V zablatených čižmách, kožených jazdeckých nohaviciach a klobúku totiž pôsobil skôr ako kovboj z americkej prérie. Namiesto gitary držal v rukách oťaže Tornáda, ktorý je jeho verným štvornohým priateľom dlhých šestnásť rokov.
Keď Allan uvidel na internete inzerát s fotografiou Tornáda, bola to láska na prvý pohľad. Majestátne zviera malo vtedy 19 mesiacov. Kamarát džokej ho od kúpy odhováral. Mladý kôň vraj nič nevie, bude ho musieť vychovať a naučiť sa s ním pracovať. „Nič ma neodradilo, ani keď sa ukázalo, že s koňmi naozaj neviem robiť. Tornádo sa neustále staval na zadné, zľakol som sa – a teraz čo? Pred rokmi som síce jazdil v klube, ale tam vás nenaučia, ako sa dorozumieť s koňom,“ konštatuje spevák a zľahka hrabne prstami do Tornádovej hrivy. Ten spokojne prešľapuje a čaká na svoj fototermín.
Aby lepšie spoznal konskú dušu, prihlásil sa Allan na špeciálny kurz, kde sa učil, ako komunikovať s koňom. „V dedine na Záhorí, kde som v tom čase býval, sa ma pýtali, na čo mi bude kôň, či bude orať alebo ťahať voz. Chodieval som na ňom cez pol dediny kupovať si cigarety. Nemal sedlo ani ohlávku. Mal len špagát okolo krku. Kúpil som si cigarety, a keď sme išli naspäť, zliezol som z koňa, špagát som vzal do ruky a Tornádo za mnou poslušne kráčal. Ľudia na mňa pokrikovali: Šak to není kúň, šak to je pes!“ usmeje sa Allan pri tejto spomienke.
