Ako vyzerá jeho zbierka, sme sa vybrali pozrieť. Čakal na nás tak, ako sa na správneho esenbáka patrí. V uniforme...
Ak máte viac ako tridsať a vyberiete sa k Mariánovi Oslancovi do Lovčice-Trubína, zažijete déjà vu. Zoberie vás totiž na policajnú stanicu. Ale nemusíte mať obavy, úraduje v nej iba on a aj to len vo voľných chvíľach. „Pracujem ako šofér na úrade práce v Žiari nad Hronom, takže sa svojmu koníčku venujem, len keď mám čas. Zbieram všetko, čo sa týka Verejnej bezpečnosti (VB), ktorá fungovala za socializmu,“ hovorí Marián.
Kutil a detailista
Dom, kde sa nachádza jeho policajná stanica, neprehliadne azda nikto. Už z diaľky vidieť, ako sa na stožiaroch hompáľajú československá a sovietska zástava, brána je obtočená ostnatým drôtom ako symbol totalitného režimu. Nechýba ani závora, hviezda s kosákom a kladivom, delá i povestné žltobiele autá Verejnej bezpečnosti...
V dome je príjemne teplo a v prvom momente neviete, kde sa skôr pozrieť. Predsieň i dve izby praskajú vo švíkoch a zo všetkých kútov na vás dýcha nedávna história. A čuduj sa svete, takmer všetko v zbierke funguje. Marián je kutil a detailista, ktorý dokáže vyrobiť alebo spojazdniť azda všetko.
Maják bol prvý
Oslancova zbierka má okolo tisíc kúskov. „Venujem sa jej zhruba päť rokov a motiváciou mi boli moji bratia. Zbierali veci z II. svetovej vojny, a tak som začal vyrábať modely tankov aj ja. Prvým bol nemecký Tiger, potom prišli na rad repliky tankových diel v skutočnej veľkosti. Vyrobil som ich šesť. Niektoré sú na dvore, iné v záhrade,“ vraví zberateľ. „Ale aj to ma časom omrzelo a začal som zháňať niečo z prostredia Verejnej bezpečnosti. Navyše, aj v televízii ešte stále reprízujú Majora Zemana, ktorému som tiež venoval priestor vo svojej zbierke. Ako prvý som zohnal policajný maják a vtedy ma to chytilo za srdce. Chcel som k nemu aj auto. Už som sa videl, ako sa na ňom premávam po dedine. Zohnal som ho, ale bez ŠPZ, takže môj sen som úplne nezhmotnil. Keď som si zarobil čosi navyše na jablkovej brigáde, kúpil som si za 700 € Ladu so značkami a prerobil som ju na služobné auto VB. Takže v podstate mám dve Lady a jednu Škodu 105, ktorú mi na 50-ku darovali súrodenci,“ vymenúva Marián.
Pýchou je motorka
Mariánova zbierka nie je lacným koníčkom, hoci si veľa vecí vyrába aj sám. „Zhotovil som napríklad ovládací panel nad stolíkom,“ ukazuje a šťuká množstvom gombíkov a páčok, ktoré spúšťajú a rozsvecujú rôzne zariadenia, dokonca aj vonku. Nechýbajú ani staré magnetofóny, telegraf, vysielačky, písacie stroje, rádiá, megafóny, obušky, putá, kamery, repliky zbraní, uniformy, terčíky, prilby, busty, rôzne stranícke legitimácie, československý štátny znak, obrazy významných socialistických pohlavárov, ale aj nástenka s hľadanými osobami...
„Mojou pýchou je vyše 30-ročná motorka Jawa 350, ktorú som kúpil za 200 € a potom som ju prerobil. Ale asi najťažšie bolo prerobiť autá a všetko v nich spojazdniť. Každú nedeľu sa oblečiem do žandárskej uniformy a vyrážam po obci na Lade ako príslušník Verejnej bezpečnosti skontrolovať svoj okrsok,“ smeje sa Marián. „Rád by som sa však dožil toho, aby som sa mohol po dedine previesť s odkrytým majákom. Viete, zákon to nedovoľuje, hoci každý vie, že tam ten maják je.“ V zbierke mu ešte všeličo chýba, ale teraz najviac túži po malej telefónnej ústredni. Kedysi vraj bola pomaly v každej kancelárii, dnes ju nevie zohnať.
Marián svoju zbierku stále rozširuje. Niečo kúpi na inzerát, na burzách, v army shopoch, niečo nájde v odpade s elektrickými spotrebičmi, niečo mu prinesú ľudia z okolia...
Plné gate
Láska k esenbákom, ktorí v minulosti naháňali ľuďom strach, sa rodila u Mariána postupne. Ani on im vždy nedrukoval. „Pamätám si, že ako desaťročné deti sme behali po trati, kde pracovali robotníci. Odháňali nás, ale keďže sme neposlúchli, len sme sa smiali, začali sa nám vyhrážať, že zavolajú esenbákov. Nakoniec sme odišli, ale v zápätí sme zbadali žandárske auto. Mali ste vidieť, ako sme utekali. A keďže si žandári mysleli, že sme niečo vyparatili, odstavili auto a začali nás naháňať. Tak sme sa báli, že jeden z kamarátov pustil do gatí...“ smeje sa Marián. „Keď po roku 1989 potrebovali policajti doplniť stav, chcel som sa k nim pridať. Dokonca som mal na riaditeľstve známeho, ktorý by ma tam pretlačil. Pozvali ma na pohovor a všetko bolo na dobrej ceste. Nakoniec to skrachovalo na mojej modrej vojenskej knižke, keďže som na vojenčine prišiel o jednu obličku.“
Dedičstvo
Časť domu, kde sa policajná stanica nachádza, zdedil Marián Oslanec spolu s manželkou po jej starej mame. „Mala ma rada a podporovala ma v takýchto kutilských veciach, preto si myslím, že by nebola proti, keby to videla. Ani manželka neprotestuje, dokonca si myslím, že je na mňa trošku hrdá,“ premýšľa nahlas. „Syn s dcérou zatiaľ o zbierku záujem nemajú a žartom hovorievajú, že raz to všetko dajú do zberu. Neviem, čo s tým bude, možno niekto o to prejaví záujem,“ uzatvára rozprávanie zberateľ.
Marián Oslanec (51):
- Zbierke sa venujem zhruba päť rokov a motiváciou mi boli moji bratia.
- Rád by som sa dožil toho, aby som sa mohol previezť s odkrytým majákom.
