Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK
nedeľa 21. 10.
Uršuľa
11°C  Polooblačno  |  Bratislava
Vaše tipy Máte tip na článok, zaujímavé fotografie alebo video? Pošlite nám ich! Poslať tip
22.04.2018, 07:00 | Správy | Domáce správy

Tajný život Alexandra Dubčeka: Syn Pavol prezradil aj to, čo žiadny Slovák netušil

Milovaný celým národom. Symbol slobody a nádeje na lepší život, hoc aj pod vládou komunistov. Alexander Dubček († 70) patrí jednoznačne k slovenským velikánom 20. storočia.

Fotogaléria
12
fotiek v galérii

Jeho osud dodnes neprestáva ľudí fascinovať. Dôkazom je aj film, ktorý ide práve do kín. Tvár politika Dubčeka poznáme, ale aký bol doma medzi najbližšími? Ako zvládal zradu roku 1968 a k čomu viedol svoje deti? To nám porozprával jeho syn Pavol.

Legendou sa stal už počas svojho života. V roku 1968 sa ako prvý tajomník Ústredného výboru Komunistickej strany Československa stal vodcom a symbolom reformného procesu. Tzv. Pražská jar však bola porazená v auguste vpádom vojsk Varšavskej zmluvy a z Dubčeka sa stal nepriateľ štátu. Ľudia však naňho nezabudli a milovali ho pre jeho čestnosť, skromnosť, ľudskosť...

„Otec mal mnoho priateľov medzi rybármi, poľovníkmi, vodákmi, ovocinármi, lekármi, umelcami...“ začína spomínať jeho syn Pavol. „Chodilo k nám veľa ľudí. Sochár Teodor Baník, spisovateľka Katarína Lazarová, herci Mária Kráľovičová, Karol Machata, tí prišli k nám aj po roku 1968, keď celú našu rodinu sledovali eštebáci. Nebáli sa. Kúsok od nás býval aj František Dibarbora, Mikuláš Huba... Otec sa s nimi rád rozprával, boli to rozhľadení ľudia, ktorí prinášali širší obzor.“

Šport

Dubček sa so svojou manželkou Aničkou a deťmi viackrát sťahovali. Ich prvorodený syn Peter zomrel ešte maličký. Po ňom prišiel na svet Pavol, o dva roky neskôr Peter (†61) a napokon pribudol Milan (64). „Ja som sa narodil v Trenčíne, ale bývali sme aj v Banskej Bystrici, Prahe, Bratislave... Každé tri, štyri roky sme sa sťahovali. Do prvej triedy som chodil ešte v Banskej Bystrici. Tam nás otec často brával do prírody. Bývali sme pod Urpínom v dvojposchodovej bytovke, kde bol dvor a mali sme aj vycvičeného ovčiaka. Keď mal otec čas, učil nás plávať, korčuľovať, hrať volejbal, viedol nás k vodáctvu, turistike a rôznym športom, ktoré mal rád. Brat Peter dokonca závodne plával, keď sme bývali v Prahe,“ spomína Pavol.

„Naozaj sa nemôžem sťažovať, vďaka rodičom sme mali skvelé detstvo. Chodilo k nám nielen veľa dospelých, ale aj detí. A my sme zasa radi chodievali na vidiek k maminej sestre Pavle do Drietomej. Boli sme tam veľmi šťastní, na rozdiel od tety, pretože my sme boli traja, teta mala štyri deti a ich brat dve, takže dokopy deväť detí. A keď sa pridali aj susedove, teta mohla ošedivieť. Bratranec bol o niečo starší ako my a jemu vždy v hlave skrslo nejaké huncútstvo, ktoré sme zrealizovali. Teta Pavla našej mame hovorievala: ,No Anička, to som zase mala leto!´“ spomína Dubček so smiechom.

Pavol Dubček: Otvoriť galériu

Jazda na prasati

„Pamätám si, ako sme u tety vypustili prasa a vykúpali sme ho v betónovom bazéne pre husi, aby sme na ňom mohli jazdiť. Vzali sme paličku a priviazali sme na jej koniec klások. Jeden z nás s ním pred prasiatkom bežal, druhý na ňom sedel. Keď chcelo papať, muselo za kláskom utekať. Dedo sa darmo čudoval, prečo prasa nepriberá, keď malo takýto tréning,“ nezdrží sa smiechu Pavol nad tým, čo kedysi vystrájali. „Ďalší raz bratranec zobral dedovi slivovicu a nalial z nej prasaťu do válova. Dedo sa zľakol, že už zdochne, lebo ležalo na boku ako polomŕtve, našťastie sa spamätalo. Ale vtedy nás výprask už neminul.“

Peši do roboty

Anička Dubčeková bola domáca pani, ktorá sa pri štyroch chlapoch a toľkých návštevách mala čo obracať. Často k nim chodievala aj babka, mama Alexandra Dubčeka, ktorá žila v Trenčíne. Bol jej jediným synom, keďže staršieho Júliusa zastrelili Nemci ešte v SNP. Dubček nazvyš času nemával, a tak doma museli pomáhať aj synovia.

„Naša mama bola veľmi starostlivá, ale niekedy sa nám nechcelo prášiť koberce, vysávať, nerád som utieral prach... Museli sme robiť aj takéto práce, lebo mama by to sama pri toľkých ľuďoch nezvládla. Keď sme boli menší a otec bol doma, vždy sme spolu obedovali. Ako deti sme nesledovali, čo otec robí. Chodili sme do školy ako všetky ostatné deti, nemali sme žiadne privilégiá. Otec považoval politiku za službu občanovi. Akurát sa jeho kolegovia na neho hnevali, že chodil do úradu peši, pretože oni sa vyvážali na autách a otec im kazil renomé.“

Mandolína

Aby Dubček nedráždil kolegov v komunistickej strane, kúpil si francúzsku Simcu, ktorú jeho syn Pavol dodnes opatruje. Keď sa už mal rozvážať autom, tak na vlastnom, nie služobnom. Šoférovanie však nebolo jeho prioritou. „Okrem športu otec veľmi rád spieval ľudové pesničky. Keď sa chcel trochu uvoľniť, zašiel do bratislavskej Rače, kde mal priateľov. Oni ho naučili, ako narábať s viničom, hroznom, ako sa starať o ovocné stromy. Keď mal voľný čas, zobral si mandolínu a hral. Chcel, aby sme sa to aj my naučili. On však nemal na to čas a môj učiteľ bol zo mňa nervózny, lebo viac ma to ťahalo k športu. Keďže harmonika bola veliká a ledva ma spoza nej bolo vidieť, používali sme ju ako bránku na futbale.“

Záhrada: Tam mal Otvoriť galériu

Prísny a spravodlivý

Alexander Dubček nemal dve tváre. Aký bol doma, taký bol aj na verejnosti a naopak. „Otec bol aj doma spravodlivý, prísny, nemal rád lajdáctvo a lenivosť. To vždy kritizoval. Raz sme boli na dovolenke a otec nás zavolal k oknu. Robotník prehadzoval hromadu piesku do fúrika, ktorý bol od nej vzdialený niekoľko metrov a povedal: ,Uvidíte, ako sa mu vypomstí jeho lenivosť, že si fúrik nedal bližšie. Bude mať dvojnásobnú robotu.´ A tak sa aj stalo. Hmotnosť piesku sa na jednej strane preklopila a fúrik sa prevrátil. ,Vidíte, každú robotu treba robiť poriadne,‘ dodal otec.“

Lajdáctvo Dubček nemal rád, ale keď videl, že niektoré z jeho detí vyvíja nejakú zmysluplnú iniciatívu, tak ho vždy podporil. „Inklinoval som k umeniu a najmä k sochárstvu, dokonca som spravil na VŠVU talentové skúšky a prijali ma. Otec však už vtedy vedel, že jeho tvrdohlavosť ho môže priviesť do názorových konfliktov s inými politikmi, ktorí sú pri moci, a tak mi povedal: ,Paľko, choď ty na nejaký iný odbor, ktorý ti je blízky. Buď na biológiu alebo na medicínu. Keď budú zlé časy, robiť môžeš aj za slaninu. Umelec má ťažký život.‘ Tak som ho poslúchol a šiel som na medicínu. A aj som ju dokončil. Dokonca som dostával prospechové a sociálne štipendium, keďže v tom čase sa už otec ako nepriateľ režimu nemohol nikde zamestnať. Všetky peniaze som dával mame,“ hovorí chirurg Pavol Dubček.

Strach o rodinu

Invázia vojsk Varšavskej zmluvy do Československa 21. augusta 1968 bola rýchla. „Otec s mamou a mladšími bratmi boli v tom čase v Prahe, ja s babkou v Bratislave a čakali sme, čo sa stane. Sovietski vojaci vtrhli otcovi do kancelárie, naložili ho do transportéra a odvliekli preč. Nevedeli sme, kde je, čo s ním bude a ani, či sa ešte vráti... Báli sme sa o neho, ale čo sme mali robiť? Kto nám mohol pomôcť? Otec bol tvrdohlavý, išiel si za svojím cieľom, ale nakoniec musel Brežnevovi ustúpiť a zmierniť možné následky, nemohol obetovať národ. Pre mnohých politikov bola jeho neochota podvoliť sa Moskve nepochopiteľná, keďže svojím konaním vystavoval vlastnú rodinu určitému nebezpečiu. Ale on sa nebál o seba a ani o rodinu,“ opisuje Pavol. „U nás nebolo napätie, pretože otec mal naozaj oporu hlavne v mame. Ona udržiavala doma pokoj a pohodu. Aj v tých najťažších časoch dokázali spolu žartovať. Aj mne babka hovorievala, že smiech je lepší ako sto doktorov.“

Prijal trest

V roku 1969 vyslali komunisti Dubčeka ako veľvyslanca do Turecka. Nádejali sa, že emigruje a oni ho vyhlásia za vlastizradcu. Ale prerátali sa. „Potrebovali národu ukázať, že ich tu otec nechal, ale on sa potajme, s pomocou kamaráta vrátil cez Maďarsko domov a prijal trest. Vylúčili ho z komunistickej strany, zakázali mu nielen poľovať, ale ešte aj ryby chytať. Bol bez práce, nikto ho nechcel zamestnať, každý sa bál. A tak pracoval v záhrade. Bývali sme v Bratislave pod Slavínom a nad domom bol opustený pozemok. Otec ho po pätnástich rokoch kúpil, posadil tam ovocné stromy, mama zasadila ruže a kvety. Mala ich veľmi rada. V tom čase sme mali doma psa, ktorý ich mal tiež veľmi rád a všetky mame pojedol. My sme sa tomu smiali, ona sa na psa hnevala. Keďže otec nemal robotu, tak bol donútený chovať zajace aj sliepky, aby sme sa životom nejako pretĺkli. Tým sa to však neskončilo. Eštebáci špehovali každý náš krok. Nebolo to príjemné, ale zvykli sme si. Brat Milan si z nich robil posmešky a raz skoro od nich dostal aj bitku,“ spomína Dubček.

Príslušníci tajnej polície postávali rovno pred Dubčekovým domom a každého, kto z neho vyšiel, legitimovali. „Našli sa aj takí, ktorí sa za to, čo robili, hanbili a aj sa nám k tomu priznali. Medzitým sa otec zamestnal v Západoslovenských štátnych lesoch v bratislavských Krasňanoch. To miesto mu dal vtedajší riaditeľ Habák, a to napriek riziku. Pracoval tam ako mechanizátor až do roku 1985.“

Ani Dubčekov syn Pavol to nemal so zamestnaním ružové. Medicínu síce skončil, ale zostal bez práce. „S priezviskom Dubček som sa nemohol v Bratislave zamestnať. A tak som zobral miesto strážnika na Tabakovej ulici v Bratislave. Robil som tam niekoľko mesiacov, potom som sa rozhodol, že z republiky odídem. Zabránila mi v tom moja mama. Potom si ma zavolal nejaký minister, už si nepamätám, kto to bol, a dali mi miesto lekára na Záhorí.“

Vzácnosť: Otvoriť galériu

Oddaný pes

„Keď otec pracoval v záhrade a potreboval si oddýchnuť, sadol si pod čerešňu. Vtedy sme mali čas sa spolu porozprávať. Pribehli k nám aj naše psy - ovčiak a foxteriér. Ovčiaka mal otec z Nemecka od pohraničníkov. Bol to veľmi múdry pes. Museli sme pred ním bránu zamykať, pretože si ju vedel otvoriť, liezol po rebríku a kradol sliepkam vajcia. Keď sme mali malé deti, tak aj kočík strážil. Otec mal deti a zvieratá veľmi rád. Keď sa mu mala narodiť prvá vnučka, čakal pred pôrodnicou. Hovoril, že deti sú dar.“

V súvislosti so psami sa Pavlovi vynárajú aj ďalšie spomienky. „Keď sme ešte bývali v Trenčíne a ja som bol malý chlapec, mali sme výborného psa ovčiaka, ku ktorému som mohol iba ja a otec. Keď ma babka chcela za niečo potrestať, vbehol som psovi do búdy a bol som zachránený. Niekedy sa odtrhol z reťaze, preskočil bránku a išiel do likérky Old Herold, kde otec pracoval. Ľahol si k jeho bicyklu a nepustil k nemu nikoho. Raz chcel otcovi jeden pán podať ruku, ale pes bol rýchlejší a nedopadlo to najlepšie,“ hovorí.

Smutný koniec

Rodina Dubčekovcov si vydýchla až po Nežnej revolúcii v roku 1989. Alexander Dubček sa opäť stal hrdinom národa. Verejne sa o ňom hovorilo ako možnom kandidátovi na prvého demokraticky zvoleného prezidenta. Nakoniec sa ním stal Václav Havel a Dubčekovi sa ušla funkcia predsedu Federálneho zhromaždenia. Bohužiaľ, už sa nedožil ani voľby prvého prezidenta Slovenskej republiky. V roku 1991 mu zomrela manželka, pani Anne sa stala osudnou rakovina pankreasu. „Otec bol z toho zničený, ale práca ho pohltila, až kým neprišlo k autonehode,“ spomína na nešťastné udalosti Pavol.

Nehoda sa stala cestou do Prahy pri Humpolci na služobnom aute so šoférom 1. septembra 1992. Siedmeho novembra Dubček zraneniam podľahol v pražskej nemocnici. S vyšetrovaním nehody a s lekárskou starostlivosťou o otca sa jeho syn dodnes nezmieril. Po Dubčekovej smrti bola vila na Slavíne dlho prázdna. Zdedili ju všetci traja bratia, potom ju predali. Dnes na pozemku stojí obrovská vila exministra financií Jána Počiatka. „Nemal som pro­striedky na to, aby som ju zachránil,“ uzatvára spomienky lekár Pavol Dubček.

Diskusia / 239
Súvisiace články:
Autor: Marta Ostricová, NOVÝ ČAS Nedeľa
X

Vami zadané údaje do kontaktného formulára sú spracúvané spoločnosťou Ringier Axel Springer Slovakia, a.s., so sídlom Prievozská 14, 821 09 Bratislava, IČO: 00 678 155, zapísaná v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, v odd. Sa, vložka č. 19/B na účely spätného kontaktovania ... Viac informácií k ochrane osobných údajov nájdete tu.

Aktuality.sk Správy Ekonomika Šport Komentáre TV program Počasie Horoskopy Fair Play M. Kovačiča
Film Toman
Podobnosť dnešnej politiky s komunistickým režimom je až hrôzostrašná (rozhovor) Aktuality.sk
Rýchle správy
pred 12 min
Najvyšší súd bude v novembri rozhodovať v kauze nástenkového tendra Aktuality.sk
Kauza siaha do roku 2007. Vtedajšie ministerstvo výstavby malo zverejniť oznam o tendri iba na nástenke v uzavretej chodbe ministerstva.
pred 23 min
Najvyšší predstaviteľ čínskeho Macaa sa zabil pádom z budovy Aktuality.sk
Čeng Siao-sung zastával funkciu riaditeľa čínskeho styčného úradu pre Macao.
pred 53 min
Poslanci rozhodnú o dôchodkovom strope a voľbe ústavných sudcov Aktuality.sk
V pondelok pokračuje 35. schôdza Národnej rady.
Ronald Rigó (†
Prečo sa Ronald († 24) z identikitu rozhodol zabiť? Bolestivá spoveď matky
Desivá fotka
Desivá fotka zamestnancov Ryanairu je podvod: Dokazuje to TENTO kamerový záznam
Peter Sagan.
Foto
Zo Sagana sa stal retro model: Pristane mu to?
Okno vypadlo
Čínsky predstaviteľ vlády trpel depresiami: Zabil sa pádom z budovy, kde mal byt
Explózia bomby v Afganistane si vyžiadala 11 životov: Medzi nimi boli i deti
Viktor a Adela
Jeden bez druhého ani na krok: Adela s Viktorom putujú Slovenskom, stretnutie s nimi si môžete užiť aj vy
Históriu,
Foto
Dvojica seniorov z obce Brehy prekvapila domácich: Napísali knihu o zvykoch a tradíciach
Technika: Vďaka
Mamička Lucia po pôrode bojovala o vytúženého synčeka: Stres ma pripravil o zrak!
Za
V ženskej lige nastúpil muž: Výhovorka trénera vás dostane
Saudskoarabský
Po smrti novinára Chášukdžího majú pochybnosti i v Nemecku: Obmedzia vývoz zbraní do Saudskej Arábie?
Kontroverzný
Foto
TOTO je teda poriadna bizarnosť: Neuveríte, na akom produkte bude tvár Marilyna Mansona (49)!
Cristiano Ronaldo
Foto
Ronaldo prepisuje históriu: Toto sa ešte nikomu nepodarilo