Do rodnej dediny chodil často. Pri prechádzkach spomínal najmä na svoje detstvo: „Žil tu a pôsobil jeden z prvých slovenských vzdelancov Andrej Kmeť, ktorý sa venoval okrem iného aj archeológii. Keď som bol ešte chlapec, vybral som sa po jeho stopách na miesta, kde vykopal kostru mamuta, smerom na Štiavnicu zasa zvyšky starých Nemiec. Vykopal som rôzne husitské zbrane ako palcáty a veľmi ma to zaujímalo. Dokonca som si myslel, že môj život sa bude uberať touto cestou. Ale nestalo sa tak.“
K herectvu ho neviedli ani rodičia. Tí mali plné ruky práce, aby uživili veľkú rodinu. „Môj otec mal krajčírsku dielňu a mal tam aj učňov a mamička pomáhala ručne vyšívať gombíkové dierky. Hovorievala, že keď vstávala, otec už za mašinou šil, a keď išla spať, tak ešte stále šil,“ hovoril s úctou Labuda, ktorý si však zaspomínal aj na úsmevnú príhodu s jeho rodákmi. „Raz mi v divadelných dielňach urobili bustu a takto v lete cez prázdniny som sa rozhodol, že vyskúšam, ako ma v obci vnímajú. Postavil som bustu doprostred parku, ktorý je uprostred dediny, schoval som sa do kríkov a dával pozor, čo budú ľudia hovoriť. Prvé šli ženičky do obchodu a už som počul: ,Čo sa tu ten rozťahuje, bustu si dáva robiť, panebože, je toto možné...?΄ Tak to je také úsmevné,“ zavtipkoval si herec.
