoval v rytme Straussovho valčíka Na krásnom modrom Dunaji a strémovaní drobci držiac sa za ruky vytvorili kruh okolo spiaceho Jánošíka, aby mu do opasku vložili čarovnú moc. „Namiesto pod nohy pozerám sa viac do hľadiska, kde očami márne hľadám rodičov. V tej chvíli sa potknem o spiaceho hrdinu a stiahnem so sebou na zem aj jedenástich spolužiakov,“ opisuje vo svojej knihe a pokračuje: „Ozvú sa výkriky a plač. Trpaslíci utekajú z javiska, víla z piatej B za nimi. Na scéne zostanú iba dvaja aktéri. Ja, ktorý mávam matke a Jánošík, ktorý ako profesionálny herec sa snaží všetko zachrániť. Posadí sa a keď ma zbadá vedľa seba, povie: ,Dobre, že si ma zobudil, trpaslík… Spánok ma naplnil zázračnou silou.‘“
Natáča svoje spomienky
Pôvod mnohých jeho bizarných filmových obrazov treba hľadať v Jakubiskovom živote, v jeho zážitkoch z detstva či z mladosti. Opäť citujeme z jeho knihy: „Pred Vianocami dostaneme objemný balík z Ameriky od babičkinej sestry Anny, ktorá sa pred vojnou odsťahovala do Pensylvánie. Šatstvo, rybí tuk, maľovanky, konzervy. Podľa toho, čo teta píše, má byť v konzervách mäso, fazuľa a syr. Nie je na nich žiadna etiketa, takže ich obsah zistíme tým, že ich otvoríme. V prvej konzerve sú biele lesklé fazule. Jedna ako druhá. Všetky rovnaké, no hranatejšie než tie naše... Hm, americké…! Skúsim jednu z nich olízať. Je sladká. Keď fazule dáme variť, rozvaria sa a lepia sa na hrniec i na ruky. Sú to žuvačky!“ Pamätáte? Scéna so zámenou žuvačiek a fazúľ sa objavila v jeho filme Sedím na konári a je mi dobre. Preto, hoci mnohí jeho štýl označujú ako magický realizmus, on so smiechom konštatuje, že ide o realizmus.
Kamarát Elo Havetta
Vždy mal veľmi blízko k výtvarnému umeniu, a tak išiel študovať na Strednú umelecko-priemyselnú školu do Bratislavy. Hoci bol prijatý do oddelenia grafiky, po čase prestúpil na fotografiu, kde sa zoznámil so svojím budúcim dlhoročným kamarátom Elom Havettom. Neskôr sa obaja dostali na Filmovú Akadémiu múzických umení do Prahy, kde Jakubiska prijali na odbor réžia a po čase si k nej pridal aj vysnívanú kameru. S Havettom, ktorý raz natočí kultové snímky Slávnosť v botanickej záhrade či Ľalie poľné a zomiera ako 36-ročný, ich spájalo veľké ľudské a profesionálne porozumenie. Aj vďaka nemu dokázal fungovať so vztýčenou hlavou počas štúdií v Česku, kde ho nikto nevítal s otvorenou náručou. Takto opísal vo svojej autobiografickej knihe svoje začiatky na FAMU: „Ku svojim kolegom v ročníku prichádzam, keď už sú v pevnom vzťahovom zväzku a nemajú potrebu sa so mnou baviť... Nielen z nich, ale i z profesorky cítim chlad a nepriateľstvo... Pochopil som, že zostanem osamelým bežcom.“
Problémy s komunistami
Keď bol dieťa, nažalovali naňho, že pri kúpaní v Hornáde použil svoju pioniersku šatku ako plavky. Verejne ho pokarhali pred spolužiakmi za zneuctenie symbolu mládeže a za trest mu šatku odobrali na jeden rok. Nič si z toho nerobil, bol rád, že mu odpadla starosť šatku prať a žehliť a spolužiaci mu závideli, že nemusel chodiť na schôdze... Podobne bezstarostne však neprežíval všetky zákazy režimu... Zvlášť bolestivé preňho bolo, keď ho v rozlete kariéry odsunuli na vedľajšiu koľaj, do Krátkeho filmu. „Všetci okolo mňa chodili, cezo mňa prechádzali a ja som zistil, že som neviditeľný,“ povedal o tomto období v programe Českej televízie Trinásta komnata a dodal: „Samozrejme, že boli aj kamaráti, ktorí sa ma držali do poslednej chvíle. Bol som im strašne vďačný až do chvíle, keď prišla revolúcia, vrátili nám kádrové dotazníky a zistil som, že to boli tí, čo ma udávali.“ ,
Ťažké obdobie ho doslova ničilo. „To, čo mi robili, tie previerky, stále sa snažili nejakým spôsobom ma potopiť. Bol som v krátkom filme a bol som ohrozený, že ma vyhodia ako háveď, tak vtedy spácham samovraždu,“ skonštatoval v programe ČT.
Vzostup a pád
Tvorivo najúspešnejšie Jakubiskovo obdobie nastalo koncom 60. rokov po absolvovaní pražskej FAMU. Debutoval filmom Kristove roky (1967) a na bratislavskej Kolibe, kde ho točil, ho nikto nevítal s otvorenou náručou. „Cítim na sebe zvedavé pohľady,“ napísal v knihe. „Mnohí neznámi ma z diaľky s úsmevom zdravia, ale skutočne iba zďaleka. Vidím ich ironické pohľady. Takto vyzerá votrelec, ktorý prišiel z pražskej akadémie, aby ukázal ostatným, ako sa majú robiť filmy?“
Podarilo sa a v krátkom slede natočil ďalšie dva dlhometrážne filmy Zbehovia a pútnici (1968), ktorým inšpiroval Emira Kusturicu pri nakrúcaní jeho hitu Underground, a Vtáčkovia, siroty a blázni (1968). Získal za ne množstvo cien doma i v zahraničí, ale potom už do jeho profesionálneho i súkromného života nemilosrdne zasiahla normalizácia a skutočnosť, že súdruhovia ho nemali v láske. Film Dovidenia v pekle, priatelia podľa svojich predstáv dokončil až v roku 1990, keďže dostal zákaz robiť hrané filmy a bol presunutý do Krátkeho filmu v Bratislave, kde mohol robiť len krátkometrážne či strednometrážne diela. Nastalo preňho obdobie temna...
Obdivovaný Fellinim
V jeho filmoch sa stáva nemožné možným, sú plné metafor a poetiky. Juraj Jakubisko dostal prezývku slovenský Fellini, pričom s legendou talianskeho filmu ho spájalo aj osobné priateľstvo a Fellinoho manželka Giulietta Masina si zahrala v Perinbabe. Takto spomína v knihe Živé striebro na prvé stretnutie s ním: „Veľký Mág filmu ma pozve na večeru. V jedálni reštaurácie na lodi v Taliansku mi podá ruku režisér, ktorého európski tvorcovia považujú za najväčšieho na svete. V spoločnosti Federica Felliniho držím v ruke klieštiky a drvím klepetá morských rakov. Pripadám si ako babička, keď jedla prvýkrát príborom.“ A takto zhodnotil Fellini jeho tvorbu: „Vo filmoch Juraja Jakubiska sa iracionálne, záhadné a pocitové stáva takým prirodzeným, ako je život sám, hoci nie každý z nás má to šťastie mať Jakubiskovo oko, ktoré dokáže vidieť záhadné, neočakávané a fantastické dokonca i v každodennom obyčajnom živote.“
Sexuálne dobrodružstvá
Opačné pohlavie intenzívne spoznával už ako malý chlapec. „V zákopoch vedľa židovského kostola s guľatou kupolou sa hráme s dievčatkami na doktorov,“ spomína v knihe. „Raz hra prejde do vzrušujúcej diskusie o tom, ako sa robia deti. Pišta, ktorý o tomto niečo vie, navrhne, aby sme si vzájomne ukázali, čo máme medzi nohami. Vzájomne si ukazujeme chvostíky a jamky.“
Úspechy u žien však začal mať najmä ako vysokoškolák, či neskôr, keď sa stal hviezdnym režisérom. Jeho najkrajšou milenkou bola toho času jedna z najsexi žien sveta, česká herečka Olga Schoberová. „V oválnom zrkadle zavesenom na dverách skrine, ktoré sem priniesla Olina, vidím odraz dvoch nahých postáv. Žena, ktorá ma v spánku objíma, má neskutočne dokonalé telo. Je dokonalejšia a krajšia než všetky dievčatá, ktoré som poznal... Keby som mal umrieť teraz, umrel by som šťastný...“ zaspomínal si vo svojej knihe na krátke obdobie, keď fungovali ako pár.
Druhý vrchol kariéry
Isté uvoľnenie v Jakubiskovom prípade nastalo až v 80. rokoch, keď opäť mohol natáčať aj filmy, hoci iba historické, rozprávky a komédie. Aj vďaka tomu sa do zlatého fondu našej kinematografie dostali skvosty ako Nevera po slovensky (1980), Tisícročná včela (1983), Perinbaba (1985) či Pehavý Max a strašidlá (1987) zostrihaný so seriálu Teta. Pár mesiacov pred Nežnou revolúciou mala tiež premiéru jeho poetická komédia Sedím na konári a je mi dobre.
Dve manželstvá, dve deti
Do manželstva sa dlho nehrnul. Pred oltár sa nakoniec postavil až v roku 1975 a jeho vyvolenou sa stala Ľudmila Vašová. Manželstvo im vydržalo deväť rokov a narodila sa v ňom dcéra Janette. Osudovou ženou pre Jakubiska sa však nakoniec stala temperamentná herečka Deana Horváthová, ktorú si zobral v roku 1985. Spolu majú syna Jorika, no manželia sa po čase stali aj blízkymi spolupracovníkmi. V roku 1991 založili produkčnú spoločnosť J&J Jakubisko Film, ktorú tvrdou rukou vedie práve Deana Horváthová-Jakubisková.
Bathory
Zaujímavé je, že hoci Jakubisko mohol po revolúcii konečne naplno roztiahnuť krídla, medzi jeho filmami boli čoraz väčšie medzery a nemožno hovoriť ani o veľkej priazni divákov či kritikov. Za zmienku však stojí veľkofilm Bathory z roku 2008, ktorý medzi Slovákmi spôsobil doslova davové šialenstvo. Už desaťročie je tak neohrozene na najvyššej priečke návštevnosti našich kín. Videlo ho 432 300 divákov! Od Bathory však Jakubisko nedokončil žiadny ďalší film...
Život s novým srdcom
Už tu nemusel byť... Juraj Jakubisko sa pred rokmi ocitol v konečnom štádiu srdcového zlyhania. „Začal som mať strach zo seba. Zrazu som zistil, že srdce sa mi strašne zrýchľuje. Hovorím si: Ja nikde nebudem môcť chodiť... Vtedy som začal prvýkrát uvažovať o tom, že to je asi so mnou zlé,“ zaspomínal si v Českej televízii na ťažké časy. V roku 2012 sa však v Prahe podrobil operácii, ktorá mu zachránila život. Mal 74 rokov a stal sa podľa všetkého najstarším pacientom na svete s transplantovaným srdcom! Pritom, keď mu oznámili, že preňho majú nové srdce, najprv o tom nechcel Deane povedať. „Na dramatickú herečku to bude pôsobiť veľmi dramaticky. Ale potom som si uvedomil, že ona mi to nikdy neodpustí, keby sa to nepodarilo, že som sa s ňou aspoň nerozlúčil. Tak som jej o šiestej večer zavolal a oznámil jej, že ráno idem na operáciu,“ smial sa v relácii Trinásta komnata.
Slovanská epopeja a Perinbaba 2
Napriek tomu, že o pár dní oslávi osemdesiatku, stále má veľké plány a rozrobené projekty. Sú nimi pokračovanie Perinbaby, ktoré vlani začal natáčať a historická dráma Slovanská epopeja. Či ich však niekedy uvidíme aj v kinách, alebo sa na ne budeme každoročne tešiť v televízii, to je vo hviezdach. Jakubiskovci totiž dlhodobo zápasia s nedostatkom finančných prostriedkov na umeleckú realizáciu veľkého režiséra. Minimálne pokiaľ ide o Perinbabu, koncom minulého roka bol režisér optimistom a dátum premiéry spájal s koncom tohto roka: „Moja manželka Deana si to nemyslí, ale ja verím, že sa to podarí,“ povedal s úsmevom pre Nový Čas.
