Ale keďže Áziu pozná, teší sa na kórejskú kuchyňu, chce vidieť všetkých slovenských športovcov v akcii a láka ho vidieť naživo curling a akrobatické lyžovanie. Zamyslel sa aj nad tým, ako by mohlo mať Slovensko naďalších olympijských hrách viac športovcov.
Čo urobí prezident SOV ako prvé, keď príde do dejiska ZOH?
Asi sa vybalí... (smiech) Ale vážne, určite sa musím okamžite spojiť s vedúcim našej výpravy Romanom Bučekom, aby som sa dozvedel, čo je nové a čo nás v najbližších dňoch čaká.
Takže čo vás čaká a neminie? Na letných OH v Riu ste si to pred dvoma rokmi už trocha odskúšali, boli ste sa tam pozrieť.
Úplne iná je pozícia fanúšika, ktorý si vyberá, kam a kedy pôjde. Nemusí sa ničím riadiť tak, ako prezident SOV. To, čo ma teší, je, že si pozriem v akcii našich športovcov, ale čaká nás množstvo agendy. Každý deň stále riešime návrhy na rôzne mítingy.
Čo si treba predstaviť pod pojmom „agenda“?
Na olympijských valných zhromaždeniach, či už európskych, alebo svetových je množstvo príležitostí získať informácie a vďaka nim potom aj finančné zdroje na rôzne programy ako solidarita, podpora športovcov, podpora vzdelávania trénerov atď. Buď našich ľudí v týchto orgánoch máme, alebo sa treba spoznať s tými, ktorí tam pracujú. Preto si vytvárame bližšie kontakty. Dobré vzťahy máme s Poliakmi, Rakúšanmi, Maďarmi, prirodzene s Čechmi. Ale napríklad máme aj nadštandardný vzťah s Japonským olympijským výborom, ktorý je veľmi silný a vplyvný. Aj vďaka kanoistike a vodnému slalomu, aj vďaka tomu, že sme boli navštíviť šéfa JOV a člena MOV pána Takedu a nič nenahradí osobný kontakt. Takže stretnutia „face to face“ na olympijských hrách sú mimoriadne užitočné.
