Dnes žije na Slovensku a doučuje čínštinu. Prezradila nám, ako sa v Číne žije, prečo nie je vhodné Číňanov pozývať na degustačné menu a čo sa stane, ak si v Číne grgnete.
S Martinou sa stretávame v malej reštaurácii v budove, kde momentálne pracuje. Okrem toho, že stále aktívne doučuje čínštinu, zamestnala sa vo firme, ktorá obchoduje s kryptomenou. „Verím, že aj v novej práci raz tento jazyk aktívne využijem,“ začína svoje rozprávanie mladá žena, ktorá sa po čínsky začala učiť ešte na strednej. „Chodila som do štátnej jazykovky, čo bol môj prvý kontakt s týmto jazykom,“ Keďže ju táto reč nadchala, po strednej škole mala viac-menej jasno. „Rozmýšľala som, či sa vydať študovať do Číny, no predsa len, ako osemnásťročná som sa bála takejto zmeny, a tak som začala študovať čínštinu na univerzite v Anglicku.“
Podmienkou úspešného dokončenia bakalárskeho štúdia však bolo vycestovať na rok do krajiny, ktorej jazyk študovala. A tak sa Martina dostala priamo do Pekingu. A veru, spočiatku bola v šoku.
Kultúrny šok
„Ja si už ani nespomeniem na všetky detaily, ale okrem toho ohromného množstva ľudí ma šokovala doprava. Nejaký priechod pre chodcov pre nich neznamená nič, čiže ak sa chcete dostať na druhú stranu, musíte sa doslova vrhnúť do cesty, lebo vodiči inak nezastavia. Bála som sa, že nezabrzdia včas,“ hovorí Martina, ktorá sa spočiatku vyhýbala napríklad aj metru, kde boli ľudia natlačení ako sardinky. „Začala som si všímať iba samé negatíva a po pár mesiacoch som chcela ísť nazad do Anglicka. Napísala som domovskej univerzite, že chcem odísť, no oni mi odpísali, že všetci študenti sú tam rok a že musím vydržať, inak budem oproti nim pozadu. Približne po pol roku kultúrny šok odznel a ja som si Čínu zamilovala.“
Po roku štúdia v Pekingu, kde si síce našla kamarátov, ale takmer nikoho nám kultúrne blízkeho, sa vrátila do Anglicka dokončiť si bakalársky titul. Najľudnatejšia krajina sveta jej však začala tak chýbať, že sa tam vrátila a v meste Chang-čou si na jednej z najprestížnejších čínskych univerzít Zhejiang dokončila magistra.
Čo je slušné?
Chang-čou je hlavným mestom bohatej provincie Če-ťiang. „Dostávala som štipendium, no bolo ťažké z toho vyžiť. Napríklad také dovozové ovocie je extrémne drahé, na to sa sťažujú aj domáci. Taktiež bežná vec ako je fitko, je tam veľmi drahé. Keďže u nich nie je fitnes trend ešte rozšírený tak, ako u nás, posilňovňa je pre nich niečo luxusné,“ vysvetľuje Martina. Neznamená to, že Číňania necvičia. Trénujú, ale trošku inak. „Starší ľudia cvičia vonku, teda najmä tancujú. Bežne na ulici vidíte skupinku ľudí, ako si z magnetofónu púšťajú pesničky a spolu tancujú.“
Kde videla Martina najväčšie rozdiely medzi správaním Číňanov a nás Slovákov? „Bolo ich mnoho, naozaj je to úplne iná kultúra. Rozdiel vidieť napríklad vo vzťahoch. Keď tam mladí dosiahnu určitý vek, rodičia ich tlačia do svadby. Jedna 22-ročná Číňanka sa ma raz pýtala, ako je to možné, že ja nikoho nemám a že v Číne by už rodičia mali o mňa obavy, či si niekoho nájdem.“ Úplne iné je podľa Martiny aj vnímanie slušnosti. Ako sa hovorí, iný kraj, iný mrav, a to doslova. „Keby som si tu teraz grgla, tak si o mne asi niečo pomyslíte, no taký Číňan by to urobil úplne v pohode a ani by sa nepozastavil. Niekedy na začiatku som sa bavila s jednou ženou a ona si mi len tak počas konverzácie grgla takmer do tváre. (smiech) Zostala som v šoku a na chvíľočku sa ma to asi aj dotklo, no potom som pochopila, že u nich je to úplne normále,“ opisuje vtipný zážitok Martina.
Nemajú syr
Zvukové prejavy po jedle idú asi ruka v ruke s láskou k jedlu, ktorú si v Číne pestujú. „Milujú jedenie a dobré jedlo. Samozrejme, že to najlepšie je podľa nich to čínske. Málokedy sa opýtajú, že ako vám chutí naše jedlo, ale skôr povedia, že čínske jedlo je úžasné, však? Čiže si sami odpovedia. Často sa pýšia tým, že každá provincia má svoju vlastnú kuchyňu, aj keď našinec by v chutiach asi dlho hľadal rozdiel.“ Čínske jedlo Martine chutilo, horšie na tom bola jej známa vegetariánka. „Aj v jedlách z tofu je takmer vždy trošku mäsa. Nad mojou kamarátkou vegetariánkou zalamovali rukami, že čo ti teraz dáme jesť? (smiech)“
Dôležité však je, aby bolo jedlo nielen chutné, ale aby ho bolo aj veľa. „Slováci, ktorí obchodujú s Čínou, to určite vedia. Hostiteľ by mal dbať na to, aby bol plný stôl. Nejaké degustačné menu a malinké naaranžované porcie ich nenadchnú. Oni potrebujú mať plný tanier, pretože to znamená, že hostiteľ nehľadí na peniaze a návštevu si chce uctiť.“
Najviac zo všetkého Martine okrem rodiny a priateľov chýbal v Číne syr. Je to trošku vtipné, že v krajine, kde dokážu detailne skopírovať aj eiffelovku či iné veci, na syr akosi zabudli. „Oni to nepoznajú. Horko ťažko niekde zoženiete taký roztierateľný, ale taký klasický tvrdý tam nenájdete,“ vysvetľuje žena, ktorá sa nakoniec rozhodla pre život na Slovensku. Samozrejme, nie iba pre syr. „Vrátila som sa domov a začala vyučovať čínštinu iných ľudí, ktorí sa ju chceli naučiť najmä pre rozvoj svojho biznisu.“
Ťažká čínština
Čínština je podľa Martiny časovo veľmi náročný jazyk, a preto to veľa Slovákov vzdá. „Z 5 - 6 študentov nestratí motiváciu v priemere asi iba jeden.“ Niet sa čomu čudovať, veď v čínštine existuje aj 50 rôznych možností, ako napísať jedno slovo. „Celkový počet znakov je ťažké odhadnúť, počty sa rôznia podľa toho, či rátame aj znaky používané v minulosti, alebo iba tie, ktoré sa používajú dnes. Niektoré zdroje hovoria o 50-tisícoch iné až o 100-tisícoch znakov. Aj samotní Číňania sa vlastný jazyk učia celý život,“ vysvetľuje Martina, podľa ktorej je v čínštine nesmierne dôležitá intonácia. „Ak použijete iný tón, môže to znamenať úplne niečo iné. Ak chce človek niečo plynule vyjadriť a nekoktať, je to veľmi ťažké.“ Napriek tomu, že neustále vznikajú nové slová, nové čínske znaky už nie. „Recyklujú a spájajú už známe znaky, ktoré danú vec významovo opisujú. Počítač sa napríklad povie elektrický mozog.“
Martinu Machovú aj dnes občas pochytia pochybnosti, či by sa do Číny nemala ešte aspoň na pár rokov vrátiť. Žiť a pracovať v Číne však pre našinca nie je vôbec jednoduché. „Pracujú oveľa viac, dokonca aj cez víkendy. Tam je úplne bežné odpisovať na maily kedykoľvek, aj večer, dokonca sa stáva, že vám šéf zavolá pokojne aj o polnoci a rieši pracovné veci. My Európania sme zvyknutí na trošku iný systém. Kedysi mi aj jeden čínsky známy povedal, že by ma aj zobral za svoju asistentku, ale bojí sa, že by som nebola dosť pracovitá,“ smeje sa Martina.
